Spiritualita súčasného človeka

P. Milan Bubák SVD: Sláviť to, čo je na svete dobré
Blížime sa ku koncu leta. Leto je čas, kedy väčšina z nás prerušuje svoju celoročnú rutinu a vyráža za niečím iným, než robí obyčajne. Je to čas dovoleniek, cestovania, poznávania, načerpávania novej energie, osvieženia, obnovy. Mnohí si počas dovolenky porobíme množstvo fotiek a tieto nám potom počas dlhých období slúžia ako materiál pre spomienky ba i obnovu.
Rozmýšľali sme však, čo je na celom tom dovolenkovom období to najpríťažlivejšie? Prečo dovolenky majú takú zázračnú silu, že dokážeme za ne zaplatiť často i tie posledné peniaze? Je to čosi, čo väčšina z nás vníma iba v podvedomí, no pritom je to tá najzákladnejšia charakteristika ducha letných dovoleniek: snažíme sa vyhľadávať pozitívne veci a týmto veciam potom dovoliť, aby nás obnovili.
Je to ako vyčistenie okuliarov. Počas dlhého obdobia nám na čisté sklá nasadá kadejaká špina, sú pochytané, mastné. A prestaneme cez ne dobre vidieť. Ba môže sa stať, aspoň teoreticky, že naberú i inú farbu. Všetko potom vidíme cez ne v tej farbe.
Náš život, alebo lepšie povedané náš pohľad na náš život, sa pod vplyvom rozličných zážitkov a okolností môže po čase zaniesť špinou tak ako okuliare. A my začneme vnímať veci deformovane, necelistvo, ba priam nepravdivo. Leto, kedy vyhľadávame a zažívame pekné veci, nám umožní si tieto sklá nášho života znova vyčistiť. A uveriť, že život nie je až taký ťažký.
Aj keď dovolenky majú túto moc, je škoda, že ju majú iba dovolenky. Hoci je pravda, že pre niektorých z nás ani tie nie. Je medzi nami veľa ľudí, ktorí z veselých a pozitívne naladených ľudí sa po čase stanú ľuďmi mrzutými, unavenými, sarkastickými. Prestaneme veriť v dobro. A náš život sa, nielen pre nás, ale i pre naše okolie stáva ťažkým. Veď ako inak, keď všetko je také čierne?
Nedávno som mal možnosť pozrieť si zaujímavý dokumentárny film od Dewitta Jonesa s názvom „Sláv to, čo je na svete dobré!“ (Celebrate what's right with the world, _HTTP://uk.video.yahoo.com/watch/1598539/5397639) Dewitt Jones pôsobil 20 rokov ako fotograf časopisu National Geographic. Mnohí z nás tento časopis určite poznáme. No čo možno asi nevieme, a čo som nevedel dovtedy ani ja, je vízia tohto časopisu. Jeho zakladatelia v r. 1888 sa rozhodli zameriavať sa ním, na rozdiel od väčšiny iných novín a časopisov, na to, čo je vo svete dobré, krásne, čo je obdivuhodné, čo funguje. A toto svojím časopisom sláviť, či už textom alebo fotografiami.
Dewitt Jones vo svojom filme popisuje svoju prácu fotografa práve pre tento časopis a svoje zážitky pri snahe o pekné fotky. Popisuje však hlavne jednu vec: ako v tom, čo je pred ním začne vidieť krásu, aj keď tam tá krása na možno prvý pohľad nie je, a ako potom túto krásu sprostredkuje čitateľom tak, aby ju aj oni videli a aby aj ich pretvorila.
Spomína presvedčenie mnohých, ktorí hovoria: „Neuverím, dokedy neuvidím!“ „Pre mňa však“, hovorí, „je to naopak. Neuvidím to, dokedy v to neuverím!“ Keď uverím v krásu, potom ju i uvidím! Keď uverím v možnosti, potom ich uvidím.
Hovorí, že je to tak, ako s Michelangelom. Keď sa ho pýtali, ako mohol vytesať z beztvarého kusa mramoru takú peknú sochu Dávida povedal: „Videl som Dávida v tom kuse beztvarého mramoru. Rozhodol som sa ho vyslobodiť!“ Uveril, uvidel, a na svete bol Dávid.
Toto je dobrý návod na život. My kresťania máme na to, aby sme takto zmýšľali, dva dôvody. Prvým je ten, ktorí majú všetci ľudia, i tí bez viery. Je to jednoduchý obyčajný princíp pohľadu, na ktorom stavia i spomínaný Dewitt Jones a mnohí jemu podobní. Je to princíp toho známeho do poly naplneného pohára. Je poloplný alebo poloprázdny? Ak je poloplný je to fajn, lebo ešte v ňom čosi je. Ak je poloprázdny je to tragédia, lebo o chvíľu už v ňom nebude nič.
Alebo iný príklad spomína jezuitský spisovateľ John Powell. Píše o dvoch chlapcoch, identických dvojčatách. Jeden bol ale zúfalý pesimista, druhý nepochopiteľný optimista. Rodičia boli z toho prekvapení a chceli to nejako vyriešiť. V deň ich narodením sa rozhodli, že im dajú darčeky, ktoré by ich mohli vychýliť do opačnej polohy, pesimistu k optimizmu a optimistu k pesimizmu. Dali im darčeky a tajne ich pozorovali.
Optimista dostal veľkú škaluľu. S radosťou sa dal do jej rozbaľovania. Keď ju ale rozbalil našiel tam hnoj. Začal ho vyhadzovať nad seba a hovorí: „Vy ma nedostanete, kde je hnoj tam musí byť i poník!“
Pesimista však dostal nádhernú hračku. Na jeho tvári sa najprv vylúdil úsmev. No po malej chvíli sa rozplakal: „Aká je tá hračka krásna. Ale o chvíľu taká krásna nebude. Poškriabe sa, opotrebuje, rozpadne!“ lamentoval s plačom.
Prvý princíp, ktorý by sme mohli nazvať i princípom prirodzeným, nám hovorí, že život s čiernymi myšlienkami je ťažký. Je i nepravdivý. Ale hlavne, nikdy nás neprivedie k rozvoju nášho plného potenciálu, lebo tento nevidíme.
Je tu však ešte iný princíp, vlastný len nám kresťanom: princíp viery. Prvý princíp, aj keď je veľmi užitočný má svoje limity a nie je liekom na všetky situácie. Princíp viery je však liekom a vzpruhou na všetko. Je to princíp pohľadu večnosti. Pozri sa na svoj život z uhla Toho, ktorý všetko stvoril a ktorý ťa neustále vedie, z uhla Božieho. Z tohto pohľadu uvidíš nielen to, že si v starostlivých rukách toho, „bez ktorého sa ti ani vlas z hlavy nestratí“ (por. Lk 21, 18), ale že spoločenstvo s ním, ktoré nás čaká, dáva celkom inú perspektívu všetkému tomu, cez čo dnes prechádzame, z čoho sa raduje ba i tomu, čo nás postihuje. Pohár s ním je stále plný a keď už v ňom takmer nič nie je, čo na tom?, veď to bol iba aperitív. Prídu ešte krajšie veci. A táto druhá perspektíva sa dá budovať stále, nielen počas dovoleniek alebo iba občas. Pre náš kresťanov by mala byť súčasťou našej každodennej obnovy v modlitbe, v čítaní Božieho Slova, v kontakte so sviatosťami a v kontaktoch s ľuďmi. Kiež Boh dá, aby sme boli za jeho pomoci neustále jeho veselými ľuďmi.