Katechéza Benedikta XVI.: Mária, Matka kňazov

Vatikán (12.augusta, RV) - Katechéza Benedikta XVI., ktorú predniesol počas generálnej audiencie v Castel Gandolfe v stredu 12. augusta 2009:



„Drahí bratia a sestry, sme bezprostredne pred oslavami sviatku Nanebovzatia Panny Márie najbližšiu sobotu a nachádzame sa uprostred Roku kňazov. Chcel by som preto hovoriť o súvise medzi Pannou Máriou a kňazstvom. Tento súvis hlboko korení v tajomstve Vtelenia. Keď sa Boh rozhodol stať človekom vo svojom Synovi, potreboval slobodné „áno“ zo strany jedného zo svojich stvorení. Boh nekoná proti našej slobode. A deje sa čosi naozaj mimoriadne: Boh sám seba robí závislým od slobodného „áno“ jedného zo svojich stvorení, čaká na toto „áno“. Sv. Bernard z Clairvaux v jednej zo svojich homílií vysvetľuje dramatickým spôsobom tento rozhodujúci moment vesmírnych dejín, v ktorom nebo, zem a samotný Boh očakávajú, čo odpovie toto stvorenie.

Máriino „áno“ je teda bránou, cez ktorú Boh mohol vstúpiť do sveta, stať sa človekom. Takto je Mária skutočne a do hĺbky zapojená do tajomstva Vtelenia, do našej spásy. A Vtelenie, to že sa Syn stal človekom, bolo od počiatku zacielené na jeho dar seba samého, aby sa s veľkou láskou daroval na kríži, aby sa stal chlebom pre život sveta. Takýmto spôsobom obeta, kňazstvo a Vtelenie idú vedno a Mária stojí uprostred tohto tajomstva.

Poďme teraz ku krížu. Ježiš, prv než zomrel, videl pod krížom Matku. A videl milovaného syna. Tento milovaný syn je zaiste individuálnou osobou veľkého významu, ale je niečím viac: je príkladom, je predstaviteľom všetkých milovaných učeníkov, každej osoby, ktorú Pán povolal, aby bola „milovaným učeníkom“, a v dôsledku toho osobitným spôsobom aj kňazov. Ježiš hovorí Márii: «Matka, hľa, tvoj syn». Je to istý druh testamentu: zveruje svoju Matku do opatery syna, učeníka. No hovorí aj učeníkovi: «Hľa, tvoja matka».

Evanjelium nám hovorí, že od tejto chvíle si sv. Ján, milovaný syn, vzal matku Máriu «do svojho domu». Tak je to v talianskom preklade, ale grécky text je omnoho hlbší, omnoho bohatší. Mohli by sme ho preložiť takto: vzal si Máriu do intimity svojho života, svojho bytia, «eis tà ìdia», do hĺbky jeho bytia. Vziať so sebou Máriu znamená uviesť ju do dynamiky celej vlastnej existencie – nie je to nejaká vonkajšia záležitosť – a uviesť ju do všetkého toho, čo tvorí horizont vlastného apoštolátu.

Zdá sa mi, že sa z toho dá pochopiť, ako zvláštny vzťah materstva, jestvujúci medzi Máriou a kňazmi, tvorí prvoradý zdroj, základný motív toho zaľúbenia, ktoré prechováva voči každému jednému z nich. Mária má v nich totiž zaľúbenie z dvoch dôvodov: pretože sa viac podobajú Ježišovi, vrcholnej láske jej srdca, a pretože aj oni, tak ako ona, sa angažujú v poslaní ohlasovať, dosvedčovať a dávať svetu Krista. Pre svoje sviatostné stotožnenie sa a pripodobnenie sa Ježišovi, Božiemu Synovi a Synovi Márie, sa každý kňaz môže a musí cítiť ozajstným milovaným synom tejto najvznešenej a najponíženejšej Matky.

Druhý vatikánsky koncil pozýva kňazov hľadieť na Máriu ako na dokonalý vzor vlastného života a vzývať ju ako „Matku najvyššieho a večného Kňaza, Kráľovnú apoštolov, Pomoc kňazov v ich službe“. Kňazi – pokračuje koncil – „si ju teda majú ctiť a milovať ju so synovskou oddanosťou a úctou (por. Presbyterorum ordinis, 18). Svätý Farár z Arsu, na ktorého myslíme predovšetkým počas tohto roku, rád opakoval: «Ježiš Kristus, po tom ako nám dal všetko, čo nám mohol dať, chce nás ešte urobiť dedičmi toho, čo má najcennejšie, a tým je jeho Svätá Matka» (B. Nodet, Il pensiero e l’anima del Curato d’Ars, Torino 1967, s. 305). Toto platí pre každého kresťana, pre všetkých nás, no osobitným spôsobom pre kňazov.

Drahí bratia a sestry, modlime sa, aby Mária urobila všetkých kňazov, uprostred všetkých problémov dneška, podobnými obrazu jej Syna Ježiša, rozdávateľmi z nevyčísliteľného pokladu jeho lásky Dobrého Pastiera. Mária, Matka kňazov, oroduj za nás!" -jb-