V živote človeka prídu
chvíle znechutenia, sklamania, rozčarovania. V takýchto momentoch akoby chýbala človeku
vnútorná energia vstať, pokračovať, prekonávať prekážky. Vyvrcholením tohto stavu
je, že človek stráca chuť a zmysel ďalej žiť. Myšlienka na smrť sa ukazuje ako jediné
východisko takého rozpoloženia. Prvé čítanie devätnástej nedele v období cez
rok nám opisuje podobnú situáciu. „Eliáš išiel deň cesty na púšť. Keď zastal, sadol
si pod borievku a žiadal si umrieť. Hovoril: „Už nevládzem, Pane! Vezmi si môj život.“
Možno trochu prekvapuje, že aj človek takého formátu ako Eliáš, sa ocitá v kríze.
Napriek tomu, že mal so svojím Bohom osobnú skúsenosť, že Pán bol na jeho strane,
že skúška s bálovými kňazmi dopadla v jeho prospech, predsa prenasledovanie zo strany
Jezabel ho tak znechutilo a vyčerpalo, že už nevládze a chce to radšej vzdať. A práve
vtedy, keď je už celkom na dne, keď žiada od Boha smrť, prichádza anjel so slovami:
“Vstaň a jedz!“ Niet pochybnosti, že ide o Boží zásah, ktorý Eliáša postaví na nohy,
aby takto posilnený absolvoval štyridsať dňovú cestu k Božiemu vrchu Horeb. V podobnej
situácii ako Eliáš sa môže ocitnúť každý jeden z nás. Život nám môže pripraviť krušné
chvíle aj napriek tomu, že sme veriaci, že máme už s Bohom niečo prežité. Kto nám
vtedy pomôže, kto nás zdvihne na nohy, kto nám dá energiu, keď padneme na dno našej
ľudskej biedy, keď stratíme chuť pokračovať, keď naše ľudské zdroje ostanú vyčerpané? Našťastie
sa nemusíme až tak veľmi obávať a strachovať. V evanjeliu počujeme Ježišove slová:
„Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť
naveky. Ježiš všetkým ľuďom ponúka nevyčerpateľný zdroj energie. Nejedná sa o materiálny
chlieb, ale o pokrm, ktorý dáva silu vnútorne rásť a napredovať napriek životným ťažkostiam.
V Eucharistii sa nám dáva sám Ježiš, ktorý chce byť pre nás zdrojom energie pre konanie
dobra. Chce nám pomáhať a povzbudzovať nás vždy, keď ho s vierou prijmeme do svojho
srdca. Eucharistia nie je magický prostriedok k tomu, aby sme žili bez problémov,
aby sa nám vyhýbali všetky nepríjemné okolnosti. Pokrm, ktorý nám ponúka Ježiš, nám
dáva silu ísť za hranice našich ľudských možností. Sú to situácie, v ktorých sme znechutení
neúspechom, neprajnosťou druhých, sú to chvíle, keď je potrebné odpúšťať a milovať,
hoci nám srdce krváca od bolesti z ublíženia. Jedna zo základných psychologických
potrieb človeka je, aby ho niekto prijímal a miloval. Nenaplnenie tejto potreby je
často príčinou smútku a vnútornej prázdnoty a nespokojnosti samých so sebou. Eucharistia
je prejavom nekonečnej Božej lásky k človeku. Človek žije z lásky. Potrebuje byť milovaný.
Kristus svojou láskou prichádza v ústrety človeku. V tejto jeho láske môžeme nachádzať
nevyčerpateľný prameň životnej sily, ktorá nás vždy posilní a urobí schopnými pokračovať
v životnej ceste, tak ako to bolo v prípade Eliáša. Nech sa živý chlieb, ktorý prijímame
v Eucharistii stane pre nás skutočnou posilou pre každodenný život.