Štvrtkový komentár Mariána Gavendu: Pastieri a proroci
Sedel som v réžii
pred vstupom do televíznych „udalostí a komentárov“. Na obrazovkách sa mihal prehľad
správ. Dominoval trhák o úspešných pokusoch na vytvorenie umelých mužských spermií.
Jeden z technikov, asi šesťdesiat ročný muž, si írečitou záhoráčtinou správu komentoval
dosť nahlas a celkom po svojom: „Aká blbosť. To už lesby vôbec nebudú potrebovať
mužov. Predstavte si, že máte dieťa a vôbec nie je vaše. Aj u nás to už neraz bolo
na rozvod, ale kvôli deťom sme to predsa vydržali. A keď vystrájali, aspoň sme si
mohli povedať: veď je celý ty..., ani ty si nebola iná... Čo už tú rodinu udrží pokope...?“
Podobných argumentov padalo ešte viac. Bez servítky, ale v podstate trefne a pravdivo.
Presne takto by malo vyzerať napĺňanie prorockého úradu, povedal som si v duchu. Len
škoda, že väčšinou sme radšej „nemí psi“, ako hovorí prorok Izaiáš. Práve táto
epizódka a evanjeliové témy posledných nedieľ o poslaní učeníkov, o pastieroch, o zmorenom
zástupe, čo je ako ovce bez pastiera, dalo, milí poslucháči, podnet aj k dnešnému
komentáru. Keď v starozákonnom Izraeli dlhšiu dobu nepovstal nový prorok, ľud
to vnímal ako prejav Božieho trestu, nastal úpadok a verní sa pýtali, v čom vybočili
z Božích ciest. Nie je tomu inak ani v novozákonnej Cirkvi. Svätci, proroci vo svojej
dobe a prostredí, svojou charizmou vždy nejako poukazovali na Božiu vôľu a vnášali
všeobecné oživenie a obnovu. Netreba však myslieť len na svätcov. Hneď ako sme boli
pokrstení „v mene Otca, i Syna, i Ducha Svätého“, boli sme pomazaní krizmou spásy
a stali sme sa údmi Krista kňaza, proroka a kráľa. Prorokmi teda už nemôžeme nebyť.
Myslím, že práve tu je ukrytá sila, schopná premeniť súčasnú spoločnosť. Hlas kňazov
a oficiálnej Cirkvi s jej médiami, akokoľvek sú potrebné pre samotných veriacich,
do väčšiny prostredí má len minimálny prienik. Denne, a celé hodiny sú však uprostred
nich veriaci ako susedia v bytoch, spolucestujúci do práce, kolegovia v nej a priatelia
na rozmanitých podujatiach. Všetko sú to výzvy byť prorokmi. Iste, už samotným svojím
bytím. Treba však vedieť aj zareagovať. To je dvojnásobné umenie: sami mať názor na
diskutované témy a vedieť ho dať aj správne najavo. Väčšina veriacich si myslí,
že prorocké poslanie sa ich vôbec netýka. Najčastejšie preto, že majú o ňom skreslenú
predstavu. Prorok je jasnovidcom. Nie však tým, čo predpovedá budúcnosť, ale jasne
vidí prítomnosť, pozná súvislosti života. Je ako lekár, ktorý ovláda fungovanie organizmu.
Čím je lepší odborník, tým presnejšie vie pacientovi povedať, čo ho čaká ak bude zachovávať
navrhnutú diétu, brať lieky, a čo, ak to zanedbá. Prorokovať znamená vedieť predvídať
následky. Dôležité je tu slovíčko „ak“. Používali ho proroci i Kristus: „Ak nebudete
robiť pokánie, všetci podobne zahyniete“. Je to výzva pre slobodné rozhodnutie človeka
a nie predpovedanie toho, čo sa nevyhnutne stane. V minulosti plnili prorockú úlohu
mnohé príslovia a porekadlá, ktorými ľudia vedeli trefne zareagovať na aktuálnu situáciu.
Tomu, čo sa príliš vrhal do práce napríklad známym „Bez Božieho požehnania márne naše
namáhania“ a spachtošovi zas „Kto skoro vstáva, toho Pán Boh požehnáva“. V Starom
zákone ponúka množstvo podnetov Kniha prísloví a iné múdroslovné knihy. Nebolo by
na škodu mať ju otvorenú v jedálni a pred každým obedom či večerou, najmä spoločným,
si z nej vždy prečítať pár myšlienok. Často sa stretám s tým, že ani samotní veriaci
nepoznajú názor Cirkvi na mnohé aktuálne problémy. Na ekonomickú krízu a jej dôsledky
narážame na každom kroku. Pápež v mene Cirkvi ponúka zásadný príspevok do jej riešenia
encyklikou Caritas in veritate. Ako hovorí hneď v úvode, nechce ponúkať ekonomické
ani politické riešenia. Poukazuje však na večne platné princípy, vpísaného do srdca
človeka i spoločnosti. Bez ich poznania a rešpektovania malo každé úsilie o lepšieho
človeka a ľudstvo katastrofálne následky. Hovorí o integrálnom rozvoji človeka, ktorý
zahŕňa aj túžbu ľudského srdca po nadprirodzene i o pravidlách vzťahu k prírode a jej
bohatstvám. V krátkej dobe bude encyklika dostupná i v slovenčine. Vo svete vzbudila
veľký záujem aj u neveriacich. Osvojiť si jej argumenty ponúka množstvo príležitostí
byť prorokom vo svojom prostredí, reagovať nevtieravo a veľmi aktuálne. Biblickí
proroci spoznávali Božiu vôľu, učili sa počúvať Boží hlas v tichu samoty. Aj oni sami
poznali biblické knihy, ktoré sa rodili postupne v priebehu stáročí. Dnes Boh hovorí
a ukazuje riešenia najistejšie cez magistérium, učiteľský úrad Cirkvi. Ale aj cez
každú knihu, rozhlasovú či televíznu reláciu, ktorá vysvetľuje Božie pravdy a ukazuje,
ako ich prenášať do života. Na každú oblasť problémov jestvuje množstvo cenných a pútavých
materiálov. Je dôležité naučiť sa čerpať z nich, živiť dušu, tak ako denne živíme
svoje telo. Zlepší a obohatí to kvalitu nášho života a umožní byť prorokmi. Prorocký
úrad je službou lásky. Je to služba pastiera, ktorý chráni pred nebezpečím a vedie
na životodárnu pastvu. Vlkmi sú dnes rôzne rafinované náboženské a filozofické prúdy
či podvrhované choré životné štýly. A pastvou návrat k zdravému životu tela i duše
podľa zásad, ktoré do každého z nás vložil Boh. Ľudia s ktorými sa na každom kroku
stretáme, celým svojím blúdiacim bytím túžobne volajú po tých, čo im s láskou ukážu
cestu k ich šťastiu. Nevšímať si ich znamená podľa Gregora Veľkého „utekať pred vlkom
skrývaním sa za svoje mlčanie“. „Nemými psami“ nazýva tých, čo mlčia, keď treba hovoriť,
čím ponechávajú v omyle tých, ktorých bolo možné poučiť. Zakončiť však treba
povzbudivo, najlepšie slovami proroka Izaiáša: „Krič a neutíchaj! Rozozvuč svoj hlas
ako poľnica!“ A prosbou: „Učiň nás, Pane, pastiermi a prorokmi podľa svojho srdca!“