Štvrtkový komentár Jozefa Haľka: Prázdniny nie sú prázdne dni

Letné mesiace júl a august sa vždy nesú v znamení dovoleniek, relaxu, oddychu. Možno, že by sa tieto pojmy zdali byť odťažité od biblického posolstva. No práve v týchto dňoch nám jedno z  evanjeliových čítaní predostiera tému odpočinku. Ba nielen predostiera, ale aj ponúka isté námety na skutočný, aj duchovne plodný oddych. Je to totiž sám Ježiš, kto pri istej príležitosti doslova používa slovo „odpočinok“. Bolo to vtedy, keď boli jeho učeníci v natoľko intenzívnom kontakte s prichádzajúcimi ľuďmi, že ani nemali čas sa najesť. „Poďte vy sami do ústrania” - povedal im vtedy Majster - „na pusté miesto a trochu si odpočiňte.“ Táto krátka formulácia je významovo oveľa hutnejšia, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Každé slovo – ako napokon každé v Evanjeliu – tu má svoju váhu, zmysel, význam.
„Poďte“ – pozýva Ježiš. Neposiela, ale pozýva. Nie je ako oficiózny zamestnávateľ, od ktorého sa majú jeho podriadení aspoň na chvíľu oslobodiť, ale ako učiteľ, brat, majster pripravený svojich vyvolených sprevádzať v každej fáze ich života nevynímajúc chvíle uvoľnenia i posilnenia. Lebo uvoľnenie pracovného tempa obnáša riziko, že sa uvoľní aj tempo duchovného rytmu, čiže kontaktu s tým, ktorý povedal, že bez neho nemôžeme nič. Jeden príklad za všetky: nedeľa zostáva dňom Pána aj uprostred najhorúcejšieho leta – aj uprostred neho znie ono „poďte“, poďte do chrámu, kdekoľvek ste; poďte ku mne všetci, kdekoľvek dovolenkujete, a ja vás posilním, lebo moju posilu potrebujete bez ohľadu na to, či ste v kolotoči pracovných povinností, alebo nie.
Po pozvaní „poďte“ Ježiš upresňuje, kam pozýva: „do ústrania“. Isteže, nemusí ísť o prežitie dovolenky na spôsob pustovníkov. Ba ono „ústranie“ nie je ani len topografické vymedzenie nejakej lokality. Ústranie je skôr vnútorný postoj, vnútorná atmosféra duše, posvätné vnútorné ticho vytúžené hoci aj uprostred hluku dovolenkových destinácií. Ústranie, to je napríklad tiché vďakyvzdanie Bohu za krásu tatranských končiarov. Ústranie, to je pokľaknutie v kaplnke uprostred hôr. Ústranie, to je jeden sústredený Zdravas na lanovke. A samozrejme, ústranie je dlhšia eucharistická adorácia, či svätá omša prijatá a prežitá ako nesmierny Boží dar. Všetky tieto duchovné príležitosti možno, ba treba mať v programe aj počas pracovného roka, no cez dovolenku je tlak kolotoča termínov predsa len iný a spočívanie v Božej prítomnosti je omnoho pokojnejšie, bez pozerania na hodinky a obáv zo zmeškania zaplánovaných akcií.
V konkrétnom citovanom biblickom príbehu, kde Ježiš svojich učeníkov pozýva do ústrania aby odpočívali, čosi zaráža, že totiž ku kýženému a odporúčanému oddychu napokon nedochádza. Je tu totiž niečo, či ešte presnejšie NIEKTO, kto má vždy a zásadne prednosť: človek, láska k človeku. Lebo keď sa Ježiš s učeníkmi konečne preplavil do ústrania, a boli azda vnútorne nastavení vypnúť, trochu poľaviť, uvoľniť sa, zrazu zistili, že náplň ich nasledujúcich chvíľ sa zásadne líši od toho, na čo sa už možno vo svojich predstavách a túžbach upli. Ježiš videl zástupy ako ovce bez pastiera. „Ovce bez pastiera“ je dobový symbol – rovnako platný vtedy ako dnes - pre človeka existenciálne opusteného, dezorientovaného, vydaného napospas ideologickým manipuláciám; je to výraz vystihujúci človeka bez duchovného ťažiska, závislého na mienke ľudí, na ponuke reklamy, závislého na vlastnej slobode.
Ani kňaz na dovolenke, hoci aj primerane športovo oblečený, nikdy neprestáva byť kňazom. Áno, môžeme na chvíľu zanechať rytmus daný farským omšovým poriadkom; áno, môžeme na niekoľko dní zavrieť farskú kanceláriu; áno, môžeme sa nechať na chvíľu zastupovať a zmeniť vzduch i prostredie. Ale z našej kňazskej identity sa nemôžeme, nesmieme a najmä – nechceme vymaniť! Lebo práve v nezvyklom a spravidla dosť krátkom kontexte dovolenky - možno s ruksakom na chrbte, možno s gitarou pri táboráku - môžeme byť na dosah ruky tým osobám, ktoré by nás inak nekontaktovali. Práve takto a len takto im azda pripadáme na dosah ruky, tak – ako zvyknú hovoriť - normálne, bežne, profánne. Ak to tak úprimne cítia, nebudeme sa odťahovať, ako sa Ježiš neodťahoval od zástupu, ktorý ho dostihol v túžbe zažiť jeho moc.
Ježišu, tichý, pokorný, empatický a trpezlivý srdcom: sprav naše kňazské srdcia podľa srdca svojho.