Očami viery, vedy a kultúry: Pokyny pre využitie psychologických kompetencií pri
prijímaní a formácii uchádzačov o kňazstvo – 1. časť
Dnešným dňom v rámci
našej rubriky Očami viery, vedy a kultúry začíname novú sériu vysielaní na tému: Psychológia
a kňazská formácia. Konkrétne sa budeme v našich vysielaniach počas júla zaoberať
najnovším dokumentom Magistéria Cirkvi, ktorý vydala Kongregácia pre Katolícku výchovu.
Názov tohto cirkevného dokumentu je: Pokyny pre využitie psychologických kompetencií
pri prijímaní a formácii uchádzačov o kňazstvo. Dnes si môžete vypočuť prvú časť tohto
dokumentu, ktorá má názov: Cirkev a rozlišovanie kňazského povolania. „Každé
kresťanské povolanie pochádza od Boha, je Božím darom. Nikdy sa nerodí mimo Cirkvi
alebo nezávisle od Cirkvi, ale vždy len v Cirkvi a skrze Cirkev (...) ako žiarivý
a živý odraz tajomstva Najsvätejšej Trojice“. Cirkev „tvorkyňa a vychovávateľka
povolaní“ má za úlohu rozlišovať povolanie a vhodnosť kandidátov na kňazskú službu.
V skutku „je potrebné, aby vnútorné povolanie inšpirované Duchom Svätým bolo uznané
biskupom, ako autentické povolanie“. V napomáhaní takéhoto rozlišovania a počas
celej formácie k tejto službe je Cirkev motivovaná dvojakou starostlivosťou: mať na
zreteli vlastné poslanie a zároveň aj poslanie kandidátov ku kňazstvu. Ako každé kresťanské
povolanie, má povolanie ku kňazstvu vskutku spolu s kristologickou dimenziou aj podstatný
cirkevný rozmer: „nielenže sa odvodzuje „od Cirkvi“ a od jej sprostredkujúcej úlohy,
nielenže sa spoznáva a uskutočňuje „v Cirkvi“, ale sa aj nevyhnutne stvárňuje v službe
Bohu - ktorá je jej podstatou – na službu „pre Cirkev“. Kresťanské povolanie v každej
forme je dar zameraný na budovanie Cirkvi, na rozvíjanie Božieho kráľovstva na zemi“.
Takže dobro Cirkvi a dobro kandidáta si neodporujú, ale sú jednotné. Osoby zodpovedné
za formáciu majú tieto dobrá medzi sebou zjednocovať a súčasne ich vnímať vzhľadom
na ich dynamickú vzájomnosť: toto je dôležitý aspekt veľkej zodpovednosti ich služby
pre Cirkev a pre ľudí.
Kňazská služba, pochopená a žitá ako pripodobnenie
sa Kristovi - Ženíchovi, Dobrému Pastierovi, si vyžaduje morálne a teologické čnosti,
podporené psychickou rovnováhou človeka, najmä citovou, čo umožňuje vo vzťahu k veriacim
dostatočnú pripravenosť na opravdivo slobodné sebadarovanie života v celibáte. Zaoberajúc
sa rôznymi dimenziami kňazskej formácie – ľudskou, duchovnou, intelektuálnou,
pastoračnou – Apoštolská postsynodálna exortácia Pastores dabo vobis zdôrazňuje
ešte predtým, ako sa pozastaví pri „najdôležitejšom prvku kňazskej výchovy“ rozmere
duchovnom, že základom celej formácie je ľudský rozmer. Uvádza rad ľudských čností
a schopností, ktoré sa od kňaza vyžadujú, pokiaľ má byť jeho osobnosť „mostom a nie
prekážkou pre ľudí, čo sa chcú stretnúť s Ježišom Kristom Vykupiteľom človeka“. Tie
vedú od všeobecnej rovnováhy osobnosti až po schopnosť znášať bremeno pastoračnej
zodpovednosti, od hlbokej znalosti ľudskej duše až po zmysel pre spravodlivosť a vernosť.
Niektoré z týchto vlastností si zaslúžia osobitnú pozornosť: pocit vlastnej pozitívnej
a stabilnej mužskej identity a schopnosť zrelým spôsobom budovať vzťahy s inými osobami
a skupinami; silný pocit spolupatričnosti ako základ pre budúcu účasť v presbytériu
a zodpovedná spolupráca s biskupskou službou; sloboda nadchnúť sa pre veľké ideály
a dôslednosť ich každodenne realizovať; odvaha robiť rozhodnutia a zostať týmto rozhodnutiam
verní; poznanie seba, vlastných schopností a vlastných hraníc a ich vzájomná integrácia
v pohľade na seba pred Bohom; schopnosť odstraňovať vlastné chyby; záľuba v kráse
ako „svetle pravdy“ a umenie ju rozpoznať; dôvera, ktorá vychádza z úcty voči každej
osobe a ktorá vedie k prijatiu druhých; schopnosť kandidáta integrovať vlastnú sexualitu
v súlade s kresťanskou víziou, aj so zreteľom na celibát. Tieto vnútorné dispozície
sa musia formovať počas vzdelávania budúceho kňaza, ktorý ako Boží muž a muž Cirkvi,
je povolaný budovať cirkevné spoločenstvo. On je, v láske k večnosti vtiahnutý do
autentickej a integrálnej hodnoty človeka a do stále väčšieho prežívania bohatstva
vlastnej emotívnosti v sebadarovaní sa trojjedinému Bohu a bratom, zvlášť tým, ktorí
trpia. Zaiste ide o ciele, ktoré sa dajú dosiahnuť iba každodenným zladením kandidáta
s milosťou v ňom samom a ktoré sa dajú nadobudnúť prostredníctvom postupnej, dlhej
a nie vždy lineárneho formačného putovania. Kandidát, vedomý si úžasného a náročného
prepojenia ľudskej a duchovnej dynamiky kňazského povolania, je povinný zužitkovať
starostlivé a zodpovedné rozoznanie povolania s cieľom individualizovať svoje formačné
smerovanie a postupne prekonávať prípadné nedostatky v rovine ľudskej a duchovnej.
Je povinnosťou Cirkvi, aby zabezpečila pre kandidátov účinnú integráciu ľudskej dimenzie
s ohľadom na veľkosť dimenzie duchovnej, pre ktorú sa otvárajú, a v ktorej sa dopĺňajú.
Príprava formátorov
Každý formátor by mal byť dobrým znalcom
ľudskej osobnosti, rozličných etáp jej rozvoja, jej možnosti a slabé stránky, ako
aj žitý vzťah ľudskej osoby s Bohom. Preto je žiaduce, aby biskupi, využívajúc
overené skúsenosti, programy a inštitúcie, poskytli vhodnú prípravu formátorom v oblasti
pedagogiky zameranej na kňazské povolanie podľa usmernení vydaných Kongregáciou pre
katolícke vzdelávanie. Formátori potrebujú primeranú prípravu na získanie schopnosti
rozlišovania, ktoré umožňuje pri plnom rešpektovaní cirkevného učenia o duchovnom
povolaní spoľahlivé rozhodnutie pre prijatie do seminára alebo domu pre náboženskú
formáciu rehoľníkov, alebo pre vylúčenie z dôvodu nevhodnosti, či na sprevádzanie
kandidáta, aby nadobudol také morálne a teologické čnosti, ktoré sú nevyhnutné pre
harmonický a vnútorne slobodný život, čo znamená stať sa celým svojim životom „služobníkom
cirkevného spoločenstva“.
Dokument Pokyny pre vzdelávanie ku kňazskému
celibátu z Kongregácie pre katolícku výchovu uznáva, že „chyby rozlišovania kňazského
povolania nie sú zriedkavé a prílišné psychické nespôsobilosti viac či menej patologického
rázu sa ukazujú až po kňazskej vysviacke. Ich včasné rozoznanie umožní vyhnúť sa
mnohým drámam“. Každý formátor si vyžaduje citlivosť a primeranú psychologickú
prípravu, aby vnímal, pokiaľ je to možné, reálnu motiváciu kandidáta, rozoznal prekážky
v integrácii ľudskej a kresťanskej zrelosti a vedel rozpoznať prípadnú psychopatológiu.
Musí dôkladne a s veľkou rozvahou zvážiť osobný príbeh uchádzača. Ten však sám o sebe
nemôže byť rozhodujúcim kritériom postačujúcim na posúdenie prijatia alebo vylúčenia
z formácie. Formátor musí vedieť zhodnotiť osobu ako celok, jej progresívny rozvoj
– so silnými a slabými stránkami, - či už ide o vedomie si vlastných problémov alebo
o schopnosť správať sa zodpovedne a slobodne. Kvôli tomu sa každý školiteľ pripravuje
aj prostredníctvom vhodných špeciálnych kurzov, aby hlbšie pochopil ľudskú osobu
a jej potreby formácie pre služobné kňazstvo. V tomto prípade môžu byť veľmi užitočné
stretnutia a diskusie s odborníkmi na určitú špecifickú tému v oblasti vedeckej psychológie.
– ls –