Cirkev a svet: Česká republika

Vážení poslucháči! V septembri navštívi Českú republiku pápež Benedikt XVI. Keďže ešte pred pár rokmi sme tvorili jeden štát, akékoľvek rozprávanie o susedoch sa nevyhne porovnávaniu. V každom prípade, situácia miestnej Katolíckej cirkvi je diametrálne odlišná od tej našej. Cirkev v Českej republike sa delí na dve cirkevné provincie: Českú a Moravskú. Na čele prvej je pražský arcibiskup, kardinál Miloslav Vlk a skladá sa z piatich biskupstiev. Moravskú provinciu reprezentuje olomoucký arcibiskup, Mons. Jan Graubner. Do tejto provincie patria ešte ďalšie dve diecézy. Samostatnou jednotkou je gréckokatolícky apoštolský exarchát na čele s Mons. Ladislavom Hučkom. Gréckokatolíci pritom v Českej republike tvoria len malú niekoľko tisícovú komunitu. K spomínaným biskupstvám treba ešte zaradiť vojenský vikariát na čele s biskupským vikárom. Predsedom Českej biskupskej konferencie je Mons. Jan Graubner, generálnym sekretárom Mons. Ladislav Hučko.

Porozumieť situácii Katolíckej cirkvi v Českej republike znamená vziať do úvahy historický vývoj, ktorý túto pozíciu formoval niekoľko storočí. Za prvý vážny zlom možno považovať účinkovanie pražského kazateľa a rektora Karlovej univerzity Jána Husa. Jeho upálenie v Kostnici počas koncilu v roku 1415 vyvolalo nepokoje, ktoré vyústili do tzv. husitských vojen. Reformácia v 16. storočí si aj pod vplyvom týchto udalostí získala v Čechách a na Morave veľmi rýchlo svojich stúpencov. Po bitke na Bielej hore dochádza k rekatolizácii, ale aj k zatýkaniu a popravám odporcov. Vedomie tradície Českého kráľovstva posilňovalo, hoci niekedy aj za cenu mytologizácie, národnú identitu. Keďže vládnuci Habsburgovci boli katolíkmi, odpor voči nim bol spojený s odporom voči Katolíckej cirkvi. Tento zložitý vývoj so všetkými konfliktami je aj dnes vo vzťahu českého národa a Cirkvi latentne prítomný. Práve spomínané peripetie sú dôvodom, pre ktorý aj dnes si obyvatelia Českej republiky viac ako napr. Slováci zachovávajú od Katolíckej cirkvi odstup. Ak by sme však v tejto snahe dávať najavo svoju dospelosť videli principiálne odmietanie duchovna alebo kresťanstva, veľmi by sme sa mýlili.

Českí katolíci na mape európskej religiozity pôsobia ako menšina v ateistickom mori. Veci však nie sú také jednoduché, ako vyzerajú na prvý pohľad. Predovšetkým treba oceniť, že českú spoločnosť stále zaujímajú údaje o náboženskej príslušnosti. Nie je to samozrejmé. Fakty o náboženskej príslušnosti sú však pre Cirkev dôležité, lebo ponúkajú oficiálne údaje, ktorými možno argumentovať pri domáhaní sa vlastných práv. Hoci porovnania posledných dvoch sčítaní ľudu nevyznievajú pre Katolícku cirkev priaznivo, do úvahy treba vziať aj odlišnú metodiku, ktorá bola v porovnaní zo Slovenskom pri získavaní údajov použitá. Vždy je totiž ľahšie prihlásiť sa ku viere jednoduchým krížikom, ako vypísať názov vlastnej cirkvi. Ateizmus Čechov či neprihlásenie sa k cirkvám pravdepodobne nevypovedá priamo o strate zmyslu pre kresťanské hodnoty. Skôr je zmesou historickej skúsenosti, ktorá je v podvedomí českého národa hlboko zakódovaná a zároveň prejavom istého sklamania z nesplnených očakávaní, ktoré mnohí ľudia aj mimo cirkevného priestoru do pôsobenia Katolíckej cirkvi v Českej republike vkladali. Na strane druhej však istým zlyhaniam Cirkvi možno rozumieť. Hlboké spoločenské zmeny po roku 1989 ju našli až na pár osobností a spoločenstiev vnútorne i navonok zdecimovanú, a teda nepripravenú vstúpiť do spoločenskej arény s novými pravidlami.

Postupujúca sekularizácia spôsobila odkresťančenie celých oblastí. Veľmi trefne o tom vypovedá anketa, ktorú pred časom spravila počas sviatkov istá komerčná televízia. Počas vianočných trhov sa pýtali náhodných okoloidúcich, či poznajú zmysel týchto sviatkov. Medzi respondentmi prevažovala stredná a mladšia generácia. Len málokto z nich sa pri vysvetlení odvolal na narodenie Ježiša v Betleheme. Táto transformácia, ku ktorej došlo v priebehu pár desaťročí, sa nutne odráža aj v živote a spôsobe účinkovania Cirkvi. Česká republika je v tomto zmysle oveľa bližšie ku krajinám západnej Európy ako ku Slovensku. Je to zároveň výzva ku novej evanjelizácii a katechizácii. Strata zmyslu pre vieru však nie je stratou základných ľudských a kresťanských hodnôt. Na jednej strane je nechuť k organizovanému náboženstvu evidentná, hoci záujem o duchovno je silný. Na strane druhej však rastie počet ľudí, ktorí nie sú výslovne protináboženskí, ale zároveň nie sú vnútorne pripravení sa s Cirkvou stotožniť a otvorene sa pre ňu angažovať. V tejto skupine však viaceré aktivity Cirkvi sprevádzajú neskrývané sympatie. Katolícka cirkev je totiž napriek všetkým predsudkom stále mnohými vnímaná ako ochranca základných práv človeka a jeho dôstojnosti. Ak sa dokáže pri týchto aktivitách zviditeľniť prostredníctvom nenáboženského jazyka, dostáva nové a nové príležitosti ukázať, o čo jej vlastne ide. Viaceré osobnosti českého katolicizmu už pochopili, že toto je cesta k vnášaniu evanjelia do spoločnosti. Spomeňme aspoň pražského pomocného biskupa Mons. Václava Malého alebo kňaza, sociológa a filozofa Tomáša Halíka.

Pôsobenie Katolíckej cirkvi v Českej republike je ešte stále zaťažené nevyriešeným sporom so štátom. Dodnes nebola uzavretá dohoda so Svätou Stolicou. Cirkevná agenda sa často stáva rukojemníkom politických sporov. Zmluva, na základe ktorej mal štát po dobu niekoľkých rokov vyplácať Katolíckej cirkvi odškodné, nakoniec neprešla. Neistota vo financovaní v spojení s konfliktmi s emocionálnym nábojom, ako napríklad spor o vlastníctvo chrámu sv. Víta na Pražskom hrade plus vnútorné pnutia, ktorými prechádza Cirkev v každej transformujúcej sa spoločnosti. Toto všetko čaká Benedikta XVI. v Českej republike.
Vážení poslucháči! Hoci do pápežovej návštevy u susedov je ešte ďaleko, nezaškodí vedieť viac o miestnej cirkvi. S Českou republikou nás totiž spája viac ako len spoločná minulosť alebo podobný jazyk. Kristus povoláva učeníkov po celom svete. V každej kultúre, v každom národe. Hoci Katolícka cirkev v Čechách a na Morave nie je navonok tak silná ako na Slovensku, má čo ponúknuť. Skúsenosť prežívania viery v sekularizovanej spoločnosti. Je to vzácny dar, za ktorý treba ďakovať Bohu. Zároveň je to výzva, aby sme pápežovu návštevu v Českej republike sprevádzali modlitbami a duchovnými obetami.

Anton Ziolkovský