Vysielanie pre gréckokatolíkov: Duchovný zmysel pútí

Duchovný zmysel pútí

 
Arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre Východné cirkvi

 
Minulý týždeň sa niekoľko stoviek slovenských pútnikov vybralo do Ríma, aby sa zúčastnili na mojej biskupskej vysviacke a poklonili sa hrobom apoštolov. O krátky čas začne aj a Slovensku letné obdobie pútí, ktoré už tradične začína púťou do Levoče. Tieto skutočnosti sú dobrou príležitosťou k tomu, aby sme sa zamysleli nad duchovným rozmerom púte.
 
V čom ale spočíva hlbší význam pútí, či putovania, na akési posvätné miesto? Dejiny kresťanstva sú po celé stáročia charakterizované tým, že Boží ľud často a rád putoval na rozličné miesta, nazávajúc ich posvätnými, či svätými miestami. Niektoré ciele pútí majú svoj dôvod v svätosti nejakej osoby, iné sú zviazané s životom a utrpením Krista, ako je to v prípade Svätej zeme, či Jeruzalema, iné sa vyznačujú tým, že počas stáročí sa vyvinula tradícia, ktorá ich nejakým osobitným spôsobom spája so svätosťou.
 
Putovanie na posvätné miesta vlastne charakterizuje celé dejiny kresťanstva.
Niekedy sa však v pútiach môžu skrývať aj isté nebezpečenstvá a neide len o nebezpečenstvá spojené s cestovaním, či o nebezpečenstvo dopravných nehôd, ale aj o iné, hlbšie nebezpečenstvá. Nebezpečenstvom sa môže stať napríklad to, že človek vnútorne prepája svätosť miesta, duchovnú svätosť s očakávaním aj vonkajšej, konkrétnej, viditeľnej svätosti - a potom môže byť niekedy sklamaný. „Čakal som to, alebo ono na svätom mieste a zistil som, že aj to miesto je len tak sväté ako každé iné miesto!“
 
V skutošnosti je celý svet posvätný, každé miesto je „miesto sväté“. Na každom mieste sa totiž prejavuje Božia stvoriteľská i vykupiteľská vôľa. Neexistujú viac, alebo menej sväté miesta, ktoré by mali svätosť bytostne sami zo seba. Svätosť miesta sa prejavuje, či uskutočňuje i tým, ako ho človek duchovne vníma, ako prežije čas, ktorý na tomto mieste strávi, či sväto, alebo menej sväto. A preto teda existuje aj isté nebezpečenstvo istého sklamania z toho, že človek na mieste, ktoré nazával posvätným, nenašiel tu svätosť ktorú očakával.

Kedysi sa hovorilo: „Kto putuje do Ríma môže tu nájsť vieru.“ A niekto zlomyseľnejší k tomu doložil: „Môže tu ju nájsť, pretože je tu často krát nakope, mnohí ju tu totiž stratili!“
Toto však nesmie byť naším prípadom hľadania svätosti či viery. Preto je potrebné získať skutočnú duchovnú disponibilitu pútnika.

A tak by sme mohli začať hľadať odpoveď na otázku: “Čo vlastne charakterizuje skutočného pútnika? Čo je to putovanie, kto je to pútnik? Prečo v dejinách Cirkvi má také hlboké miesto púť?“
Všimnime si najprv len čisto vonkajšie znaky púte. Aj dnes, aj napriek moderným dopravným prostriedkom, s púťou je predsa len spojená istá námaha. Človek sa musí odobrať zo svojho domova, niečo za sebou zanecháva. Je ochotný nechať to čo pozná, nechať ten zabehnutý každodenný spôsob života a podujať sa na niečo nové. Aj to je jednou zo známok putovania.

Zvyčajne človek neputuje sám a teda ďalším znakom pútnika, či putovania je to že pri púti sa vytvára spoločenstvo. Stačí si spomenúť na to, aké bolo dôležité vytvárať spoločenstvo práve v časoch, keď pre nás boli púte jednou z mála možností prejavenia žitej viery – a to najmä zoči voči tým spoločenským podmienkam, ktoré zatláčali do úzadia náboženský život. Na pútiach sme sa cítili akosi silnejší, na pútiach sme sa cítili byť časťou spoločenstva, spoločenstva Cirkvi.

Pútnik je človek ktorý si musí uvedomiť, že k životu potrebuje v skutočnosti dosť málo. Keď si má človek zbaliť kufor, či pripraviť cestovnú taškui, alebo v prípade pešej púte, keď si chystá batoh, tak sa naozaj sústredí len na to podstatné. A zistí že naozaj, človek toho v skutočnosti až tak veľa nepotrebuje. A tak teda púť, putovanie, nás učí zmyslu pre podstatné veci.

Pútnik si uvedomuje, že sám všetko nedokáže. Je závislý od iných, počnúc tými, ktorí mu pripravili miesto, ktorí mu na tejto púti pomáhajú, ktorí ho očakávajú, teda, že každý z nás ku svojmu životu potrebuje aj iných.

Pútnik si je vedomý aj toho, že k cieľu sa napreduje etapami. Nič sa nedosiahne hneď a naraz. Na jednotlivých etapách musí putujúci prekonávať vždy nové a rôzne prekážky, musí sa na nich občerstvovať, aby dosiahol vytúžený cieľ.

Toto sú teda vonkajšie znaky púte a putovania. Ak hľadíme na duchovný rozmer púte, tak si uvedomujeme, že na duchovné putovanie je potrebné vynaložiť námahu, duchovnú námahu, ktorá často krát nie je o nič menej náročná ako vonkajšia námaha. Každý z nás vie, ako veľa sa musíme namáhať, aby sme čo len niečo málo zmenili v našom duchovnom živote k lepšiemu. V duchovnom putovaní Cirkvi, ktorá je putujúcou Cirkvou, si uvedomujeme, že kráčame ako spoločenstvo, ako Cirkev.

Pútnik málokedy kráča sám. Nedošiel by do cieľa. Obrazom duchovnej púte je aj Cirkev, ktorá putuje spoločne, ktorá vytvára spoločenstvo v ktorom si navzájom jednotliví putujúci pomáhajú. Pútnik putuje po etapách. Náš duchovný život a život Cirkvi sa tiež odohráva v etapách, v etapách slávenia Cirkevného roka, obdobia posvätných časov. V etapách slávenia jednotlivých sviatostí, ktoré sprevádzajú všetky fázy a stavy ľudského života.

Putujúca Cirkev si uvedomuje potrebu sústrediť sa na podstatné, na to čo je bytostné.
Sme ľudia, ktorý veria v to, že život má akýsi zmysel. Hľadanie zmyslu nášho putovania je dôležitou životnou otázkou pred ktorou včak mnohí utekajú, alebo ktorú si možno ani radšej nekladú.

Jeden taliansky chlapec mi hovoril, ako si s kamarátmi robili žartíky z jedného typu húseníc, ktorý síce u nás nie je známy ale v Taliansku ho volajú processionaria. Sú to také chlpaté húsenice, ktoré žijú na píniových stromoch a sú známe tým, že sa často spájajú a vytvárajú reťazce, akoby išli v procesii. Každá húsenica sa uchopí chvostíka tej druhej a idú proste jedna za druhou. Chlapci keď sa chcú s nimi tak trošku zlomyseľne zahrať tak prvú húsenicu pripoja k chvostu tej poslednej a potom sa všetky chuderky húsenice len točia dokolečka dokola, pretože sú naučené, že každá ide za tou druhou a pevne sa jej drží. Toto je, žiaľ, niekdy aj obraz istého typu ľudského životného putovania. Putovania naslepo, za čímsi, za kýmsi bez toho aby človek uvažoval, aký vlastne má všetko zmysel.

Kresťan by mal byť človekom, ktorý chápe a verí, že naše životné putovanie má zmysel. Že tu nie sme náhodou, že na ceste nekráčame sami a že tá cesta má istý konkrétny cieľ. A tým konkrétnym cieľom nie je Rím, Jeruzalem, či Compostella. Konkrétnym cieľom je ten jediný pravý cieľ, je to Boh. Najistejšia cesta ktorá vedie k nemu, vedie cez toho, ktorý o sebe povedal, „Ja som cesta pravda aj život“, cez Ježiša Krista.

Na úvod som povedal, že všetky cesty vedú do Ríma. Platilo to vtedy, keď naozaj Rím bol centrom impéria. Z neho vychádzali a v ňom sa schádzali všetky cesty. Všetky cesty však v skutočnosti vedú nie do Ríma, ale vedú k tomu, ktorý je Cesta, Pravda a Život. K tomuto cieľu každý nakoniec príde. Avšak niekto sa tam môže dostaviť bez prípravy s prekvapením, že vlastne o cieli tejto cesty nevedel, alebo môže ísť do cieľa tejto cesty pripravený na splnenie toho očakávania, ktoré ho sprevádzalo počas celého jeho putovania. My kreťania veríme, že náš život má zmysel a že má aj konkrétny cieľ.

Tento cieľ chceme neustále hlbšie spoznávať v spoločenstve ostatných putujúcich, vedomí si závislosti jeden od druhého, vedomí si aj toho, že na ceste ku Kristovi potrebujeme v prvom rade otvorené srdce a až potom všetko ostatné a že každá vynaložená námaha stojí za to. Na každej našej životnej púti, pri duchovnom prežívaní každej púte tohtoročnej pútnickej sezóny, nech nás sprevádza túžba po dosiahnutí nášho konečného cieľa a po získaní hlbokej duchovnej dispozície putujúceho človeka, človeka, ktorý si je vedomý, že putuje k večnému Bohu.
 Sláva Isusu Christu.