Cirkev a svet: 30. výročie prvej návštevy Jána Pavla II. v Poľsku

„Nebojte sa, drahí bratia a sestry, musíte byť silní vierou.... musíte byť silní láskou, ktorá je silnejšia ako smrť. Keď sme silní Duchom Božím, sme silní aj vo viere v človeka. Preto sa netreba báť“ – tieto pamätná slová povedal pápež Ján Pavol II. pred tridsiatimi rokmi v Krakove, počas svojej 1. apoštolskej cesty do rodného Poľska, ktoré vtedy ako pápež navštívil po prvý krát. Aj v súvislosti s tou návštevou sa v dnešnej rubrike Cirkev a svet budeme venovať práve Poľsku.
Politická situácia v krajine
Štát nachádzajúci sa v severovýchodnej časti strednej Európy susedí na západe s Nemeckom, na juhu s Českom a Slovenskom. Na východe s Bieloruskom, Ukrajinou, Litvou a Ruskom. Prirodzenú hranicu tvorí na severe Baltské more. Názov krajiny vznikol podľa názvu kmeňa Poľania, ktorý žil v minulosti vo Veľkopoľsku, teda časti Poľska. Slovo Poľania možno preložiť ako „obývajúci otvorené polia“. Veľmi často sa v minulosti používal aj latinský názov krajiny – terra Poloniae či Regnum Poloniae. Súčasný názov sa údajne začal používať už v 11. storočí.
Krajina získala nezávislosť 11. novembra 1918, teda v deň ukončenia 1. svetovej vojny. V roku 2004 sa krajina stala oficiálnym členom Európskej únie. Poľsko je parlamentnou republikou a súčasným prezidentom krajiny je Lech Kaczyński.
Hlavným mestom Poľska je Varšava a úradným jazykom je poľština. Menšinovými jazykmi sú najmä nemčina, kašubčina, či ukrajinčina. Krajina má približne viac ako 32, 5 mil. obyvateľov. Demografiu krajiny ovplyvnila 2. svetová vojna, keď zmena hraníc a rovnako aj výmena obyvateľstva s Nemeckom a ZSSR spôsobila to, že Poľsko je dnes takmer jednonárodnou krajinou, ktorej menšiny netvoria viac ako 5 percent.
Cirkev v Poľsku
Poľsko je prevažne rímskokatolíckou krajinou, jej 90 percent obyvateľov tvoria katolíci a gréckokatolíci. Bez vyznania je asi 7,5 percent obyvateľov, zvyšok dopĺňajú pravoslávni veriaci a evanjelici. Kým pred 2. svetovou vojnou žila v Poľsku 3 miliónová židovská menšina, po vojne zostalo v krajine menej ako 10 tisíc židov.
Politické a vojnové udalosti postavili poľskú Cirkev a Svätú stolicu pred nesmierne vážne problémy. Krajinu si rozdelili dve okupačné mocnosti (Nemecko, ZSSR) nepriateľsky naladené proti Cirkvi a rovnako aj proti poľskému národu. Zločinnosť nacistov v krajine sa prejavila aj proti Katolíckej cirkvi, bolo popravených takmer 2000 kňazov, 4 biskupi, stovky klerikov, rehoľných sestier a do koncentračných táborov bolo zavlečených niekoľko tisíc kňazov a stovky rehoľníkov. Hneď v prvých dňoch vojny postrieľali Nemci mnoho kňazov a katolícku inteligenciu umiestnili do koncentračného tábora v Oranienburgu. Nemci sa snažili oslabiť katolícky klérus, ktorý mal v tom čase v Poľsku veľmi silnú pozíciu. Čistky proti katolíckemu duchovenstvu však vykonávali aj komunisti a Sovieti v tej časti Poľska, ktorú okupovali.
Vtedajší pápež Pius XII. vzal v roku 1943 situáciu do svojich rúk a 2. júna prehovoril o situácii v Poľsku. V príhovore sa vyjadril, že nezabudne ani na jeden národ, ktorý sa stal obeťou vojny. Špeciálne sa však vyjadril k Poľsku, ktoré, ako povedal, „bijú raz z jednej, raz z druhej strany v dramatickom vojnovom víre. Naše učenie a naše toľkokrát opakované vyhlásenia nenechávajú ani smietku pochybností o tom, ako treba posúdiť takéto a podobné činy, nech za ne nesie zodpovednosť ktokoľvek. Každý kto pozná dejiny kresťanskej Európy musí uznať a spomenúť, koľko poľských svätých a koľko hrdinov, vedcov a mysliteľov, prispelo k vytvoreniu európskeho a svetového duchovného dedičstva. A aj to, že jednoduchý a verný poľský národ ticho a hrdinsky trpel počas dlhých stáročí a prispel k rozvoju a zachovaniu kresťanskej Európy.“
Návšteva Jána Pavla II. v Poľsku v roku 1979 a následný pád komunizmu
Utláčanie veriacich sa zopakovalo aj počas komunistického režimu. Rok 1978 však priniesol nečakané zvolenie nového Svätého Otca, ktorým sa stal Poliak a navyše človeka z komunistickej krajiny, kardinál Karol Wojtyla, ktorý si zvolil meno Ján Pavol II. Krátko po svojom zvolení nástojil Svätý Otec na pápežskej ceste do svojej rodnej krajiny. Na jar roku 1979 mal výnimočnú príležitosť. Poľská Cirkev sa pripravovala na oslavy 900. výročia smrti poľského patróna a jedného z najvýznamnejších svätcov krajiny svätého Stanislava. Poľská komunistická garnitúra zrazu nevedela, čo robiť. Ak by Jana Pavla II. do krajiny nepustila, priznala by, že sa ho bojí. Návštevu povolila.
Kardinál Dziwisz o vtedajšej situácii v Krakove  
 
„Od pádu berlínskeho múru či posolstva Jána Pavla II. v poľskom meste Gniezdo 3. júna 1979, sa začal proces, ktorý viedol k pádu železnej opony“ – to sú už slová kardinála Stanislava Dziwisza, arcibiskupa Krakova a osobného sekretára pápeža, ktoré uviedol v rozhovore pre Poľskú katolícku informačnú agentúru vo Varšave. 
 
Súčasný metropolita Krakova povedal, že práve v meste Gniezdo vyzval vtedajší Svätý Otec veriacich k duchovnej jednote kresťanskej Európy, ako západného tak i východného obradu. Kardinál rovnako podčiarkol význam príhovoru Jána Pavla II. a povedal, že pri téme jednoty Európy Ján Pavol II. nikdy neakceptoval myšlienku akéhosi „kompromisu v dejinách“.
Programový riaditeľ Vatikánskeho rozhlasu o význame tejto cesty 
Ako uviedol aj programový riaditeľ Vatikánskeho rozhlasu, poľský jezuita Andrzej Koprowski, milióny katolíkov žijúcich v krajine, utláčaní komunistickým režimom, po rokoch prenasledovania a totality vtedy uvideli prichádzať pastiera univerzálnej Cirkvi v bielom rúchu, ktorého slová „Nebojte sa!“ navždy zmenili históriu Východného bloku Európy. Páter Koprowski ďalej dodal:
„Prvá cesta Jána Pavla II. do Poľska má špeciálny význam. Nešlo iba o návrat pápeža do rodnej poľskej vlasti, ale aj o apoštolskú cestu nástupcu sv. Petra za železnú oponou, do krajiny sovietskeho bloku...V tom čase mal režim, vlády a stranícki vodcovia strach z tejto cesty. Obávali sa, že výsledkom pápežovej návštevy budú demonštrácie a nepokoje. V skutočnosti však boli tieto dni naplnené radosťou a pokojom. Po prvýkrát sa stretli veriaci i neveriaci ako jedno slobodné spoločenstvo a znovuobjavili svoju dôstojnosť.“  

Ján Pavol II. sa priamym politickým výrokom vyhýbal. Poliaci však pochopili utajený význam jeho slov veľmi dobre, a keď  hovoril  o duchovných veciach, tisíce ľudí mu vo Varšave odpovedalo skandovaním: „My chceme Boha, my chceme Boha!“
Svätého Otca počas návštevy vo Varšave, Krakove, Gniezde či v Čenstochovej videla asi štvrtina národa. V Krakove sa dokonca zišlo odhadom asi dva až tri milióny osôb a dodnes je to najväčšie zhromaždenie ľudí v poľskej histórii. Ján Pavol II. však milované rodné Poľsko navštívil počas svojho pontifikátu ešte sedem krát, naposledy to bolo v auguste v roku 2002. 

Návšteva Benedikta XVI. v Poľsku

 
Tak ako cesta Jána Pavla II., aj cesta jeho nasledovníka Benedikta XVI. viedla veľmi skoro po zvolení, v máji 2006 do Poľska. On sám vtedy krátko po prílete povedal: „Prišiel som, aby som nasledoval kroky Jána Pavla II. počas jeho životnej cesty,“ povedal pápež poľským veriacim. „Toto nie je len sentimentálna cesta, ale cesta viery. Prozreteľnosť určila, že Nemec sa stal nástupcom Poliaka na stolci sv. Petra. Oba naše národy, ktoré sú si veľmi blízke, často rozdelili dejiny. Dnes cítime, že skutočné zmierenie je možné dosiahnuť len v duchovnom rozmere,“ povedal Svätý Otec. –mf-