Generálna audiencia Benedikta XVI.: Svätý Rabanus Maurus

Vatikán (3. júna, RV) – Námestie sv. Petra vo Vatikáne sa aj dnes zaplnilo pútnikmi z celého sveta, ktorí si prišli vypočuť dnešnú katechézu pápeža Benedikta XVI. počas jeho pravidelnej generálnej audiencie. Dnes ju Svätý Otec venoval ďalšej veľkej osobnosti stredoveku, ktorou bol sv. Rabanus Maurus –mních v nemeckom opátstve sv. Fuldy. Do mníšskeho života vstúpil v mladom veku. Ako opát a neskôr ako arcibiskup v Mohuči (Mainz) svojou pastoračnou prácou a entuziazmom významne prispel k šíreniu kresťanskej tradície živenej do hĺbky Písmom. Študoval gréčtinu, hebrejčinu a spisy cirkevných otcov. Všemožne sa usiloval o čistotu viery. Neúnavne hlásal evanjelium a snažil sa o návrat hriešnikov k Bohu. Jeho veľká štedrosť sa ukázala, keď v r. 850 vypukol všeobecný hlad. Stávalo sa, že pri jeho stole sa nasýtilo aj tristo chudobných. Sám na seba bol biskup Rabanus veľmi prísny.
 „Neobyčajná vzdelanosť, ktorou Rabanus Maurus vynikal, čoskoro upútala pozornosť mocných, čo žili v jeho časoch. Stal sa poradcom kniežat. Snažil sa o zachovanie jednoty impéria na širšej kultúrnej úrovni; nikdy neodmietol dať premyslenú odpoveď komukoľvek, kto ho požiadal: odpoveď, ktorá vychádzala najmä z textov Svätého písma alebo Cirkevných otcov. Bol zvolený najskôr za opáta slávneho fuldského kláštora a neskôr za arcibiskupa svojho rodného mesta Mohuč. Napriek tomu neprestal ďalej študovať a príkladom vlastného života ukazoval, že možno slúžiť druhým bez toho, aby sa človek musel vzdať času na premýšľanie, štúdium a meditáciu. Rabanus Maurus bol exegétom, filozofom, básnikom, pastierom i Božím mužom. Diecézy Fulda, Mohuč, Limburg a Wroclaw ho uctievajú ako svätého alebo blahoslaveného. Jeho diela vypĺňajú celých šesť zväzkov Mignovej patrológie. Pravdepodobne práve on je autorom jedného z najkrajších a najznámejších hymnov latinskej Cirkvi „Veni Creator Spiritus“, ktorý je obdivuhodnou syntézou kresťanskej náuky o Duchu Svätom. Prvé Rabanovo známe teologické dielo bolo napísané básnickou rečou a venovalo sa tajomstvu Svätého Kríža. Nazvané „De Laudibus Sanctae Crucis“, bolo koncipované tak, že nemalo len náukový obsah, ale obsahovalo aj vynikajúce umelecké podnety, využívajúc tak básnické ako aj maliarske umenie v rámci toho istého rukopisného kódexu. Kresliac medzi písanými riadkami obraz ukrižovaného Krista, Rabanus napríklad píše: „Toto je obraz Spasiteľa, ktorý polohou svojich rúk posväcuje pre nás najzdravšiu, najsladšiu a najmilovanejšiu formu Kríža, aby sme tak vo viere v jeho meno a v poslušnosti jeho príkazom mohli vďaka jeho utrpeniu dosiahnuť večný život. A tak zakaždým, keď pozdvihneme svoj zrak ku Krížu, spomeňme si na toho, ktorý za nás trpel, aby nás vytrhol z moci tmy, prijal smrť, aby nás urobil dedičmi večného života (Lib. 1, Fig. 1, PL 107 col 151 C).“

V nasledujúcej časti pápež Benedikt XVI zdôraznil, že týmto spôsobom sa Rabanus snažil pri komunikovaní viery zainteresovať celého čitateľa – nielen jeho myseľ a srdce, ale aj estetický vkus a ľudské cítenie, ktoré človeka vedú k tomu, aby sa s pravdou stotožnil celý – ako duch, duša i telo. Tento odkaz je mimoriadne dôležitý: viera je nielen myšlienkou, dotýka sa celého nášho bytia; a tak všetkým, čo je nám vlastné, máme sa snažiť hľadať a spoznávať Boha. Túto snahu sprostredkovať veriacemu človeku skúsenosť viery všetkými zmyslami a skrze všetky ľudské danosti preniesol Rabanus Maurus mimoriadnym spôsobom aj do liturgie. Veľmi mu záležalo na tom, aby jeho súčasníci pochopili hlboko teologický a duchovný zmysel všetkých súčastí liturgického slávenia.

„Sám sa snažil chápať a sprostredkovať potom aj druhým všetky teologické významy ukryté v liturgických obradoch, čerpajúc z Biblie a z tradície Cirkevných otcov. Kvôli čestnosti ako aj preto, aby dal väčšiu váhu svojím tvrdeniam, neváhal uvádzať citácie z Otcov, od ktorých pochádzali jeho poznatky. Pomáhal si nimi slobodne, ale aj s opatrným rozlišovaním, pokračujúc v rozvoji patristického myslenia. Napríklad na konci „Epistola prima“ – prvého listu, ktorý adresoval mohučskému pomocnému biskupovi, potom, ako odpovedá na žiadosť vysvetliť niektoré pravidlá, ktoré bolo treba zachovať vo vykonávaní pastierskych povinností, Rabanus píše: „Napísali sme ti všetko tak, ako sme to prevzali zo Svätého písma a z kánonov Cirkevných otcov. Ty však, najsvätejší muž, rozhodni sa, ako sa tebe zdá najlepšie, osobitne v každom prípade. Snaž sa o miernosť vo svojich rozhodnutiach, takým spôsobom, aby si vo všetkom zachoval diskrétnosť, pretože ona je matkou všetkých čností.“ (Epistulae, I, PL 112, col 1510 C). Tu vidno kontinuitu kresťanskej viery, ktorá má svoje počiatky v Božom Slove, je však vždy živá, rozvíja sa a vyjadruje sa novými spôsobmi, vždy v zhode s celou stavbou, s celou budovou viery.“

Ako pokračoval Svätý Otec, Rabanus Maurus bol mimoriadne zapálený pre štúdium Svätého písma, ktorého poznávaniu a vysvetľovaniu sa venoval počas celého života. Napísal exegetické vysvetlivky ku všetkým knihám Starého i Nového zákona, aby tak čitateľom, ktorí sa nemali ako dostať k cennej literatúre, umožnil nahliadnuť do skutočného zmyslu Posvätných kníh. Vo svojich komentároch sa pridŕžal Cirkevných otcov; zvláštnu obľubu mal pre Hieronyma, Ambróza, Augustína a Gregora Veľkého.
 
„Mimoriadna citlivosť pre pastoračnú prácu ho potom viedla k zainteresovaniu sa do jedného z najcitlivejších problémov tak pre veriacich ako pre kňazov jeho doby: išlo o sviatosť pokánia. Zostavil „penitenziárie“ – tak ich volal – v ktorých boli v duchu citlivosti doby vymenované hriechy a zodpovedajúce pokánia. Vychádzal predovšetkým zo Svätého písma, z rozhodnutí Koncilov a z Pápežských dekrétov. Tieto texty neskôr poslúžili aj „karolingom“ v ich snahe o reformu Cirkvi a spoločnosti. Rovnakému pastoračnému zameraniu zodpovedali diela „De disciplina ecclesiastica“ a „De institutione clericorum“, v ktorých, vychádzajúc najmä z Augustína, Rabanus vysvetľoval jednoduchému ľudu a kléru svojej diecézy základné prvky kresťanskej viery: boli to akoby malé katechizmy.
Chcel by som ukončiť toto predstavenie veľkého muža Cirkvi citátom jeho vlastných slov, v ktorých sa odráža jeho hlboké presvedčenie: „Kto je ľahostajný v kontemplácii, pripravuje sa o videnie Božieho svetla; kto sa nechá príliš ovplyvniť starosťami a dovolí svojim myšlienkam, aby zostali zavalené hlukom svetských vecí, odsudzuje sa na úplnú nemožnosť preniknúť do tajomstiev neviditeľného Boha“ (Lib. I, PL 112, col 1263A). Myslím, že Rabanus adresuje tieto slová i nám: v čase práce, keď sme uprostred zhonu, i počas dovolenky, musíme si nájsť chvíle pre Boha.“
Potom nasledovali pozdravy vo viacerých jazykoch, medzi nimi aj po slovensky:

„S láskou vítam pútnikov z Banskej Bystrice – Podlavíc, Košíc a Kobýl. Bratia a sestry, modlite sa za vašich novokňazov, vysvätených v tomto mesiaci, aby verne hlásali evanjelium, spravovali Boží ľud a slávili Božie tajomstvá. Ochotne žehnám vás aj všetkých novokňazov. Pochválený buď Ježiš Kristus!“

V závere potom udelil Svätý Otec všetkým prítomným svoje apoštolské požehnanie. –mk,sg-