Naše dnešné spoznávanie
Cirkvi v jednotlivých krajinách bude zamerané nie na jednu, ale hneď na dve krajiny,
dva kontinenty. Nenavštívime len Európu, ale presunieme sa aj do vnútrozemia Strednej
Ázie. Hovoriť budeme najprv o Nórsku - rozprestiera sa po celom západnom pobreží Škandinávskeho
polostrova od mysu Lindesnes v Severnom mori po Severný mys v Severnom ľadovom oceáne.
Susedí so Švédskom, Fínskom a Ruskom. Druhá krajina, ktorej sa budeme venovať je
Mongolsko. Tento vnútrozemný štát v strednej Ázii hraničí na severe s Ruskom a na
juhu s Čínskou ľudovou republikou. O krajinách dnes budeme hovoriť aj v súvislosti
s ich novými veľvyslancami pri Svätej stolici, ktorým sa Svätý Otec prihovoril uplynulý
piatok. Okrem veľvyslancov Mongolska a Nórska prijal Svätý Otec poverovacie listiny
aj od veľvyslancov Indie, Beninu, Nového Zélandu, Južnej Afriky, Burkiny a Namíbie.
Politická situácia v krajinách Nórsko
je konštitučnou monarchiou. Ústava z roku 1814 bola už mnohokrát zmenená, zákonodarnú
moc má však v rukách parlament, zatiaľ čo dedičný monarcha má len reprezentačnú funkciu.
Súčasnou hlavou monarchie je 72 ročný kráľ Harald V. z rodu Glücksburgovcov, ktorý
krajinu vedie od roku 1991. Nórsko získalo nezávislosť v roku 1905. Dodajme, že krajina
sa po 2. svetovej vojne stala zakladajúcim členom NATO. Hlavným mestom monarchie
je Oslo, úradným jazykom je nórčina, ale aj lapončina, pričom sa používajú dva rovnocenné
druhy nórčiny: Bokmaal, ktorou hovorí 85 percent obyvateľstva, predovšetkým v Oslo
a vo veľkých mestách južného Nórska a Nyonorsk, staršia verzia nórčiny, založená na
západonórskych dialektoch. Nórske kráľovstvo má takmer 5 miliónov obyvateľov, pričom
prevažnú väčšinu predstavujú Nóri, zvyšnú časť dopĺňajú ďalší Škandinávci a prisťahovalci.
Mongolská
republika, ktorej oficiálny názov je Mongol Uls vznikla po zániku Čínskeho cisárstva
v roku 1911, no od roku 1921 je známa ako Mongolská ľudová republika. Je parlamentnou
republikou a na jej čele stojí prezident Nambaryn Enchbajar, premiérom republiky je
Sandžín Bajar, ktorý je vo funkcii od konca roku 2007. Hlavným mestom krajiny je Ulánbátar.
Úradným jazykom krajiny je mongolčina, ktorou hovorí približne 90 percent obyvateľstva,
v krajine sa však rozpráva aj po kazašsky, rusky a čínsky. Krajina patrí k najredšie
osídleným miestam sveta, má menej ako 3 milióny obyvateľov. Deväťdesiatpäť percent
obyvateľov tvoria Mongoli, zvyšných 5 percent predstavujú turkické kmene – Kazaši,
ďalej Rusi a Číňania. Približne tretina obyvateľov žije v hlavnom meste.
Cirkev
v Nórsku a Mongolsku Približne 82
percent obyvateľov sa v Nórsku hlási k štátnej evanjelickej cirkvi, iba necelých 20
percent predstavujú veriaci Rímsko-katolíckej cirkvi. Krajina prijala kresťanstvo
v 11. storočí. Po reformácii a následnom prijatí protestantizmu v Nórsku bola Katolícka
cirkev dlhodobo kruto utláčaná a väčšina katolíkov tak konvertovala, utiekla z krajiny
alebo zahynula. Povolenie znovu pôsobiť v krajine dostala Katolícka cirkev v roku
1843 a v roku 1897 bol v Nórsku zrušený zákaz pôsobenia katolíckych rádov. Úplnej
náboženskej slobody sa však Katolícka cirkev v krajine dočkala až v roku 1956, keď
nórsky parlament zrušil posledné opatrenia namierené proti pôsobeniu katolíckych rádov,
predovšetkým jezuitov. Katolícka cirkev sa v súčasnosti v Nórsku člení na diecézy
Oslo a prelatúry Trodheim a Tromsø, pod ktoré patrí 32 farností. Nórski biskupi sú
členmi Škandinávskej konferencie biskupov, ktorá združuje biskupov severských krajín.
V Mongolskej republike, kde sa k budhizmu hlási viac ako 90 percent obyvateľov,
je počet katolíckych veriacich minimálny a pohybuje sa okolo 6 percent. O príchod
misionárov do krajiny požiadal v 13. storočí chán Chubilaj. Svätá stolica tak po Hodvábnej
ceste vyslala do krajiny františkánov a dominikánov. V roku 1921 poverila Svätá Stolica
belgických misionárov z Kongregácie Nepoškvrneného Srdca Panny Márie (CICM), aby sa
stali duchovnými pastiermi mongolského ľudu, no misia sa nakoniec neuskutočnila, keďže
v tom istom roku sa krajina dostala pod kontrolu Moskvy. Po sedemdesiatich rokoch
totalitnej nadvlády a následného pádu ruského impéria bol do Mongolska vyslaný Mons.
Jean-Paul Gobel, zástupca Svätej stolice. Po preskúmaní situácie bola krajina zverená
misionárom, o rok neskôr v roku 1992 Mongolsko upevnilo vzťahy so Svätou stolicou.
V súčasnosti v krajine pôsobí niekoľko misionárov a rehoľných sestier. Pomoci ľudu
sa venujú aj Misionárky lásky Matky Terezy z Kalkaty, sestry sv. Pavla de Chartres,
ale aj saleziáni.
Katolícka evanjelizácia v Mongolsku
Starostlivosť
o najslabších členov spoločnosti a živá liturgia boli kľúčom úspechu katolíckej evanjelizácie
v Mongolsku – uviedol tak v roku 2007 biskup Wenceslao Padilla z Ulanbátaru. Keď v
roku 1992 prišiel spolu s ďalšími dvoma misionármi do Mongolska, katolícku spoločnosť
tvorili iba cudzinci, ktorí pracovali na ambasádach alebo v medzinárodných agentúrach.
Kontakt s rozvojovým programom OSN a Červeným krížom pomohol misionárom spoznať sociálnu
situáciu, v ktorej ich prítomnosť a pomoc môže zmierniť trápenie a poukázať na význam
evanjelia. Cudzinci začali pozývať svojich mongolských kolegov k nedeľným bohoslužbám
a niektorí Mongoli ich aj skutočne začali navštevovať, tvrdí biskup a dodáva: „Mladá
cirkev v Mongolskumá iba 15 rokov. Začínali sme úplne od nuly, no v súčasnosti
sa tu nachádza 415mongolských kresťanov. Dnes v krajine pôsobí 65 misionárov,
ktorí pochádzajú z 19 krajína desiatich kongregácií a to je skutočným
znakom univerzálnosti cirkvi.“ Apoštolský prefekt, Mons. Padilla
adresoval v januári tohto roku list hlavnému predstavenému saleziánov, Pasqualovi
Chávezovi Villanuevovi. Okrem vďaky Kongregácii saleziánov Dona Bosca za evanjelizačnú
činnosť vyjadril tiež želanie, aby stále narastal počet veriacich katolíkov v Mongolsku.
Medzi najdôležitejšie udalosti miestneho Katolíckeho spoločenstva sa zapísalo
pokrstenie stovky veriacich a vstup prvého mongolského uchádzača do kňazského seminára
v Južnej Kórei. Svätý Otec sa prihovoril novým veľvyslancom
pri Svätej stolici Pápež Benedikt XVI. sa 29. mája prihovoril
novým veľvyslancom pri Svätej stolici, ktorí mu odovzdali svoje poverovacie listiny.
Medzi zástupcami z viacerých krajín boli aj noví veľvyslanci z Mongolska a Nórska.
Vo svojom príhovore sa hlava Katolíckej cirkvi zamerala najmä na súčasnú ekonomickú
krízu. Táto sa podľa Svätého Otca môže premeniť na skutočnú ľudskú katastrofu pre
obyvateľov početných krajín, spomedzi ktorých ako prvé zasiahne tie najzraniteľnejšie.
Jej ustúpenie - pokračoval Svätý Otec - môže mať za následok nezvratné dopady na samotnom
živote mnohých osôb. Medzi prvými, najmä detí, ktoré majú byť chránené ako prvé. Na
druhej strane beznádej spôsobená ekonomickou krízou privádza niektorých ľudí k hľadaniu
riešení na prežitie násilím. Hrozí tu riziko vnútorných konfliktov, ktoré môžu destabilizovať
už aj tak slabé spoločnosti. V tomto zmysle Svätý Otec vyzval na bratstvo a solidaritu
a na všeobecnú štedrosť. Toto vzájomné podelenie sa si od rozvinutých krajín vyžaduje
nájsť hranice miery a striedmosti v ekonomike a v životnom štýle. V tomto zmysle hovoril
tiež o úlohe náboženstiev pri šírení pokoja práve v období, v ktorom sú napádané a diskreditované.
Vyzval tiež na vytvorenie priestoru, ktorý by pomáhal viesť pozitívny dialóg, ktorý
je tak dôležitý. Nakoniec prítomných ubezpečil o tom, že Katolícka cirkev chce tiež
prispieť k pozitívnej vízií do budúcnosti ľudstva. –mf-