Nedeľný príhovor kard. Jozefa Tomka: Ľudské práva a Katolícka Cirkev

Benedikt XVI. je prakticky uznávaný ako najvyššia mravná autorita na svete. Dokonca aj posledné útoky proti nemu svedčia o tom, lebo – ako sa hovorí- hromy bijú iba do vysokých stromov. Jeho záujem o človeka a o celé ľudstvo je stále živý a hlboký. Pokračuje tak v obhajobe základných ľudských práv, ktorú prevádzali jeho predchodcovia, najmä Pius XII., Ján XXIII., Pavol VI. a Ján Pavol II. Už ako teológ kardinál Ratzinger sa snažil prispieť zdravými rozumovými dôvodmi na záchranu a obranu všeľudských hodnôt. V tejto línii sa niesol aj jeho význačný prejav už ako pápeža pred Organizáciou spojených národov v apríli roku 2008 a tiež úvodný prejav na medzinárodnom kongrese o prirodzenom zákone na Lateránskej univerzite v Ríme vo februári 2007.
Začiatkom mája tohto roku sa Benedikt XVI. prihovoril účastníkom plenárneho zasadnutia Pápežskej akadémie sociálnych vied, ktorému predsedala Mary Ann Glendonová, bývalá veľvyslankyňa Spojených štátov amerických pri Svätej Stolici. Hlavnou témou päťdňového štúdia boli práve dôstojnosť ľudskej osoby a ľudské práva. Táto téma je podľa Sv. Otca „styčný bod medzi učením Cirkvi a súčasnou spoločnosťou“. Dôstojnosť ľudskej osoby a jej základné práva sú dôležité pre sociálnu náuku Cirkvi, aj keď nepatria k užšej podstate viery, ale sa týkajú všetkých ľudí bez ohľadu na náboženskú príslušnosť.

Prečo teda Cirkev obhajuje ľudské práva ? Benedikt XVI. poukazuje doslova: „Cirkev vždy tvrdila, že základné ľudské práva – aj ponad rôznorodé sformulovanie a rozličné stupne dôležitosti v rôznych kultúrnych kontextoch - sa majú uznávať a všade zachovávať, pretože sú vlastné samotnej podstate (prirodzenosti) človeka, stvoreného na Boží obraz“, čiže obdareného inteligenciou a slobodou, rozumom a vôľou. Táto podstata, alebo „prirodzenosť“ („natura“, ako ju menuje Sv.Otec) spája každého človeka s každým iným človekom a vyžaduje si vzájomný rešpekt a úctu všetkých. Schopnosť rozumu a slobodného rozhodovania vyvyšujú človeka nad všetky iné tvory. Preto Cirkev považuje ľudskú osobu za „najhodnotnejšiu bytosť v celej prírode“. Táto štruktúra ľudskej bytosti je základom etického a politického poriadku, ktorý riadi vzťahy medzi osobami. „Zlaté pravidlo“ pre tieto vzťahy sa nachádza aj v evanjeliu: „Ako chcete, aby ľudia robili vám, tak robte aj vy iným“ (Lk 6,31; cfr Mt 7,12). Ľudská osoba so svojou vnútornou štruktúrou, čiže hodnosťou je teda základom a meradlom ľudských práv.

Cirkev pomohla formulovať aj zásady a náuku o ľudských právach. V citovanom prejave Benedikt XVI. nakrátko pripomenul len niektoré príspevky zo strany katolíkov, ktorými podporili ľudské práva. Po objavení Ameriky španielskí teológovia ako De Vitoria, Suarez a iní sa zastali indiánov proti násiliu okupantov práve na základe ich ľudských práv, ktoré nazvali „jus gentium“-„právo národov“. Postupne sa tak vytvorila náuka o „prirodzenom práve“-jus naturale. Počas prvej svetovej vojny pápež Benedikt XV. poslal dňa 1.augusta roku 1917 hlavám vojnu vedúcich štátov diplomatickú Notu, v ktorej ich vyzval, aby „premenili materiálnu silu moci na mravnú silu práva“. Po ukrutných skúsenostiach druhej svetovej vojny a dvoch neľudských totalitných systémov Organizácia spojených národov schválila roku 1948 „Univerzálnu deklaráciu ľudských práv“, na ktorej úzko spolupracoval známy francúzsky katolícky filozof Jacques Maritain. Túto Deklaráciu doteraz prijalo 192 štátov, takže ľudské práva sa stali aspoň ako ideál súčiastkou celosvetového etického cítenia. Druhý vatikánsky koncil v prehlásení o Ľudskej hodnosti-„Dignitatis humanae“ ako aj pápeži Pavol VI. a Ján Pavol II. silne zdôraznili právo na náboženskú slobodu a na slobodu svedomia ako centrálne a podstatné právo. Benedikt XVI. prehlásil vo svojom prejave pre Spojenými národmi v apríli minulého roku, že „práva (ľudskej) osoby prichádzajú pred všetkým“. Dnes je veľmi dôležité a potrebné zdôrazniť, ako to znovu spravil Svätý Otec, že tieto práva „pochádzajú zo samej podstaty človeka“- zo samej ľudskej prirodzenosti, „dalla natura umana stessa“. Inými slovami: nezávisia od súhlasu väčšiny, alebo od schválenia národov a štátov, ale korenia v samej ľudskej prirodzenosti, podstate a hodnosti.

Prečo toto upresnenie? Ponajprv, lebo panujúci právny pozitivizmus vidí ich pôvod iba vo schválení väčšiny, ináč ako keby nejestvovali. Tie práva však jestvujú bez ohľadu na ich uznanie alebo neuznanie štátom a písaným zákonom. Každý človek v každom štáte má základné ľudské práva už tým, že jestvuje. Po druhé, slovami Benedikta XVI., lebo „ľudský rozum sa musí neustále očisťovať, lebo sa nachádza v nebezpečenstve istej mravnej slepoty, ktorú spôsobujú nezriadené vášne a hriech“. Len tak si možno vysvetliť, že dnes jestvujú skupiny, ktoré by chceli prehlásiť za ľudské práva svoje nezmyselné požiadavky a chúťky.

Na medzinárodnom poli aj dnešná hospodárska kríza je výsledkom porušovania ľudských všeobecne platných práv na život, na stravu, na prácu, atď. Svätý Otec nazval „hanebnou tragédiou, že pätinu ľudstva sužuje hlad“, lebo iní nerešpektujú ľudské práva. Aj medzinárodné spoločenstvo už vidí potrebu zrevidovať takzvaný starý „medzinárodný poriadok“, odhlasovaný v Bretton Woods a v San Francisco roku 1945. Hľadá sa spravodlivejší „nový medzinárodný poriadok“.

Cirkev ukazuje cestu ľudského rozumu, ale aj cestu viery, aby sa nielen uznali, ale aj rešpektovali a zrealizovali ľudské práva. Cirkvi ide o človeka!



Kard. Jozef Tomko