2009-05-27 17:00:46

Generálna audiencia Benedikta XVI.: Sv. Teodor Studita


Vatikán (27. mája, RV) - Katechézu dnešnej generálnej audiencie venoval pápež Benedikt XVI. svätcovi, ktorým bol sv. Teodor Studita, veľký reformátor byzantského mníšskeho života. Ako povedal Svätý Otec, osobitne dôležitou cnosťou bola podľa Teodora “philergia” – teda láska k práci. Prácu dokonca opísal ako druh “liturgie”, hlásajúc názor, že bohatstvo z nej získané má byť využité na pomoc chudobe. Teodor sa narodil v roku 759, jeho strýko bol opátom v kláštore Sakkudion – práve on ho vo veku 22 rokov priviedol k myšlienke vstúpiť do kláštora. Bol vysvätený za kňaza patriarchom Tarsiom, ale po jeho nesúhlase s falšovaným manželstvom cisára Konštantína VI. odchádza do vyhnanstva.
 
Životný príbeh Teodora bol aj naďalej veľmi rušný. Vďaka svojej energickosti sa stal vodcom odporu proti ikonoklazmu za Leva V. Arménskeho, ktorý obnovil boj proti obrazom a ikonám v Cirkvi. Procesia s ikonami, ktorú zorganizovali mnísi kláštora Studios, vyprovokovala reakciu polície. Medzi rokmi 815 a 821 bol Teodor bičovaný, väznený a poslaný do vyhnanstva na rozličné miesta v Malej Ázii. Napokon sa mohol vrátiť do Konštantínopolu, avšak nie do vlastného kláštora. Usadil sa preto so svojimi mníchmi na druhej strane Bosporu. Zomrel podľa všetkého na ostrove Prinkipo 11. novembra 826, pretože na tento deň pripadá jeho spomienka v byzantskom kalendári. Teodor sa zapísal do dejín Cirkvi ako jeden z veľkých reformátorov mníšskeho života a tiež ako obranca svätých obrazov počas druhej fázy ikonoklazmu, spolu s konštantínopolským patriarchom, svätým Niceforom. Teodor pochopil, že otázka úcty ikon sa týka samotnej pravdy o Vtelení. Vo svojich troch knihách nazvaných Vyvrátenia bludov (Antirretikoi) Teodor prirovnáva večné vzťahy vnútri Najsvätejšej Trojice, v ktorých existencia jednotlivých Božských osôb neruší jednotu, ku vzťahom medzi dvoma prirodzenosťami v Kristovi, ktoré v ňom nerušia jedinú osobu, večný Logos. Argumentuje takto: zakázať uctievanie Kristovej ikony by znamenalo zrušiť jeho vlastné spásonosné dielo, od momentu, v ktorom – vezmúc na seba ľudskú prirodzenosť – neviditeľné večné Slovo zjavilo sa vo viditeľnom ľudskom tele, a týmto spôsobom posvätilo celý viditeľný vesmír. Ikony, posvätené liturgickým požehnaním a modlitbami veriacich, nás zjednocujú s Osobou Krista, s jeho svätými a prostredníctvom nich s Nebeským Otcom; svedčia o vstúpení reality Božej do nášho viditeľného a materiálneho vesmíru.“

Teodor a jeho nasledovníci sa spájajú s reformou kláštorného života v byzantskom svete. Zatiaľ čo počet mníchov v kláštoroch v tej dobe nedosahovali ani 30 či 40 mníchov, z diela Život Teodora vieme o existencii viac ako tisícky studitských mníchov. Vo svojich štúdiách Teodor nástojí na návrate k učeniu Otcov. Charakteristickým prínosom Teodora je jeho požiadavka na dodržiavanie príkazov a podriadenosti zo strany mníchov. Počas prenasledovaní sa mnísi roztratili a žili každý podľa svojho uváženia. Keď bolo možné obnoviť život spoločenstva, bolo potrebné sa zasadiť za návrat ku kláštoru ako skutočného organického spoločenstva, skutočnej rodiny, alebo ako hovoril on sám „skutočného Kristovho Tela“.
 
„Teodor bol tiež presvedčený o tom, že mnísi – vzhľadom na ostatných – majú za úlohu nasledovať kresťanské povinnosti s väčšou prísnosťou a intenzitou. Preto skladajú osobitné vyznanie, ktoré patrí ku zasväteniam (hagiasmata) a je takmer akoby „novým krstom“, ktorého symbolom je potom aj ich oblečenie. Ďalšou zvláštnou charakteristikou mníchov oproti laickým veriacim je sľub chudoby, čistoty a poslušnosti. Obracajúc sa na mníchov, Teodor hovorí konkrétnym, ba niekedy priam malebným spôsobom o chudobe, ktorá je pri nasledovaní Krista od počiatku podstatnou súčasťou mníšskeho života a ukazuje cestu pre každého z nás. Zrieknutie sa vlastníctva materiálnych vecí, postoj slobody od vecí, ako aj miernosť a jednoduchosť, platia radikálnym spôsobom pre mníchov; avšak duch takéhoto zriekania je rovnaký pre všetkých. Naozaj by sme nemali byť závislí od materiálneho vlastníctva; naopak, mali by sme sa naučiť zriekaniu, jednoduchosti, prísnosti mravov a miernosti. Iba tak možno budovať solidárnu spoločnosť, len tak možno prekonať veľký problém chudoby vo svete. Teda v tomto zmysle radikálne znamenie chudoby mníchov ukazuje cestu pre nás všetkých. Keď Teodor neskôr hovorí o pokušeniach voči čistote, neskrýva vlastné skúsenosti a ukazuje tak chodník vnútorného boja, vedúci k objaveniu vlády nad sebou samými, a tak aj úctu k vlastnému telu a k telu druhých ako k samotnému Božiemu chrámu.“

Svätý Teodor – ako dodáva Svätý Otec – nám pomáha chápať skutočný život, učí nás odolávať pokušeniu, zachovávať skutočnú osobnú identitu a pokoj v srdci.

Pre Teodora Studitu je rovnako dôležitou ako poslušnosť a pokora aj cnosť, ktorú nazýva „philergia“, čiže láska k práci, v ktorej vidí kritérium pre hodnotenie osobnej zbožnosti. Kto je horlivý pri vykonávaní materiálnych úloh, kto pracuje s vytrvalosťou, ten bude taký aj pri úlohách duchovných. Teodor nedovoľuje, aby bol mních pod zámienkou modlitby či kontemplácie oslobodený od práce, aj od manuálnej práce, ktorá je podľa neho a podľa celej mníšskej tradície prostriedkom na objavenie Boha. Teodor nemá strach hovoriť o práci ako o „obete mnícha“, o jeho „liturgii“ – priam ako o istom druhu omše, prostredníctvom ktorej sa mníšky život stáva životom anjelským. Práve takto je poľudštený svet práce a človek sa prostredníctvom práce stáva viac sám sebou, stáva sa bližším Bohu. Jeden dôsledok tohto pohľadu si zaslúži osobitnú pozornosť: práve preto, že sú ovocím istého druhu „liturgie“, dobrodenia pochádzajúce zo spoločnej práce nemajú slúžiť pre pohodlie mníchov, ale pre pomoc chudobným. Tu môžeme pochopiť pravidlo, že ovocie práce má byť dobrodením pre všetkých. Samozrejme, práca „studitov“ nebola len manuálna: mimoriadnym spôsobom sa podieľali na nábožensko-kultúrnom rozvoji byzantskej spoločnosti ako krasopisci, maliari, básnici, vychovávatelia mládeže, učitelia v školách a knihovníci.“

 
Potom sa Svätý Otec zameral na rehoľné pravidlá, aktuálne aj dnes. Spomenul tiež otvorenú povahu Teodora, poukazujúc na to, že je zakladateľom rozličných duchovných priateľstiev v kláštornom prostredí i mimo neho.

Rehoľné pravidlá, známe pod menom „Hypotyposis“, kodifikované onedlho po Teodorovej smrti, boli s malými zmenami prijaté aj v kláštore na hore Atos, keď svätý Atanáz Atonita v roku 962 založil Veľkú Lavru, a v Kievskej Rusi, keď ich na začiatku druhého tisícročia svätý Teodózius zaviedol v Lavre Pečerskej. Ak tieto pravidlá chápeme v ich pôvodnom zmysle, sú aj dnes aktuálne. Aj dnes totiž existujú mnohé prúdy, ktoré ohrozujú jednotu spoločnej viery a nabádajú k istému druhu nebezpečného duchovného individualizmu a povýšenectva. Treba sa snažiť obraňovať a zveľaďovať dokonalú jednotu Kristovho tela, v ktorej môžu harmonicky spolunažívať poriadkumilovný pokoj a úprimné osobné vzťahy v Duchu Svätom.

Potom nasledovali pozdravy vo viacerých jazykoch, medzi nimi aj pozdrav venovaný asi 450 slovenským pútnikom, ktorí dnes prišli na Námestie sv. Petra:
 
“Zo srdca pozdravujem pútnikov z Kráľovej pri Senci, Belej nad Cirochou, Zemplínskych Hámrov, Košíc, Sniny - Sídliska, Bobrovca, Skalice, Liptovského Mikuláša a Ružomberka.

 
Bratia a sestry, budúcu nedeľu budeme sláviť sviatok Zoslania Ducha Svätého na apoštolov. Prosme Boha o zoslanie darov jeho Ducha, aby sme odvážne svedčili o svojej viere. S láskou žehnám vás i vašich drahých. Pochválený buď Ježiš Kristus!”

Na záver udelil Svätý Otec všetkým apoštolské požehnanie. –mk,sg-








All the contents on this site are copyrighted ©.