Generálna audiencia Benedikta XVI.: Sv. Teodor Studita
Vatikán (27. mája, RV) - Katechézu dnešnej generálnej audiencie venoval pápež
Benedikt XVI. svätcovi, ktorým bol sv. Teodor Studita, veľký reformátor byzantského
mníšskeho života. Ako povedal Svätý Otec, osobitne dôležitou cnosťou bola podľa Teodora
“philergia” – teda láska k práci. Prácu dokonca opísal ako druh “liturgie”, hlásajúc
názor, že bohatstvo z nej získané má byť využité na pomoc chudobe. Teodor sa narodil
v roku 759, jeho strýko bol opátom v kláštore Sakkudion – práve on ho vo veku 22 rokov
priviedol k myšlienke vstúpiť do kláštora. Bol vysvätený za kňaza patriarchom Tarsiom,
ale po jeho nesúhlase s falšovaným manželstvom cisára Konštantína VI. odchádza do
vyhnanstva. „Životný príbeh Teodora bol aj naďalej veľmi
rušný. Vďaka svojej energickosti sa stal vodcom odporu proti ikonoklazmu za
Leva V. Arménskeho, ktorý obnovil boj proti obrazom a ikonám v Cirkvi. Procesia s ikonami,
ktorú zorganizovali mnísi kláštora Studios, vyprovokovala reakciu polície.
Medzi rokmi 815 a 821 bol Teodor bičovaný, väznený a poslaný do vyhnanstva na rozličné
miesta v Malej Ázii. Napokon sa mohol vrátiť do Konštantínopolu, avšak nie
do vlastného kláštora. Usadil sa preto so svojimi mníchmi na druhej strane Bosporu.
Zomrel podľa všetkého na ostrove Prinkipo 11. novembra 826, pretože
na tento deň pripadá jeho spomienka v byzantskom kalendári. Teodor sa zapísal do dejín
Cirkvi ako jeden z veľkých reformátorov mníšskeho života a tiež ako obranca svätých
obrazov počas druhej fázy ikonoklazmu, spolu s konštantínopolským patriarchom,
svätým Niceforom. Teodor pochopil, že otázka úcty ikon sa týka samotnej pravdy o Vtelení.
Vo svojich troch knihách nazvaných Vyvrátenia bludov (Antirretikoi) Teodor prirovnáva
večné vzťahy vnútri Najsvätejšej Trojice, v ktorých existencia jednotlivých
Božských osôb neruší jednotu, ku vzťahom medzi dvoma prirodzenosťami v Kristovi,
ktoré v ňom nerušia jedinú osobu, večný Logos. Argumentuje takto: zakázať uctievanie
Kristovej ikony by znamenalo zrušiť jeho vlastné spásonosné dielo, od momentu, v ktorom
– vezmúc na seba ľudskú prirodzenosť – neviditeľné večné Slovo zjavilo sa vo
viditeľnom ľudskom tele, a týmto spôsobom posvätilo celý viditeľný vesmír.
Ikony, posvätené liturgickým požehnaním a modlitbami veriacich, nás zjednocujú
s Osobou Krista, s jeho svätými a prostredníctvom nich s Nebeským Otcom; svedčia
o vstúpení reality Božej do nášho viditeľného a materiálneho vesmíru.“
Teodor
a jeho nasledovníci sa spájajú s reformou kláštorného života v byzantskom svete. Zatiaľ
čo počet mníchov v kláštoroch v tej dobe nedosahovali ani 30 či 40 mníchov, z diela
Život Teodora vieme o existencii viac ako tisícky studitských mníchov. Vo svojich
štúdiách Teodor nástojí na návrate k učeniu Otcov. Charakteristickým prínosom Teodora
je jeho požiadavka na dodržiavanie príkazov a podriadenosti zo strany mníchov. Počas
prenasledovaní sa mnísi roztratili a žili každý podľa svojho uváženia. Keď bolo možné
obnoviť život spoločenstva, bolo potrebné sa zasadiť za návrat ku kláštoru ako skutočného
organického spoločenstva, skutočnej rodiny, alebo ako hovoril on sám „skutočného Kristovho
Tela“. „Teodor bol tiež presvedčený o tom, že mnísi – vzhľadom
na ostatných – majú za úlohu nasledovať kresťanské povinnosti s väčšou prísnosťou
a intenzitou. Preto skladajú osobitné vyznanie, ktoré patrí ku zasväteniam (hagiasmata)
a je takmer akoby „novým krstom“, ktorého symbolom je potom aj ich oblečenie. Ďalšou
zvláštnou charakteristikou mníchov oproti laickým veriacim je sľub chudoby,
čistoty a poslušnosti. Obracajúc sa na mníchov, Teodor hovorí konkrétnym, ba
niekedy priam malebným spôsobom o chudobe, ktorá je pri nasledovaní Krista
od počiatku podstatnou súčasťou mníšskeho života a ukazuje cestu pre každého
z nás. Zrieknutie sa vlastníctva materiálnych vecí, postoj slobody od vecí,
ako aj miernosť ajednoduchosť, platia radikálnym spôsobom pre
mníchov; avšak duch takéhoto zriekania je rovnaký pre všetkých. Naozaj by sme
nemali byť závislí od materiálneho vlastníctva; naopak, mali by sme
sa naučiť zriekaniu, jednoduchosti, prísnosti mravov a miernosti. Iba tak možno budovať
solidárnu spoločnosť, len tak možno prekonať veľký problém chudoby vo svete.
Teda v tomto zmysle radikálne znamenie chudoby mníchov ukazuje cestu pre nás
všetkých. Keď Teodor neskôr hovorí o pokušeniach voči čistote, neskrýva
vlastné skúsenosti a ukazuje tak chodník vnútorného boja, vedúci k objaveniu
vlády nad sebou samými, a tak aj úctu k vlastnému telu a k telu druhých ako k samotnému
Božiemu chrámu.“
Svätý Teodor – ako dodáva Svätý Otec – nám pomáha chápať
skutočný život, učí nás odolávať pokušeniu, zachovávať skutočnú osobnú identitu a pokoj
v srdci.
„Pre Teodora Studitu je rovnako dôležitou ako poslušnosť
a pokora aj cnosť, ktorú nazýva „philergia“, čiže láska k práci,
v ktorej vidí kritérium pre hodnotenie osobnej zbožnosti. Kto je horlivý pri
vykonávaní materiálnych úloh, kto pracuje s vytrvalosťou, ten bude taký aj
pri úlohách duchovných. Teodor nedovoľuje, aby bol mních pod zámienkou modlitby
či kontemplácie oslobodený od práce, aj od manuálnej práce, ktorá je podľa
neho a podľa celej mníšskej tradície prostriedkom na objavenie Boha. Teodor nemá strach
hovoriť o práci ako o „obete mnícha“, o jeho „liturgii“ – priam ako o istom
druhu omše, prostredníctvom ktorej sa mníšky život stáva životom anjelským. Práve
takto je poľudštený svet práce a človek sa prostredníctvom práce
stáva viac sám sebou, stáva sa bližším Bohu. Jeden dôsledok tohto pohľadu si
zaslúži osobitnú pozornosť: práve preto, že sú ovocím istého druhu „liturgie“,
dobrodenia pochádzajúce zo spoločnej práce nemajú slúžiť pre pohodlie
mníchov, ale pre pomoc chudobným. Tu môžeme pochopiť pravidlo, že ovocie
práce má byť dobrodením pre všetkých. Samozrejme, práca „studitov“ nebola len manuálna:
mimoriadnym spôsobom sa podieľali na nábožensko-kultúrnom rozvoji byzantskej spoločnosti
ako krasopisci, maliari, básnici, vychovávatelia mládeže, učitelia v školách
a knihovníci.“
Potom sa Svätý Otec zameral na rehoľné
pravidlá, aktuálne aj dnes. Spomenul tiež otvorenú povahu Teodora, poukazujúc na to,
že je zakladateľom rozličných duchovných priateľstiev v kláštornom prostredí i mimo
neho.
„Rehoľné pravidlá, známe pod menom „Hypotyposis“, kodifikované
onedlho po Teodorovej smrti, boli s malými zmenami prijaté aj v kláštore
na hore Atos, keď svätý Atanáz Atonita v roku 962 založil Veľkú Lavru,
a v Kievskej Rusi, keď ich na začiatku druhého tisícročia svätý Teodózius zaviedol
v Lavre Pečerskej. Ak tieto pravidlá chápeme v ich pôvodnom zmysle,
sú aj dnes aktuálne. Aj dnes totiž existujú mnohé prúdy, ktoré ohrozujú jednotu
spoločnej viery a nabádajú k istému druhu nebezpečného duchovného individualizmu
a povýšenectva. Treba sa snažiť obraňovať a zveľaďovať dokonalú jednotu Kristovho
tela, v ktorej môžu harmonicky spolunažívať poriadkumilovný pokoj a úprimné osobné
vzťahy v Duchu Svätom.“
Potom nasledovali pozdravy vo viacerých
jazykoch, medzi nimi aj pozdrav venovaný asi 450 slovenským pútnikom, ktorí dnes prišli
na Námestie sv. Petra: “Zo srdca pozdravujem pútnikov z Kráľovej
pri Senci, Belej nad Cirochou, Zemplínskych Hámrov, Košíc, Sniny - Sídliska,
Bobrovca, Skalice, Liptovského Mikuláša a Ružomberka.
Bratia
a sestry, budúcu nedeľu budeme sláviť sviatok Zoslania Ducha Svätého na apoštolov.
Prosme Boha o zoslanie darov jeho Ducha, aby sme odvážne svedčili o svojej viere.
S láskou žehnám vás i vašich drahých. Pochválený buď Ježiš Kristus!”
Na
záver udelil Svätý Otec všetkým apoštolské požehnanie. –mk,sg-