Generálna audiencia Benedikta XVI.: Apoštolská návšteva Svätej zeme

Vatikán (20. mája, RV) – Námestie sv. Petra vo Vatikáne sa aj dnes zaplnilo pútnikmi z celého sveta, aby si vypočuli dnešnú katechézu Benedikta XVI. počas jeho generálnej audiencie. Dnes sa v nej Svätý Otec vrátil k jeho nedávnej apoštolskej ceste do Svätej zeme, ktorú nazval „púťou k prameňom našej viery, návštevu kresťanských spoločenstiev v krajine narodenia, smrti a zmŕtvychvstania nášho Pána“. Poďakoval sa civilným predstaviteľom, latinskému patriarchovi a biskupom miestnych cirkví, františkánskym pátrom pri kustódstve Svätej zeme a všetkým, ktorí k tejto jeho ceste prispeli a pokrčoval:
 „Prvá etapa – od ôsmeho do jedenásteho mája ráno – sa uskutočnila v Jordánsku, kde sa nachádzajú dve dôležité posvätné miesta: vrch Nebo, z ktorého sa Mojžiš pozeral na Zasľúbenú zem, a na ktorom zomrel skôr, než by do nej bol vstúpil... a potom Betánia „za Jordánom“, kde podľa štvrtého evanjelia svätý Ján začal krstiť. Mojžišov pamätník na vrchu Nebo je miestom s veľkou symbolickou hodnotou: hovorí o tom, že sme všetci pútnikmi, kráčajúcimi medzi tým, čo „už je“ a tým, čo „ešte nie je“, medzi prisľúbením, ktoré je tak veľké a krásne, že nás udržiava na ceste, a jeho naplnením, ktoré nás presahuje, a ktoré presahuje aj tento svet. Aj Cirkev samotná má takúto „eschatologickú a pútnickú povahu“: je už spojená s Kristom, svojím ženíchom, avšak zatiaľ pozná akoby len „predchuť“ samotnej svadobnej slávnosti, očakávajúc jeho slávny návrat na konci časov (por. Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Lumen Gentium, 48-50). V Betánii som s radosťou požehnal základné kamene dvoch kostolov, ktoré sa majú postaviť na miestach, kde Ján krstil. Tento fakt je znakom otvorenosti a rešpektu, ktoré vládnu v Hašemitskom kráľovstve k náboženskej slobode a kresťanskej tradícii – čo treba veľmi oceniť. Mal som možnosť prejaviť toto uznanie, spojené s hlbokou úctou k moslimskému spoločenstvu, tak náboženským vodcom, ako aj diplomatickému zboru a rektorom univerzít, ktorí sa zišli v mešite Al-Hussein bin-Talal, vybudovanej kráľom Abdallahom II. na pamiatku svojho otca, slávneho kráľa Husseina, ktorý prijal Pavla VI. na jeho historickej púti v roku 1964. Ako veľmi je dôležité, aby kresťania a Moslimovia spolunažívali v mieri a vo vzájomnej úcte! Vďaka Bohu a vďaka snahe tých, ktorí vedú krajinu, v Jordánsku je tomu tak. Modlil som sa, aby tomu tak bolo aj inde, mysliac predovšetkým na kresťanov, ktorí žijú v ťažkých podmienkach v neďalekom Iraku.“
 Potom hovoril Svätý Otec o Jordánsku, kde žije kresťanské spoločenstvo zložené z palestínskych i irackých utečencov. Spoločenstvo označil za významné, najmä z hľadiska jeho prínosu pre spoločnosť – v oblasti výchovy. V tomto zmysle si tiež spomenul na centrum „Regina Pacis“ v Ammáne pre postihnutých a tiež na to, ako požehnal základný kameň univerzity v Madabe. Potom hovoril o Izraeli, kde sa predstavil ako pútnik viery v krajine, kde sa Ježiš narodil, žil, zomrel a kde vstal z mŕtvych a zároveň ako pútnik pokoja. „V tejto zemi“ – pokračoval Svätý Otec – „je ako sa zdá nemožné pretrhnúť špirálu násilností. Ale čo je nemožné ľuďom, je možné Bohu!“ a pokračoval:
 „Jeruzalem je križovatkou troch veľkých monoteistických náboženstiev – a už jeho samotné meno – „mesto pokoja“ – vyjadruje Boží plán pre ľudstvo: vytvoriť z neho jednu veľkú rodinu. Tento plán, ohlásený Abramovi, sa naplno uskutočnil v Ježišovi Kristovi, ktorého svätý Pavol nazýva „naším pokojom“, pretože mocou svojej obety zvalil múr nepriateľstva (por. Ef 2,14). Všetci veriaci by preto mali zanechať predsudky a snahy ovládať druhých a jednomyseľne uviesť do praxe základné prikázanie: milovať Boha nadovšetko a svojho blížneho ako seba samého. Práve o tomto sú povolaní svedčiť Hebreji, kresťania i Moslimovia, aby tak skutkami chválili Boha, ku ktorému sa modlia svojimi perami. A práve toto bolo v mojom srdci a v mojich modlitbách, keď som navštevoval Jeruzalem, Západný múr, Múr nárekov – symbolické miesta tak pre Židovstvo ako aj pre Islam. Chvíľou intenzívneho rozjímania bola pre mňa návšteva pamätníka Yad Vashem postaveného v Jeruzaleme na počesť obetiam šoah. Stáli sme tam v tichu, modliac sa a meditujúc nad tajomstvom „mena“: každá ľudská osoba je posvätná a jej meno je zapísané v srdci večného Boha. Otrasná tragédia šoah nesmie byť nikdy zabudnutá! Je naopak veľmi dôležité, aby zostala stále v našej pamäti ako výstraha pre celý svet, poukazujúca na posvätnosť ľudského života, ktorý má nevyčísliteľnú hodnotu.“
 Potom Svätý Otec zdôraznil cieľ jeho cesty, ktorým bola najmä návšteva katolíckych spoločenstiev vo Svätej zemi, čo uskutočnil ako v Jeruzaleme, tak aj Betleheme a v Nazarete. Spomenul si tiež na stretnutie s kustódom Svätej zeme a na slová z Evanjelia podľa Lukáša, ktoré adresoval tamojším biskupom „Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo“ (Lk 12,32).
 „Chvíľami intenzívneho stretnutia s katolíckymi veriacimi boli predovšetkým slávenia svätých omší. V Jozafátskom údolí, v Jeruzaleme sme rozjímali nad Kristovým vzkriesením ako nad zdrojom sily nádeje a pokoja pre toto mesto, ako aj pre celý svet. V Betleheme, na Palestínskych územiach, sme slávili svätú omšu pred Bazilikou Narodenia za účasti veriacich z Gazy: som rád, že som ich mohol osobne utešiť a uistiť o mojej blízkosti a sústrasti. Betlehem, miesto na ktorom zaznel nebeský spev pokoja pre všetkých ľudí, je symbolom vzdialenosti, ktorá nás ešte delí od uskutočnenia prisľúbenia: nestálosť, izolácia, neistota, chudoba. Toto všetko prinútilo mnohých kresťanov, aby odišli. Avšak Cirkev pokračuje na svojej ceste, povzbudzovaná silou viery a nesúc svedectvo o láske prostredníctvom konkrétnej služby bratom, akou je napríklad Caritas Baby Hospital v Betleheme, podporovaná nemeckými a švajčiarskymi diecézami a tiež humanitárne akcie v utečeneckých táboroch. Na miestach, ktoré som navštívil, chcel som povzbudiť rodiny, čo tam našli útočisko, o blízkosti a podpore univerzálnej Cirkvi, pozývajúc všetkých, aby hľadali pokoj a neutiekali sa k násiliu, nasledujúc príklad svätého Františka z Assisi. Tretiu a zároveň poslednú svätú omšu za účasti veriacich som slávil minulý štvrtok v Nazarete, v meste Svätej rodiny. Modlili sme sa za všetky rodiny, aby bola znovu objavená krása manželstva a rodinného života, hodnota domácej duchovnosti a výchovy, pozornosti k deťom, ktoré majú právo vyrastať v pokoji a šťastí. Okrem toho, v Bazilike Zvestovania, spolu so všetkými pastiermi, zasvätenými osobami, cirkevnými hnutiami a angažovanými laikmi z Galiley, zaspievali sme vyznanie viery v Božiu stvoriteľskú a premieňajúcu moc. Tam, kde sa Slovo stalo Telom v lone Panny Márie, vyviera prameň nevyčerpateľnej nádeje a radosti, ktorý neprestajne oživuje srdce Cirkvi, putujúcej dejinami.“
Potom, ako sme už spomenuli, pozdravil Svätý Otec osobitne po slovensky asi 400 slovenských pútnikov:

„S láskou pozdravujem slovenských pútnikov z farnosti Levoča, Spišská Belá, Prešov-Sekčov, Humenné a Nižný Hrušov. Osobitne vítam Ekumenické spoločenstvo z Košíc, vedené arcibiskupom Alojzom Tkáčom a predstaviteľmi mesta a kraja.
Bratia a sestry, prajem vám, aby vaša návšteva posvätných miest Ríma v Roku svätého Pavla znamenala pre každého z vás duchovnú obnovu. Zo srdca žehnám vás i vaše rodiny. Pochválený buď Ježiš Kristus!“

 
V závere udelil Svätý Otec všetkým apoštolské požehnanie. –mk,sg-