Príhovor Svätého Otca počas ekumenického stretnutia v Izraeli

Izrael (15. mája, RV) – Posledný deň XII. apoštolskej cesty Svätého Otca vo Svätej zemi začal významným ekumenickým stretnutím v sídle grécko-pravoslávneho patriarchátu v Jeruzaleme, kde sa Svätý Otec prihovoril prítomným týmito slovami:
„Drahí bratia a sestry v Kristovi, 
hlbokou vďačnosťou a radosťou ma napĺňa táto návšteva gréckeho ortodoxného patriarchátu Jeruzalemu, ktorá je momentom, po ktorom som tak dlho túžil. Ďakujem jeho Blaženosti patriarchovi Theophilusovi III. za jeho priateľské slová bratského pozdravu, ktoré ma hrejú. Aj ja vám všetkým vyjadrujem moju srdečnú vďaku za sprostredkovanie tejto príležitosti znova sa stretnúť s mnohým predstaviteľmi cirkví a súčasnými cirkevnými spoločenstvami.
V toto ráno som plný myšlienok z historických stretnutí, ktoré sa uskutočnili tu v Jeruzaleme, medzi mojim predchodcom pápežom Pavlom VI. a ekumenickým patriarchom Athenagorasom I. a tiež medzi Jánom Pavlom II. a jeho Blaženosťou patriarchom Diodorosom. Tieto stretnutia, zahŕňajúce aj moju dnešnú návštevu, majú veľký symbolický význam. Pripomínajú, že svetlo z východu (porov. Is 60, 1, Rev 21, 10) osvetľuje celý svet od toho zvláštneho momentu, keď nás prišlo navštíviť „vychádzajúce slnko“ a tiež nám pripomínajú, že odtiaľ bolo Evanjelium kázané všetkým národom.
Stojac na tomto posvätnom mieste, vedľa baziliky Božieho Hrobu, ktoré označuje miesto, kde náš ukrižovaný Pán z mŕtvych vstal pre celé ľudstvo, a blízko večeradla, kde v deň Turíc „boli všetci vedno na tom istom mieste“ (Sk, 2, 1), kto by mohol necítiť pobádanie k prinášaniu plnej Božej vôle, zdravou učenosťou a duchovnou túžbou našim ekumenickým snahám? Modlím sa, aby naše dnešné zhromaždenie dalo nový podnet k práci teologického dialógu medzi Katolíckou cirkvou a Ortodoxnou cirkvou, pridávaním k súčasnému výsledku študijných dokumentov a ďalších spoločných iniciatív. 
Osobitnou radosťou pre naše cirkvi bola spolupráca ekumenického patriarchu Konštantínopolu, Bartolomeja I. na nedávnej Biskupskej synode v Ríme venovanej téme „Božie slovo v živote a v poslaní Cirkvi“. Srdečné privítanie, ktoré sa mu dostalo a jeho úchvatné sprostredkovanie, boli úprimné prejavy hlbokej duchovnej radosti, ktorá pramení z priestoru, do ktorého je prijímanie skutočne poskytované medzi našimi cirkvami. Takéto ekumenické skúsenosti plodia jasné svedectvá o spojení medzi jednotou Cirkvi a jej poslaním. Vyzdvihnutím jeho ramien na kríž, Ježiš pritiahne všetkých k sebe a zjednotí ich v jedno (porov. Jn 12,32). Vdýchnutím jeho Ducha na nás prejavil svoju silu umožniť nám účasť na jeho poslaní zmierenia (porov. Jn 19, 30, 20, 22-23). V tomto vdychu prostredníctvom spasenia, ktoré spája, stojí naše poslanie! Potom tento malý zázrak, ktorý je práve v našej naliehavej túžbe priniesť Krista iným, dosahuje poznanie tohto posolstva zmierenia (porov. 2 Kor 5, 19), že porazíme naše rozdelenia. Avšak ísť do celého sveta (porov. Jn 20, 21), naplnení zjednocujúcou silou Ducha Svätého (ibid. v. 22), ohlasujúc, aby sme vykresľovali každému, že Ježiš je Boží Syn (ibid. v. 31), budeme nachádzať silu zdvojnásobiť naše úsilia k zdokonaleniu nášho spoločenstva, zdokonaliť ho, prinášaním jednotného svedectva lásky Otca, ktorý poslal svojho Syna, aby tak svet poznal jeho lásku k nám (porov. Jn 17, 23).
Niekedy pred dve tisíc rokmi, medzi týmito istými ulicami, skupina Grékov žiadala Filipa: „Pane, chceli by sme vidieť Ježiša“ (Jn 12, 21). To je žiadosť aj nás, ktorí sme tu dnes, tu v Jeruzaleme, vo Svätej zemi, v regióne a všade vo svete. Ako odpovieme? Je naša odpoveď vyslyšaná? Svätý Pavol upozorňoval na dôležitosť našej odpovede, nášho povolania učiť a kázať. On povedal: „viera teda vzniká z počutia a počutie skrze hlásanie slova Kristovho“ (Rm, 10, 17). Je to príkaz z toho dôvodu, že kresťanskí vodcovia a ich spoločenstvá nesú svedectvo plné života, k čomu naša viera vyhlasuje: večné Slovo, ktoré prišlo na toto miesto, cez Ježiša Nazaretského, ktorý kráčal týmito ulicami, cez jeho slová a skutky vyzývajúce ľudí každého veku k životu v pravde a láske. 
Drahí priatelia, povzbudzujem vás k ohlasovaniu radostného Vzkrieseného Krista, prajem tiež, aby ste spoznali prácu k cieľu vodcov kresťanských spoločenstiev, ktorí sa pravidelne stretávajú na tomto mieste. Zdá sa mi, že veľkolepé služby kresťanov v Jeruzaleme môžu ponúknuť ich krajanom výchovu a vývoj ďalšej generácie správne formovaných a odovzdaných kresťanov, túžiacich štedro prispieť k náboženskému a občianskemu životu v tomto jedinečnom a svätom meste. Základnou prioritou každého kresťanského vodcu je oživovanie viery jednotlivcov a rodín zverených do jeho pastoračnej starostlivosti. Táto spoločná pastoračná starostlivosť zabezpečuje, že sú naše pravidelné stretnutia poznačené múdrosťou a bratskou dobročinnou potrebou k podpore ďalších a k spojeniu v radostiach a ťažkostiach, ktoré poznamenávajú životy našich ľudí. Modlím sa, aby úsilie kresťanov v Jeruzaleme, bolo pochopené ako súhlas s úsilím všetkých jeho členov, ich náboženstva: život náboženskej slobody a mierové spolunažívanie – a pre mladých ľudí zvlášť – nerušený prístup k vzdelaniu a zamestnaniu, nádej na stabilné bývanie a domov, a príležitosti podporiť a prispieť tak k ekonomickej stabilite.
Vaša Blaženosť, znovu ďakujem za vaše láskavosť, že ste ma sem pozvali, spolu s ďalšími hosťami. Na základe každého z nás a spoločenstiev, ktoré predstavujeme, vyprosujem hojnosť Božieho požehnania statočnosti a rozvážnosti! Nech každý z nás bude posilnený nádejou Krista, ktorý nesklame!“ –mf-