Príhovor Svätého Otca počas ekumenického stretnutia v Izraeli
Izrael (15. mája, RV) – Posledný deň XII. apoštolskej cesty Svätého Otca vo
Svätej zemi začal významným ekumenickým stretnutím v sídle grécko-pravoslávneho patriarchátu
v Jeruzaleme, kde sa Svätý Otec prihovoril prítomným týmito slovami: „Drahí
bratia a sestry v Kristovi, hlbokou vďačnosťou aradosťouma napĺňa táto návšteva gréckeho ortodoxného patriarchátu Jeruzalemu, ktorá
je momentom, po ktorom som tak dlho túžil. Ďakujem jeho Blaženosti patriarchovi
Theophilusovi III. za jeho priateľské slová bratského pozdravu, ktoré ma
hrejú. Aj ja vám všetkým vyjadrujem moju srdečnú vďaku za sprostredkovanie
tejto príležitosti znova sa stretnúť s mnohým predstaviteľmi
cirkví a súčasnými cirkevnými spoločenstvami. V toto
ráno som plný myšlienok z historických stretnutí, ktoré sa uskutočnili
tu v Jeruzaleme, medzi mojim predchodcom pápežom Pavlom VI. a ekumenickým patriarchom
Athenagorasom I. a tiež medzi Jánom Pavlom II. a jeho Blaženosťou patriarchom
Diodorosom. Tieto stretnutia, zahŕňajúce aj moju dnešnú návštevu, majú
veľký symbolický význam. Pripomínajú, že svetlo z východu (porov. Is 60, 1, Rev 21,
10) osvetľuje celý svet od toho zvláštneho momentu, keď nás prišlo navštíviť
„vychádzajúce slnko“ a tiež nám pripomínajú, že odtiaľ bolo Evanjelium
kázané všetkým národom. Stojac na tomto posvätnom mieste, vedľa
baziliky Božieho Hrobu, ktoré označuje miesto, kde náš ukrižovaný Pán
z mŕtvych vstal pre celé ľudstvo, a blízko večeradla, kde v deň Turíc
„boli všetci vedno na tom istom mieste“ (Sk, 2, 1), kto by mohol necítiť pobádanie
k prinášaniu plnej Božej vôle, zdravou učenosťou a duchovnou túžbou našim
ekumenickým snahám? Modlím sa, aby naše dnešné zhromaždenie dalo nový podnet k práci
teologického dialógu medzi Katolíckou cirkvou a Ortodoxnou cirkvou, pridávaním k súčasnému
výsledku študijných dokumentov a ďalších spoločných iniciatív. Osobitnou
radosťou pre naše cirkvi bola spolupráca ekumenického patriarchu Konštantínopolu,
Bartolomeja I. na nedávnej Biskupskej synode v Ríme venovanej téme „Božie slovo v živote
a v poslaní Cirkvi“. Srdečné privítanie, ktoré sa mu dostalo a jeho
úchvatné sprostredkovanie, boli úprimné prejavy hlbokej duchovnej radosti, ktorá pramení
z priestoru, do ktorého je prijímanie skutočne poskytované medzi našimi
cirkvami. Takéto ekumenické skúsenosti plodia jasné svedectvá o spojení
medzi jednotou Cirkvi a jej poslaním. Vyzdvihnutím jeho ramien na kríž, Ježiš pritiahne
všetkých k sebe a zjednotí ich v jedno (porov. Jn 12,32). Vdýchnutím jeho Ducha na
nás prejavil svoju silu umožniť nám účasť na jeho poslaní zmierenia
(porov. Jn 19, 30, 20, 22-23). V tomto vdychu prostredníctvom spasenia, ktoré spája,
stojí naše poslanie! Potom tento malý zázrak, ktorý je práve v našej naliehavej túžbe
priniesť Krista iným, dosahuje poznanie tohto posolstva zmierenia (porov.
2 Kor 5, 19), že porazíme naše rozdelenia. Avšak ísť do celého sveta
(porov. Jn 20, 21), naplnení zjednocujúcou silou Ducha Svätého (ibid. v. 22), ohlasujúc,
aby sme vykresľovali každému, že Ježiš je Boží Syn (ibid. v.
31), budeme nachádzať silu zdvojnásobiť naše úsilia k zdokonaleniu nášho spoločenstva,
zdokonaliť ho, prinášaním jednotného svedectva lásky Otca, ktorý poslal svojho
Syna, aby tak svet poznal jeho lásku k nám (porov. Jn 17, 23). Niekedy pred
dve tisíc rokmi, medzi týmito istými ulicami, skupina Grékov žiadala Filipa:
„Pane, chceli by sme vidieť Ježiša“ (Jn 12, 21). To je žiadosť aj nás, ktorí
sme tu dnes, tu v Jeruzaleme, vo Svätej zemi, v regióne a všade vo svete. Ako odpovieme?
Je naša odpoveď vyslyšaná? Svätý Pavol upozorňoval na dôležitosť našej
odpovede, nášho povolania učiť a kázať. On povedal: „viera teda vzniká z počutia a počutie
skrze hlásanie slova Kristovho“ (Rm, 10, 17). Je to príkaz z toho dôvodu,
že kresťanskí vodcovia a ich spoločenstvá nesú svedectvo plné života,
k čomu naša viera vyhlasuje: večné Slovo, ktoré prišlo na toto miesto, cez
Ježiša Nazaretského, ktorý kráčal týmito ulicami, cez jeho slová a skutky vyzývajúce
ľudí každého veku k životu v pravde a láske. Drahí priatelia, povzbudzujem
vás k ohlasovaniu radostného Vzkrieseného Krista, prajem tiež, aby ste spoznali prácu
k cieľu vodcov kresťanských spoločenstiev, ktorí sa pravidelne
stretávajú na tomto mieste. Zdá sa mi, že veľkolepé služby kresťanov
v Jeruzaleme môžu ponúknuť ich krajanom výchovu a vývoj
ďalšej generácie správne formovaných a odovzdaných kresťanov, túžiacich
štedro prispieť k náboženskému a občianskemu životu v tomto jedinečnom a svätom meste.
Základnou prioritou každého kresťanského vodcu je oživovanie viery jednotlivcov
a rodín zverených do jeho pastoračnej starostlivosti. Táto spoločná
pastoračná starostlivosť zabezpečuje, že sú naše pravidelné
stretnutia poznačené múdrosťou a bratskou dobročinnou potrebou k podpore ďalších a k spojeniu
v radostiach a ťažkostiach, ktoré poznamenávajú životy našich
ľudí. Modlím sa, aby úsilie kresťanov v Jeruzaleme, bolo pochopené ako súhlas s úsilím
všetkých jeho členov, ich náboženstva: život náboženskej slobody a mierové spolunažívanie
– a pre mladých ľudí zvlášť – nerušený prístup k vzdelaniu a zamestnaniu,
nádej na stabilné bývanie a domov, a príležitosti podporiť a prispieť tak
k ekonomickej stabilite. Vaša Blaženosť, znovu ďakujem za vaše láskavosť,
že ste ma sem pozvali, spolu s ďalšími hosťami. Na základe každého z nás a spoločenstiev,
ktoré predstavujeme, vyprosujem hojnosť Božieho požehnania statočnosti a rozvážnosti!
Nech každý z nás bude posilnený nádejou Krista, ktorý nesklame!“ –mf-