Príhovor Svätého Otca pri pamätníku holokaustu Yad Vashem

Izrael (11. mája, RV) – V podvečer navštívil Svätý Otec počas svojej návštevy pamätník holokaustu Yad Vashem v Jeruzaleme. Pri tejto príležitosti sa prítomným prihovoril slovami z Knihy proroka Izaiáša: “Tým dám vo svojom dome, medzi svojimi múrmi pomník a meno... večné meno im dám, ktoré nezahynie“ (Iz 56,5).
Ako Svätý Otec dodal - jednoduché slová, ktoré vyjadrujú hlboký význam tohto cteného miesta: yad – „pamätník“, shem – „meno“. Potom pokračoval:

„Prišiel som sem, aby som sa v tichosti pozastavil pred týmto pamätníkom, vztýčeným k vzdaniu úcty a spomienky miliónov Židov usmrtených v hroznej tragédii šoah. Prišli o svoje vlastné životy, ale nikdy neprídu o svoje mená: tie zostannú navždy vpísané do sŕdc ich drahých, ich spoluväzňov a všetkých tých, ktorí sa rozhodli, že už nikdy viac nedopustia, aby podobná hrôza potupila ľudstvo. Ich mená sú nezničiteľne vpísané do pamäti Všemohúceho Boha. Človek môže okradnúť blížneho o majetok, o výhodné príležitosti, o slobodu, môže tkať zákerné plány klamstiev, aby ostatných presvedčil, že niektoré skupiny si nezaslúžia rešpekt, ale nijaké úsilie nikdy nezmaže „meno“ nejakého človeka.“

Potom Svätý Otec hovoril o tom, ako nás o dôležitosti mena učí Sväté písmo. Mena, ktoré je niekomu zverené ako jedinečné poslanie či ako špeciálny dar. Boh nazval Abrama Abrahámom, pretože sa mal stať „otcom mnohých národov“ (Gn, 17, 5). Jakub bol nazvaný Izraelom, pretože zápasil s Bohom a s mužmi a zvíťazil (porov. Gn 32,29). Mená uchované v tomto ctenom pamätníku – pokračoval - budú mať navždy posvätné miesto medzi nespočetnými nasledovníkmi Abraháma a dodal:

„Katolícka cirkev, angažujúca sa v Ježišovom učení a zameraná na nasledovanie lásky ku každému človeku, cíti hlboký smútok nad všetkými obeťami, na ktoré tu dnes spomíname. Stojí tiež pri tých, ktorí aj dnes podstupujú prenasledovanie pre rasu, farbu pleti, podmienky života alebo náboženstva – ich utrpenia sú jej utrpeniami a jej je aj ich nádej na spravodlivosť. Ako biskup Ríma a nasledovník apoštola Petra, vyzývam, rovnako ako moji predchodcovia na úsilie Cirkvi - modliť sa a pracovať bezúnavne na zabezpečení, aby nenávisť nikdy viac nekraľovala v srdci človeka. Boh Abrama, Izáka a Jakuba, je Bohom pokoja.“

Potom Svätý Otec dodal, že je našou povinnosťou pripomínať svetu, že tento Boh žije, aj keď niekedy sa nám zdá byť ťažké chápať jeho cesty a pokračoval:

„S pohľadom upreným na tváre odrážajúce sa v zrkadlení vody, ktorá sa v tichosti rozlieha vo vnútri tohto pamätníka, príde človeku na um, že každá z nich má svoje meno. Môžem si len predstaviť s akou radostnou nedočkavosťou ich rodičia očakávali ich narodenie. Aké meno dáme nášmu dieťaťu? Kto by si čo len predstavil, že by mohli byť odsúdení na taký žalostný osud! Zatiaľ, čo my sme tu v tichosti, ich krik sa rozlieha v našich srdciach. Je to krik, ktorý je proti akejkoľvek nespravodlivosti a násiliu. Je to večné odsúdenie prelievania nevinnej krvi.“

V závere sa Svätý Otec slovami z Knihy Nárekov, ktoré sú tak významné pre židov aj kresťanov pomodlil:

„Láskavosť Pána, že nám nie je koniec,
veď jeho milosť nepomíňa,
obnovuje sa každým ránom,
veľká je tvoja vernosť.
Pán je môj údel, moja múdrosť
nuž v neho dúfam.
Dobrý je Pán k tým, čo dúfajú v neho,
k duši, ktorá ho hľadá.
Dobre je ticho čakať
Pánovo spasenie“ (Nar, 3,22-26).

Svätý Otec ešte dodal: „Drahí priatelia, som hlboko vďačný Bohu a vám za to, že som mohol pobudnúť tu v tichosti: v tichosti pri spomienke, v tichosti pri modlitbe, v tichosti v nádeji.“ –sg-