Príhovor Benedikta XVI. k predstaviteľom medzináboženského dialógu
Izrael (11. mája, RV) – Posledným bodom dnešného programu Svätého Otca bolo
stretnutie s predstaviteľmi medzináboženského dialógu, ktorým sa Benedikt XVI. prihovoril
týmito slovami: "Drahí bratia biskupi, ctení náboženskí vodcovia, drahí priatelia,
je pre mňa veľkou radosťou stretnúť sa s vami dnes večer. Chcem poďakovať jeho Blaženosti
patriarchovi Fouad Twalovi za jeho milé slová privítania, ktoré predniesol v mene
všetkých prítomných. Opätujem tieto srdečné vyjadrenia a s radosťou pozdravujem všetkých
vás a tiež členov skupín a organizácií, ktoré zastupujete. Boh povedal Abramovi:
"Odíï zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do krajiny,
ktorú ti ukážem... a Abram odišiel... vzal so sebou svoju ženu Sarai“ (Gen 12,1-5).
Božie náhle povolanie, ktoré poznaèilo zaèiatok histórie našich tradícií viery, zaznelo
uprostred obyèajnej, každodennej ¾udskej existencie. A história, ktorá nasledovala,
nebola izolovaná, ale poznaèená stretnutím s egyptskou, hittitskou, sumerskou, babylonskou,
perzskou a gréckou kultúrou. Viera je vždy žitá v rámci kultúry. Dejiny náboženstva
ukazujú, že spoločenstvo veriacich napreduje podľa miery vernosti Bohu, učí sa od
kultúr, ktoré stretáva, a zároveň ich pretvára. Táto istá dynamika je v jednotlivých
veriacich veľkých monoteistických náboženstiev: naladení na počúvanie Božieho hlasu,
tak ako Abrahám, odpovedáme na jeho volanie a vydávame sa hľadať naplnenie jeho prísľubov,
snažiac sa byť verní jeho vôli, raziac si cestu v našej vlastnej osobitej kultúre.
Dnes, takmer štyritisíc rokov od čias Abraháma, sa stretnutie náboženstiev a kultúr
neuskutočňuje iba v geografickom zmysle. Niektoré aspekty globalizácie a predovšetkým
svet internetu vytvorili veľkú virtuálnu kultúru, ktorej hodnota je veľmi rozličná,
ako sú rozličné jej nespočetné prejavy. Bezpochyby mnoho sa dosiahlo vo vytváraní
pocitu blízkosti a jednoty v rámci ľudskej rodiny celého sveta. Avšak bezhraničný
počet portálov, skrze ktoré ľudia majú tak rýchly prístup k nerozlíšeným zdrojom informácií,
sa veľmi ľahko môže nástrojom rastúceho rozdelenia: jednota poznania je podlomená
a komplexné schopnosti kritickosti, rozlišovania a rozdeľovania, získané prostredníctvom
akademických a etických tradícií, sú niekedy obchádzané alebo zanedbávané. Prirodzene
sa potom naskytá otázka akým spôsobom náboženstvo prispieva k svetovým kultúram na
pozadí rapídnej globalizácie. Keďže mnohí hneď poukazujú na jasné rozdiely medzi náboženstvami,
my, ako veriaci alebo duchovné osoby, čelíme výzve jasne ukázať, čo zdieľame, čo je
nám spoločné. Abrahámov prvý krok vo viere a naše prvé kroky do alebo zo synagógy,
kostola, mešity, či chrámu, idú po chodníku našich ľudských dejín, ktorý sa vinie,
mohli by sme povedať, popri ceste do večného Jeruzalema (por. Zjv 21,23). Podobne,
každá kultúra so svojou vnútornou schopnosťou dávať a prijímať poskytuje osobitné
vyjadrenie jedinej ľudskej prirodzenosti. Avšak jednotlivec nikdy nie je naplno vyjadrený
prostredníctvom svojej vlastnej kultúry, ale presahuje ju v neustálom hľadaní niečoho,
čo je ďalej. Z tejto perspektívy, drahí priatelia, vidíme možnosť jednoty, ktorá nie
je závislá na uniformite. I keď rozdiely, ktoré objavujeme v medzi-náboženskom dialógu
sa niekedy môžu javiť ako prekážky, nesmú zatieniť spoločný zmysel bázne a úcty pre
univerzum, pre absolútno a pre pravdu, ktoré povzbudzujú veriacich na prvom mieste
k vzájomnému dialógu. Práve toto spoločné presvedčenie – že dané transcendentálne
skutočnosti majú svoj prameň vo Všemohúcom a nesú na sebe jeho znaky – veriaci vyzdvihujú
pred sebou, našimi organizáciami, našou spoločnosťou, naším svetom. Takýmto spôsobom
nielen obohacujeme kultúru, ale ju aj stvárňujeme: životy vo vernosti náboženskému
presvedčeniu sú ozvenou Božej prítomnosti, ktorá je výzvou, a tak formujú kultúru
nie definovanú hranicami času alebo miesta, ale podstatne stvárnenú princípmi a činmi
vychádzajúcimi z viery. Náboženská viera predpokladá pravdu. Ten, kto verí, hľadá
pravdu a žije v súlade s ňou. A hoci spoznávanie a komunikácia pravdy sa uskutočňuje
v každom náboženstve odlišným spôsobom, tak zároveň môžeme dôverovať v autentickú
silu pravdy. Spolu môžeme vyznávať, že Boh existuje a že ho môžeme poznať, že svet
je jeho stvorením, že Boh stvoril tiež nás a že On pozýva každého muža a každú ženu
k takému životnému štýlu, ktorý rešpektuje jeho plán v tomto svete. Priatelia, ak
veríme, že máme kritérium pre rozlišovanie, ktorá je božské vo svojom pôvode a určené
celému ľudstvu, potom sa musíme neúnavne snažiť o to, aby sme ovplyvnili týmto poznaním
všetok občiansky život. Je potrebné, aby pravda bola ponúknutá všetkým, pretože ju
potrebujú všetci členovia spoločnosti. Ona poskytuje svetlo pre základy morálky a etiky,
a dodáva silu rozumu presiahnuť svoje limity, aby tak mohli byť vyjadrené naše najhlbšie
spoločné túžby. Je ďaleko od toho, aby ohrozovala tolerantnosť k odlišnostiam alebo
kultúrnu pluralitu. Naopak, je to pravda, ktorá umožňuje konsenzus a vedie verejnú
diskusiu k tomu, aby bola rozumná a čestná, a takto otvára cestu k pokoju. Takto nám
umožňuje, aby sme sa stávali poslušnými pravde, pričom rozširuje koncept rozumnosti
a toho, čo zodpovedá jej aplikácii, čím umožňuje, aby bol dialóg medzi rozličnými
kultúrami a náboženstvami bol opravdivým, čo práve dnes je zvlášť dôležité. Každý
z nás, ktorí sme tu prítomní však vie, že navzdory tomu, Boží hlas je dnes počuť stále
menej jasnejšie a rozumnosť v mnohých situáciách sa stala hluchou vo božskému. Toto
prázdno však nie je tichým prázdnom. Naopak, je tu hluk egoistických nárokov, prázdne
sľuby a falošné nádeje, ktoré tak často prehlušujú ten priestor, v ktorom nás Boh
hľadá. Je preto potrebné, aby sme my sami vytvárali takéto priestory, oázy pokoja
a hlbšej reflexie, kde by bolo možné opäť počuť Boží hlas, v ktorom Jeho pravdu možno
objaviť uprostred všetkého, čo je rozumné. Takto, každý jednotlivec bez rozdielu vzhľadom
na svoj pôvod, etnickú alebo politickú príslušnosť, či vierovyznanie môže byť rešpektovaný
ako osoba, ako ľudská bytosť, ako blížny. V epoche rýchleho prístupu k informáciám
a spoločenských tendencií, ktoré vytvárajú istý druh monokultúry, hlboká reflexia,
ktorá bude čeliť vzďaľovaniu sa od Boha, posilní rozum, bude stimulovať kreatívneho
génia v nás, napomôže kritickému hodnoteniu kultúrnych zvyklostí a posilní univerzálnu
hodnotu náboženskej viery. Drahí priatelia, inštitúcie a spoločenstvá, ktoré tu
reprezentujete sa usilujú o medzináboženský dialóg a vyvíjajú úsilie o rozvoj kultúrnych
iniciatív v širokom rozsahu. Od akademických inštitúcií – a tu by som rád spomenul
vynikajúce úspechy Univerzity v Betleheme – až po skupiny rodičov, ktorí sa ocitli
v ťažkostiach. Od iniciatív prostredníctvom hudby a umenia až po príklad odvážnych
jednotlivých matiek a otcov. Od skupín, ktoré sa snažia o dialóg až po charitatívne
organizácie. Tu všade denno-denne preukazujete vaše presvedčenie, že naša povinnosť
pred Bohom sa neuskutočňuje len prostredníctvom kultového vyjadrenia, ale aj prostredníctvom
lásky a starostlivosti o spoločnosť, o kultúru, o náš svet, o všetkých, ktorí žijú
na tejto zemi. Niekto by si prial, aby sme uverili tomu, že naše rozdiely sú nevyhnutným
dôvodom rozdelení a teda nám neostáva nič iné, iba to tolerovať. Niektorí dokonca
tvrdia, že naše hlasy musia byť umlčané. Avšak my vieme, že naše rozdiely nemôžu byť
nikdy prezentované v zlom svetle ako nevyhnutný zdroj rozdelení a napätia medzi nami,
alebo v širšom význame, v celej spoločnosti. Naopak, práve ony ponúkajú úžasnú príležitosť
pre ľudí rozličných náboženstiev, aby žili spolu v hlbokom rešpekte a úcte jeden voči
druhému, a aby sa navzájom povzbudzovali na ceste k Bohu. Prajem vám, aby ste posilnení
Všemohúcim a ožiarení jeho pravdou, mohli pokračovať na tejto púti s odvahou, rešpektujúc
všetko to, čo nás odlišuje a napomáhajúc všetko to, čo nás zjednocuje. Nechajte sa
viesť, ako požehnané stvorenia, túžbou priniesť nádej našim komunitám a celému svetu.
Kiež nám Boh sprevádza na tejto ceste!“ – ls –