Rozhovor s pátrom Cyrilom Vasiľom SJ: "Qui bene distinquit, bene docet"

Vatikán/Slovensko (7. mája, RV/Tribunál) - Bezprostredne po Druhom vatikánskom koncile štúdium kánonického práva sa dostalo do určitej dekadencie. V súčasnosti však akoby sa opäť dostalo do fázy akejsi renesancie. O štúdium práva je opäť veľký záujem. Ako to vnímate z kontextu medzinárodného i národného?

Druhý vatikánsky koncil bol predovšetkým pastoračný. Preto bolo logické, že do popredia sa dostali také disciplíny ako pastorálka, liturgika, ktorá prešla veľkou reformou a do väčšej pozornosti sa dostali aj nové disciplíny ako sociológia a iné, ktoré sa vynorili v rámci nových pastoračných prúdov. Napokon to bola aj určitá reakcia na to, že predkoncilová Cirkev bola silne inštitucionalizovaná, teda právne podchytená. Dokonca si pamätám, že istý náš profesor povedal, že je to tak, lebo veď je to aj v Kódexe tak uvedené. Čiže dogmatická teológia sa dokonca odvolávala na argumenty uvedené v Kódexe. Dnes je to celkom naopak, právna norma sa formuluje predovšetkým na základe teologických argumentov.

V súčasnosti sa ukazuje tendencia opäť vniesť do problému istú rovnováhu, a preto dnešná „renesancia práva“ nie je prakticky nejakou doslovnou renesanciou, ale Cirkev ako živý organizmus potrebuje po pokoncilovej eufórii nájsť svoj stabilný poriadok a rovnováhu.

Môžete našim čitateľom bližšie predstaviť Právnickú fakultu v Ríme, na ktorej ste dekanom? Táto fakulta má určitú jedinečnosť: je to jediná právnická fakulta na svete, kde sa vyučuje kánonické právo Východných katolíckych cirkví.

Táto právnická fakulta patrí do rámca Orientálneho inštitútu v Ríme, ktorý vznikol v roku 1917 (paradoxne krátko pred komunistickou revolúciou v Rusku). Orientálny inštitút vznikol ako vyjadrenie túžby po jednote v Katolíckej cirkvi, ale aj z túžby poznať tradície jednotlivých Východných katolíckych cirkví. Jeho ciele by sa dalo zhrnúť do štyroch bodov: 1. mal byť miestom vyšších akademických štúdií pre kňazov východných cirkví; 2. mal byť miestom, kde sa latinskí kňazi a laici budú oboznamovať a poznávať tradície východných cirkví; 3. mal byť miestom, kde sa budú vychovávať odborníci a bádatelia ako pomoc Rímskej kúrii, aby lepšie chápala potreby a požiadavky východných cirkvi aj z hľadiska ekumenizmu; 4. mal byť miestom, kde by mohli študovať aj pravoslávni kňazi a veriaci a poznať svoje korene aj v náväznosti na spoločné tradície s východnými cirkvami a napomáhať tak ekumenickému úsiliu. Tieto štyri úlohy sú aktuálne aj dnes. Podobne sa formovala aj Právnická fakulta Orientálneho inštitútu. Po promulgácii CIC 1983 sa zintenzívnilo úsilie po vydaní kódexu aj pre Východné katolícke cirkvi. Do roku 1972 to fungovalo tak, že existovala iba právnická sekcia na Orientálnom inštitúte a v uvedenom roku bola založená právnická fakulta. Naozaj je to tak. Zatiaľ je to jediná fakulta - aj keď existujú externé pracoviská, ktoré sa možno v priebehu najbližších rokov vyprofilujú ako samostatné fakulty – ktorá poskytuje vzdelanie v jus vigens (platné právo), ale vyučujú sa tam aj kánonické tradície jednotlivých Východných katolíckych cirkví: arménskej, koptskej, atď. Máme študentov z Východných katolíckych cirkví, študentov Latinskej cirkvi i pravoslávnych cirkví. U náš študoval aj súčasný carihradský patriarcha Bartolomej I. Naši profesori pochádzajú z rôznych cirkví a pracujú často ako poradcovia predovšetkým na Kongregácii pre Východné cirkvi, ale aj na iných dikastériách Rímskej kúrie.

Máte študentov aj z Ruska?

Momentálne študentov z Ruska nemáme, ale mali sme. Máme študentov predovšetkým z troch oblastí: z Indie (stará cirkev sv. Matúša - Malabarská a Malankarská cirkev), z krajín Blízkeho východu a treťou oblasťou sú balkánske krajiny, Ukrajina a iné.

Ako prijali Východné katolícke cirkvi Kódex? Predsa je to jeden jediný Kódex pre 21-22 cirkví „sui iuris“.

V roku 2001 bolo v Ríme medzinárodné sympózium pri príležitosti 10. výročia promulgácie CCEO. Ja si myslím, že Kódex je ešte príliš čerstvá záležitosť na to, aby sa mohla adekvátne zhodnotiť. Pozitívom je, že existuje jeden Kódex pre všetky východné katolícke cirkvi, ktorý zohľadňuje tradície všetkých jednotlivých Východných katolíckych cirkví. Sú však aj námietky, že je napísaný v latinčine a že je ešte príliš centralizačný. Námietka prílišnej centralizácie sa mi zdá značne populistická. Ak si zoberieme do úvahy predpisy a porovnáme ich s prastarými tradíciami niektorých cirkví z hľadiska ich kompetencie, zistíme, že tie kompetencie v Kódexe sú značne širšie. Naozaj sa tu rešpektovalo učenie Druhého vatikánskeho koncilu, aby sa Východné katolícke cirkvi riadili vlastnou disciplínou. Samozrejme, že pri rešpektovaní skutočností, že najvyššou autoritou Cirkvi je pápež, takže tu nemožno očakávať, že sa od tohto princípu upustí. Existuje aj námietka, že patriarchovia majú svoju kompetenciu územne ohraničenú a že ju nemajú na celom svete. Ale predsa kompetenciu na celom svete má iba najvyšší veľkňaz Cirkvi – rímsky pápež. Napokon pri podrobnom skúmaní teritoriálne ohraničenie kompetencie východných patriarchov zodpovedá prastarej tradícii jednotlivých cirkví, aká platila v prvom tisícročí. Kódex necháva veľmi veľa priestoru partikulárnemu právu. Už aj taká skutočnosť, že voľbu patriarchu nepotvrdzuje pápež, ale pápežovi sa voľba iba oznámi, je skutočne ukážkou toho, ako Kódex starobylé tradície rešpektuje. Takéto niečo sa nemôže ani len porovnať s ničím iným v Latinskej cirkvi. Kódex taktiež podnecuje tvorbu a kodifikovanie vlastného partikulárneho práva jednotlivých cirkví. V každom prípade CCEO hodnotím pozitívne. Už aj z toho hľadiska, že je vždy lepšie, ak kánony máme zhromaždené pohromade a nie roztrúsené po rôznych Motu propriách alebo iných zbierkach synod, zhromaždení a pod.

Ako sa vám spolupracuje na fakulte s profesormi, ktorí sú vašimi kolegami?

Orientálny inštitút je zverený Spoločnosti Ježišovej, preto je povinnosťou tejto spoločnosti zabezpečiť aj profesorov. Momentálne sme však na tom dosť slabo. Spomedzi piatich stabilných profesorov našej fakulty som jediným profesorom jezuitom v kánonickom veku, ktorý tam vyučuje. Okrem stabilných profesorov máme tzv. pozvaných a pridružených profesorov, akými sú napr. prof. Salachas, prof. Furst a iní. Spolupráca je vynikajúca. Napr. aj keď na isté otázky majú odlišné názory a dokážu sa dobre „akademicky radikálne pobiť“ (smiech), nedotýka sa ich to osobne a sú aj naďalej priateľmi. Jednoducho akademické otázky neberú osobne ako urážku alebo niečo podobné. Je to niečo vynikajúce a dobré. Takže po stránke spolupráce sa cítim „fortunato“. Takže profesori sú medzi sebou priateľskí a korektní.

A ako vnímate Slovensko „zvonku“ i „zvnútra“ po stránke odbornej i cirkevnej?

Čím dlhšie je človek „vonku“ (ja mám to šťastie, lebo som „vonku“, učím „vonku“ a je tu ešte rehoľný život a Východné katolícke cirkvi, ktorými sa zaoberám), hoci prichádzam na Slovensko a prednášam tu, možno už nevnímam tak všetky problémy Slovenska, ktoré sú mnohovrstvové. Alebo je to možno určitá výhoda, že tie problémy môžem vnímať s nadhľadom. Zdá sa mi, že Slovensko prežíva v určitej zrýchlenej podobe všetky pozitíva i negatíva, akými prešla cirkev na Západe. Treba vidieť, že všetko, čo vidíme pozitívne i negatívne na Západe a čoho sa možno aj bojíme, skôr či neskôr sa prejaví (ak sa ešte neprejavilo) aj u nás.

A ja som si myslel, že pri dobrej vôli a úsilí sa nám podarí „preskočiť“ určité negatívne cirkevné javy, aké sme videli na Západe a nastúpime určitú „obnovujúcu líniu“... Nemyslíte si, že by to bolo možné?

Problém je v tom, že celý svet dnes žije v takej fáze, že niet určitého univerzálneho vzoru, všetko je relatívne, mení sa, a teda aj človek v dobrom aj zlom. Že zlo, ktoré bolo kedysi ohraničené a vedeli sme ho ideologicky identifikovať a brániť sa mu, podobne aj dobro, ktoré bolo kedysi viazané aj na určité inštitúcie, dnes je rozšírené aj tam, kde by ho človek nečakal, preto je dnes omnoho ťažšie sa vo svete orientovať. Preto by malo byť naším úsilím dorastať do určitej zrelosti. Treba sa pozerať na svet bez strachu, bez obáv, ale vyhnúť sa aj prílišných idealizmov a naivite.

Čo vy ste povedali našim čitateľom?

Aby bolo vždy dostatok čitateľov a aby veľa ľudí čítalo. Čím viac človek číta, čím viac spoznáva, tým má väčšiu schopnosť rozlišovania, čo je dôležité, lebo „qui bene distinquit, bene docet.“

Pre časopis Tribunál sa v roku 2003 s pátrom Cyrilom Vasiľom rozprával doc. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD