Posolstvo Benedikta XVI. k Svetovému dňu modlitieb za kňazské povolania: Dôvera v
Božiu iniciatívu a odpoveď človeka
Vatikán
(3. mája, RV) - Ctihodní bratia v biskupskej a kňazskej službe, drahí bratia a sestry!
Pri
príležitosti nadchádzajúceho Svetového dňa modlitieb za kňazské povolania a povolania
k zasvätenému životu, ktorý sa bude sláviť 3. mája 2009, na Štvrtú veľkonočnú nedeľu,
s radosťou pozývam celý Boží ľud zamyslieť sa nad témou: Dôvera v Božiu iniciatívu
a odpoveď človeka. V Cirkvi neprestajne zaznieva Ježišova výzva, adresovaná jeho učeníkom:
„Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu“ (Mt 9, 38). Proste!
Táto naliehavá Pánova výzva ešte viac zdôrazňuje nutnosť nepretržitej a dôvery plnej
modlitby. Kresťanské spoločenstvo môže skutočne „mať väčšiu vieru a nádej v Božiu
iniciatívu“ (apošt. exhortácia Sacramentum caritatis, 26) len vtedy, keď je oduševňované
modlitbou.
Povolanie ku kňazstvu a k zasvätenému životu predstavuje osobitný
Boží dar, ktorý je súčasťou veľkého plánu lásky a spásy, ktorý Boh pripravil pre každého
človeka i pre celé ľudstvo. Apoštol Pavol – ktorého si v tomto jubilejnom roku pri
príležitosti dvojtisíceho výročia jeho narodenia osobitne pripomíname – vo svojom
Liste Efezanom dosvedčuje, že „Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi
požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním“, si nás v ňom „ešte pred stvorením
sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“ (1, 3 –
4). V univerzálnom povolaní k svätosti pôsobí osobitná Božia iniciatíva, ktorou si
Boh niektorých vyvolí, aby jeho Syna Ježiša Krista nasledovali viac zblízka a stali
sa tak jeho služobníkmi a privilegovanými svedkami. Božský Majster osobne povolal
apoštolov, „aby boli s ním a aby ich posielal kázať s mocou vyháňať zlých duchov“
(Mk 3, 14 – 15). K nim sa pridali aj ďalší učeníci, ich verní spolupracovníci v misijnej
službe. A tak sa po stáročia nespočetné zástupy kňazov a zasvätených osôb v Cirkvi
úplne oddali službe evanjeliu, odpovedajúc tak na Pánovo povolanie, a v poslušnosti
voči Duchu Svätému. Vzdávame vďaky Pánovi za to, že aj dnes povoláva robotníkov do
svojej vinice. Hoci je pravda, že v mnohých oblastiach sveta pozorujeme znepokojujúci
nedostatok kňazov a že putujúca Cirkev sa stretáva s rôznymi ťažkosťami a prekážkami,
predsa nás podopiera neochvejná istota, že po cestách času nás k definitívnemu uskutočneniu
Božieho kráľovstva pevne vedie on: Pán, ktorý si slobodne vyberá ľudí rôznych kultúr
a rôzneho veku a pozýva ich, aby ho na základe nevyspytateľného plánu jeho milosrdnej
lásky nasledovali.
Preto je našou prvoradou povinnosťou, aby sme nepretržitou
modlitbou toto povolanie z Božej iniciatívy uchovávali živé v rodinách i vo farnostiach,
v hnutiach a združeniach zapojených do apoštolátu, v náboženských komunitách i vo
všetkých prejavoch diecézneho života. Musíme sa modliť za to, aby celý Boží ľud vzrastal
v dôvere v Boha a v presvedčení, že on je „Pánom žatvy“, neprestajne prosil za tých,
ktorí dobrovoľne zasvätia svoj život úzkej spolupráci s ním na diele spásy. Zo strany
tých, ktorí sú povolaní, sa zasa vyžaduje pozorné načúvanie a obozretné rozlišovanie,
ako aj veľkodušný a ochotný súhlas s Božím plánom, no tiež solídne poznanie toho,
čo je vlastné kňazskému a rehoľnému povolaniu, aby ho mohli zodpovedne a presvedčivo
uskutočňovať. Katechizmus Katolíckej cirkvi vhodne pripomína, že slobodná Božia iniciatíva
si vyžaduje slobodnú odpoveď človeka. Pozitívnu odpoveď, ktorá vždy predpokladá prijatie
a spoluúčasť na pláne, ktorý má Boh s každým; odpoveď, ktorá prijíma Pánovu láskyplnú
iniciatívu a stáva sa pre povolaného zaväzujúcou morálnou povinnosťou, vďačným prejavom
úcty voči Bohu a oddanou spoluprácou na pláne, ktorý on neprestajne uskutočňuje v
dejinách (porov. KKC 2062).
Kontemplovaním eucharistického tajomstva – vyjadrujúceho
najdokonalejším spôsobom dar, ktorý nám Otec v osobe svojho jednorodeného Syna slobodne
dal pre našu spásu – a tiež úplnou a poslušnou oddanosťou Kristovi, keď vypijeme „kalich“
Božej vôle (porov. Mt 26, 39) až do dna, lepšie pochopíme, ako môže „dôvera v Božiu
iniciatívu“ formovať a dávať „odpovedi človeka“ hodnotu. V Eucharistii, ktorá je dokonalým
darom uskutočňujúcim láskyplný plán spásy sveta, sa Ježiš dobrovoľne obetuje za spásu
ľudstva. „Cirkev prijala Eucharistiu od Krista, svojho Pána, nie ako jeden spomedzi
cenných darov, ale ako dar par excellence, lebo je to Kristov dar samého seba, jeho
osoby v jej svätej ľudskosti, ako aj jeho diela spásy“ (encyklika Ecclesia de Eucharistia,
11).
Kňazi sú určení na to, aby toto spásne tajomstvo po stáročia uchovávali
až do Pánovho slávneho opätovného príchodu. Práve v eucharistickom Kristovi môžu rozjímať
nad vynikajúcim vzorom „dialógu povolania“, ktorý sa odohráva medzi Otcovou slobodnou
iniciatívou a Kristovou dôveryplnou odpoveďou. Veď pri slávení Eucharistie v nich
koná sám Kristus, ktorý si ich vyvolil za služobníkov. Povzbudzuje ich tiež k tomu,
aby sa ich odpoveď rozvinula do takej dôvery a vďačnosti, ktoré rozptýlia akékoľvek
obavy, hoci by aj silne zakúšali vlastnú slabosť (porov. Rim 8, 26 – 30), trpkosť
nepochopenia, či dokonca prenasledovania (porov. Rim 8, 35 – 39).
Vedomie,
že sme boli spasení Kristovou láskou, ktoré vo veriacich a osobitne v kňazoch posilňuje
každá svätá omša, nemôže v nich nevyvolať dôveryplné oddanie sa Kristovi, ktorý za
nás dal život. Viera v Pána a prijatie jeho daru nás vedie k tomu, že sa mu s vďačnosťou
zveríme a stotožníme s jeho plánom spásy. Ak sa tak stane, „povolaný“ dobrovoľne opustí
všetko a vstúpi do školy božského Majstra. To je začiatok plodného dialógu medzi Bohom
a človekom, tajomného stretnutia s Pánovou láskou, ktorá povoláva, a slobody človeka,
ktorý mu v láske odpovedá, zachytávajúc v duši Ježišove slová: „Nie vy ste si vyvolili
mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie
a aby vaše ovocie zostalo“ (Jn 15, 16).
Toto pradivo lásky spájajúce Božiu
iniciatívu a odpoveď človeka je obdivuhodne prítomné aj v povolaní na zasvätený život.
Druhý vatikánsky koncil nám pripomína: „Evanjeliové rady Bohu zasvätenej čistoty,
chudoby a poslušnosti, keďže majú svoj základ v Pánových slovách a jeho príklade a
odporúčajú ich apoštoli, otcovia, učitelia a pastieri Cirkvi, sú Božím darom, ktorý
Cirkev prijala od svojho Pána a jeho milosťou ho neprestajne uchováva“ (dogmatická
konštitúcia Lumen gentium, 43). I tu je Ježiš ideálom úplného a dôveryplného stotožnenia
sa s Otcovou vôľou, ktorým sa má dať viesť každá zasvätená osoba. Už od prvých storočí
existencie kresťanstva mnohí muži a ženy, ktorých tento ideál priťahoval, opustili
svoje rodiny, majetky, materiálne bohatstvá a všetko to, čo je ľudsky žiaduce, aby
veľkodušne nasledovali Krista a bez kompromisov žili jeho evanjelium, ktoré sa pre
nich stáva školou radikálnej svätosti. Aj dnes mnohí kráčajú po tejto náročnej ceste
evanjeliovej dokonalosti a uskutočňujú svoje povolanie vyznávaním evanjeliových rád.
Svedectvo týchto našich bratov a sestier, či už v kláštoroch kontemplatívneho života,
alebo v inštitútoch a kongregáciách apoštolského života, pripomína Božiemu ľudu „tajomstvo
Božieho kráľovstva, ktoré je už prítomné v dejinách, ale v plnosti sa uskutoční v
nebi“ (apoštolská posynodálna exhortácia Vita consecrata, 1).
Kto sa môže považovať
za hodného vstúpiť do kňazskej služby? Kto sa môže oddať zasvätenému životu, spoliehajúc
sa len na svoje ľudské sily? Ešte raz bude dobré pripomenúť si, že odpoveď človeka
na Božie povolanie sa – s vedomím, že Boh preberá iniciatívu a že on dovedie do konca
svoj plán spásy – nikdy nezahaľuje do úzkostlivej vypočítavosti lenivého sluhu, ktorý
zo strachu schoval zverený talent do zeme (porov. Mt 25, 14 – 30). Naopak, táto odpoveď
vyjadruje ochotu prijať Pánove pozvanie, ako to urobil Peter, keď neváhal a znovu
hodil siete – hoci bol unavený po celonočnom neúspešnom rybolove –, lebo dôveroval
jeho slovu (porov. Lk 5, 5). Slobodná odpoveď človeka Bohu – bez toho, aby sa pritom
zriekol osobnej zodpovednosti – sa tak stáva „spoluzodpovednosťou“, zodpovednosťou
v Kristovi a s Kristom, z moci pôsobenia jeho Svätého Ducha; stáva sa spoločenstvom
s tým, ktorý nás robí schopnými prinášať veľa ovocia (porov. Jn 15, 5).
Príznačnou
odpoveďou človeka, plnou dôvery v Božiu iniciatívu, je veľkodušné a oddané „amen“
Panny z Nazareta, vypovedané s pokorným a rozhodným súhlasom s plánmi Najvyššieho,
ktoré jej oznámil nebeský posol (porov. Lk 1, 38). Ochotné „áno“ jej umožnilo stať
sa Božou Matkou, Matkou nášho Spasiteľa. Mária však svoje prvé „fiat“ musela ešte
mnohokrát zopakovať, až po vrcholný okamih Ježišovho ukrižovania, keď „stála pod krížom“
– ako to zaznamenal evanjelista Ján –, majúc spoluúčasť na krutej bolesti svojho nevinného
Syna. A práve z kríža nám ju umierajúci Ježiš dal za Matku – a to osobitne kňazom
a zasväteným osobám – a zveril nás jej ako deti (porov. Jn 19, 26 – 27). Preto by
som jej rád zveril tých, ktorí počujú Božie volanie, aby sa vydali na cestu sviatostného
kňazstva alebo zasväteného života.
Drahí priatelia, zoči-voči ťažkostiam a
pochybnostiam nestraťte odvahu! Dôverujte Bohu a verne nasledujte Ježiša: stanete
sa tak svedkami radosti prýštiacej z dôverného spojenia s ním. Nasledujúc Pannu Máriu
– ktorú naši predkovia označili za blahoslavenú, lebo uverila (porov. Lk 1, 48) –,
zapojte všetky svoje duchovné sily do realizácie plánu spásy nebeského Otca a podobne
ako ona pestujte vo svojich srdciach schopnosť žasnúť a ctiť si toho, ktorý má moc
urobiť „veľké veci“, lebo jeho meno je sväté (porov. tamže 1, 49).