Generálna audiencia Benedikta XVI.: Sv. German, biskup a patriarcha Konštantínopolu
Vatikán (29. apríla, RV) – Námestie sv. Petra vo Vatikáne dnes zaplnilo viac
ako 600 pútnikov zo Slovenska, ktorí prišli na dnešnú generálnu audienciu Benedikta
XVI. a ktorým sa Svätý Otec prihovoril aj po slovensky:
„Zo srdca vítam
slovenských pútnikov. Osobitne pozdravujem ďakovnú púť Trnavskej arcidiecézy,
vedenú arcibiskupom Jánom Sokolom a primátorom mesta“ Medzi pútnikmi
boli totiž aj účastníci arcidiecéznej púte na čele s Mons. Jánom Sokolom a Mnos. Jánom
Oroschom, kňazmi ako aj primátorom mesta, ktorí sa prišli Svätému Otcovi poďakovať
za povýšenie Dómu sv. Mikuláša v Trnave na Baziliku Minor.
Pozrime sa teraz
bližšie na dnešnú katechézu Benedikta XVI., v ktorej hovoril o ďalšom zo spisovateľov
raného kresťanstva východu a západ, sv. Germanovi, biskupovi a patriarchovi Konštantínopolu,
ktorého slávnosť pripadá v Pravoslávnej cirkvi na 12. mája. Svätý Otec potom hovoril
o tom, že v roku 717, keď Konštantínopol obliehali saracénske vojská, German viedol
procesiu s uctievanou ikonou Božej Matky od Theotokosa. Obliehanie sa stupňovalo a Germana
utvrdzovalo v tom, že je to Božia odpoveď na oddanosť ľudu. Neskôr, cisár Lev III.
začal svoje ťaženie proti používaniu posvätných ikon, ktoré označil za modlárstvo.
Keď German v roku 730 cisárovi verejne oponoval, bol donútený odísť do vyhnanstva,
do kláštora, kde neskôr zomrel. Jeho pamiatka však nebola zabudnutá a po II. nicejskom
koncile, ktorý obnovil používanie posvätných ikon, bolo jeho meno vyzdvihnuté. „Nič
nezavážilo, keď patriarcha German poukazoval na tradíciu Cirkvi a na opravdivú
účinnosť viacerých obrazov, ktoré všetci považovali za „zázračné“. Cisár
bol čoraz neústupčivejší pri uskutočňovaní svojho projektu obnovy, ktorý predpokladal
odstránenie obrazov. Keď napokon 7. januára roku 730 na verejnom zhromaždení
zaujal jasnú pozíciu proti kultu obrazov, German sa nijakým spôsobom nepodvolil vôli
vládcu v otázkach, ktoré považoval za rozhodujúce pre pravoslávnu vieru. K týmto otázkam
podľa neho patril aj kult a láska k obrazom. V dôsledku toho German
pokladal za nevyhnutné podať demisiu z postu patriarchu, čím
sa odsúdil na vyhnanstvo v kláštore, kde zomrel všetkými zabudnutý. Jeho meno
sa znovu objavilo až na Druhom Nicejskom koncile (787), keď pravoslávni
otcovia rozhodli v prospech ikon, oceniac Germanove zásluhy.“ V nasledujúcej časti
katechézy Svätý otec vyzdvihol homílie svätého Germana, ktoré celé generácie rehoľníkov
a rehoľníc pokladali za poklady duchovného života. Zameral sa najmä na texty, v ktorých
German vyjadroval svoj vrúcny vzťah k Panne Márii. „Ešte stále vzbudzujú údiv
viaceré Germanove mariologické spisy, ktoré sú súčasťou homílií in
SS. Deiparae dormitionem, na sviatok, ktorý zodpovedá našej slávnosti Nanebovzatia
Panny Márie. Z týchto spisov pápež Pius XII vybral jeden a vsadil ho ako perlu do
Apoštolskej konštitúcie Munificentissimus Deus (1950), ktorou vyhlásil dogmu viery
o Nanebovzatí Panny Márie. Tento text pápež Pius XII citoval vo svojej konštitúcii,
prezentujúc ho ako jeden z argumentov v prospech neprerušenej viery Cirkvi v telesné
Nanebovzatie Panny Márie. German píše: „Bolo by možné, najsvätejšia Matka Božia,
aby sa nebo a zem cítili poctené tvojou prítomnosťou a ty, pri svojom odchode, si
zanechala ľudí bez tvojej ochrany? Nie. Na to nemožno ani pomyslieť. Veď tak, ako
keď si bola na svete a neboli ti cudzie veci nebeské, tak ani po tvojom odchode z tohto
sveta, neodcudzila si sa možnosti komunikovať v duchu s ľuďmi... naozaj, tvoj
duch žije naveky a ani tvoje telo nezakúsilo porušenie v hrobe. Ty, ó Matka,
si blízka všetkým a všetkých ochraňuješ, a aj keď ťa naše oči nemôžu vidieť, predsa
vieme, ó Najsvätejšia, že prebývaš medzi nami všetkými a sprítomňuješ sa najrôznejšími
spôsobmi... Ty (Mária) sa celá ukazuješ, ako je napísané, vo svojej kráse.
Tvoje panenské telo je celé sväté, celé čisté, je celé príbytkom Božím
– až natoľko, že je preto absolútne nedotknuteľné pre akékoľvek porušenie
či spráchnivenie. Je nezmeniteľné od momentu, kedy to, čo v ňom bolo ľudské, pozdvihlo
sa do neporušiteľnosti, zostanúc naveky živé a celkom oslávené, neporušené,
účastné na dokonalom živote. Bolo naozaj nemožné, aby bola zavretá do
hrobu mŕtvych tá, ktorá sa stala Božím príbytkom a živým chrámom najsvätejšej Božskosti
Jednorodeného. Okrem toho s istotou veríme, že stále kráčaš s nami (PG
98, coll. 344B-346B, passim).“ Benedikt XVI potom poukázal na lásku a obdiv svätého
Germana k Cirkvi, ktorú patriarcha vo svojich dielach nazval „Božím chrámom, svätým
miestom, príbytkom modlitby a nebom na zemi, v ktorom nekonečný Boh prebýva ako vo
svojom dome...“ V závere katechézy si Svätý otec položil otázku o aktuálnosti Germanovho
odkazu pre dnešného človeka. “Napokon zostáva otázka: čo nám môže povedať
tento svätec, časovo aj kultúrne tak veľmi vzdialený? Myslím, že v podstate
tri veci. Prvá: vo svete a v Cirkvi je istá „viditeľnosť“ Boha, ktorú sa musíme naučiť
vnímať. Boh stvoril človeka na svoj obraz, ale tento obraz bol pokrytý mnohými nečistotami
hriechu, skrze ktoré už Boha v človeku nebolo vidno. Preto sa Syn Boží,
dokonalý obraz Boha, stal človekom: v Kristovi tak môžeme kontemplovať aj Božiu tvár
a naučiť sa od neho byť opravdivými ľuďmi, opravdivými obrazmi Božími. Kristus
nás pozýva, aby sme ho nasledovali, aby sme sa mu stali podobnými, aby v každom
človeku bolo zasa vidieť Božiu tvár, Boží obraz. Áno, Boh zakázal v Dekalógu vyrábať
Božie podobizne, ale toto bolo kvôli pokušeniam idolatrie, ktorým mohol
byť veriaci vystavený v pohanskom prostredí. Keď sa však Boh zjavil
v Kristovi prostredníctvom vtelenia, stalo sa dovoleným zobrazovať Kristovu
tvár. Posvätné obrazy nás učia vidieť Boha v podobe Ježišovej tváre. Po vtelení
Syna Božieho sa teda stalo možným vidieť Boha v obrazoch Krista a tiež v tvári svätých,
v tvári všetkých ľudí. Druhou vecou je krása a dôstojnosť liturgie.
Sláviť liturgiu vo vedomí prítomnosti Božej, s tou dôstojnosťou a krásou, ktorá ukazuje
kúsok nádhery (tejto prítomnosti), to je úlohou každého kresťana formovaného
vo svojej viere. Treťou vecou je milovať Cirkev. Práve čo sa Cirkvi týka, my
ľudia sme akosi zvyknutí vidieť najmä hriechy, to, čo je zlé; ale s pomocou viery,
ktorá nás robí schopnými vidieť opravdivým spôsobom, môžeme aj dnes a vždy objaviť
v nej božskú krásu. Boh sa sprítomňuje práve v Cirkvi, ponúka sa nám v Najsvätejšej
Eucharistii a zostáva v nej prítomný pre adoráciu. V Cirkvi Boh hovorí s nami,
v Cirkvi „Boh kráča s nami“, ako povedal svätý German. V Cirkvi dostávame Božie
odpustenie a aj my sami sa učíme odpúšťať.“ Potom nasledovali
pozdravy vo viacerých jazykoch, medzi nimi ako sme už spomenuli aj pozdrav venovaný
slovenským pútnikom: „Zo srdca vítam slovenských pútnikov z Chminianskej
Novej Vsi, Budkoviec, Starého, Čaklova, Novote, Hrádku a Hôrky, Trenčína a Nemocnice
v Prešove. Osobitne pozdravujem ďakovnú púť Trnavskej arcidiecézy, vedenú arcibiskupom
Jánom Sokolom a primátorom mesta. Bratia a sestry, prajem vám nech bazilika
Minor svätého Mikuláša v Trnave je miestom modlitby na posilňovanie vašej jednoty
s Rímskou cirkvou. Rád vás žehnám. Pochválený buď Ježiš Kristus!“ Na
záver udelil Svätý Otec všetkým svoje apoštolské požehnanie. –sg-