Generálna audiencia Benedikta XVI.: Život a dielo Ambróza Autperta

Vatikán (22. apríla, RV) – “S láskou vítam slovenských pútnikov“ – takto po slovensky dnes pozdravil Svätý Otec obrovský dav – až 450 slovenských pútnikov, ktorí sa dnes zišli na generálnej audiencii na Námestí sv. Petra, aby si vypočuli katechézu Benedikta XVI.
Dnes sa v nej zameral na tvorbu menej známeho spisovateľa z 8. storočia, benediktínskeho mnícha a opáta, Ambróza Autperta. Narodil sa vo vznešenej rodine vo Francúzsku, v oblasti Provensálska. Pôsobil na dvore kráľa Pipina Krátkeho. Prichádza do Talianska a navštevuje známe benediktínske opátstvo sv. Vincenza, známe ako oáza klasickej a kresťanskej kultúry. Krátko nato sa rozhodne zasvätiť svoj život rehoľnému stavu a vstupuje do kláštora, kde sa vzdeláva najmä v oblasti teológie a spirituality. V roku 761 sa stal kňazom a v roku 777 bol zvolený za opáta. Pod nacionalistickým tlakom sa o rok neskôr rozhodol vzdať svojej funkcie a s niekoľkými franskými mníchmi odišiel do Spoleta, kde mohol rátať s ochranou Karola Veľkého. Nezhody v kláštore sv. Vincenza sa ešte vyostrili za opáta Potona, ktorý prevzal vedenie po Ambrózovi. Nový opát bol obvinený pred Karolom Veľkým, ten však celý prípad postúpil do Ríma. Za svedka povolali aj Autperta, avšak on sa do Ríma už nikdy nedostal, pretože zomrel po ceste za nejasných okolností – azda násilnou smrťou - 30. januára roku 784.
„Ambróz Autpertus bol mníchom a opátom v časoch poznačených silnými politickými napätiami, ktoré sa odrážali aj na živote za múrmi kláštorov. V jeho dielach o tom nachádzame viaceré znepokojujúce svedectvá. Ambróz napríklad odsudzuje rozpor medzi nádherným vonkajším vzhľadom kláštorov a vlažnosťou mníchov: touto kritikou iste mieril aj na svoje vlastné opátstvo. Napísal preň Životopisy jeho troch zakladateľov – s jasným úmyslom ponúknuť novej generácii mníchov vzor, s ktorým by sa mohli porovnať, konfrontovať. Podobný zámer mal tiež jeho malý asketický traktát nazvaný Konflikt medzi neresťami a cnosťami, ktorý mal v Stredoveku veľký úspech. Bol publikovaný v roku 1473 v Utrechte pod menom Gregora Veľkého a o rok neskôr aj v Štrasburgu pod menom svätého Augustína. V tomto diele Ambróz Autpertus učí mníchov ako konkrétnym spôsobom viesť každodenný duchovný boj. Príznačným spôsobom aplikuje slová Druhého listu Timotejovi (2 Tim 3,12): „Všetci, čo chcú žiť nábožne v Kristovi Ježišovi, budú prenasledovaní” – nie tak vonkajším prenasledovaním, ale útokmi zo strany Zlého, ktorým kresťan musí čeliť vo svojom vnútri.“

Tieto nám predstavuje ako súboj 24 dvojíc bojovníkov: každá neresť sa snaží zvábiť dušu s bystrými úvahami, zatiaľ čo zodpovedná cnosť ich odráža slovami Písma.
„V tomto traktáte o konflikte medzi neresťami a čnosťami Autpertus kladie oproti chamtivosti (cupiditas) pohŕdanie svetom (contempus mundi), ktoré sa tak stane dôležitou súčasťou mníšskej spirituality. Toto pohŕdanie svetom nie je pohŕdanie stvorením, krásou a dobrotou stvorenia a Stvoriteľa, ale je to pohŕdanie falošným obrazom sveta, aký nám predstavuje a predkladá chamtivosť. Ona nám našepkáva, že „mať“ je najvyššou hodnotou nášho bytia, nášho života na svete, v ktorom sa javíme ako dôležití. Tak zároveň prekrúca stvorenie sveta a svet aj ničí. Autpertus vybadal, že žiadostivosť po zárobku v prípade bohatých a mocných v spoločnosti daných čias existovala aj v dušiach mníchov a preto napísal traktát nazvaný O chamtivosti, v ktorom – spolu s apoštolom Pavlom – odsúdil od začiatku chamtivosť ako koreň všetkého zla. Hovorí tu: „Z hliny zeme rozličné ostré tŕne vyrastajú z rôznych koreňov; v srdci človeka však výrastky všetkých nerestí pochádzajú z jedného a toho istého koreňa – z chamtivosti“ (De cupiditate 1: CCCM 27 B, str. 963). Vo svetle súčasnej ekonomickej krízy vidíme aktuálnosť a dôležitosť jeho slov. Vidíme, že táto kríza sa narodila práve z koreňov chamtivosti. Ambróz predpokladá námietku, ktorou by bohatí a mocní mohli protestovať: „Veď my nie sme mnísi, pre nás určité asketické požiadavky neplatia.“ Tu odpovedá: „Je pravdou, čo hovoríte, ale aj pre vás, podľa miery vášho spoločenského postavenia a podľa miery vašich síl platí úzka a náročná cesta, pretože Pán nám predložil iba dve brány a dve cesty (teda širokú a úzku bránu a ľahkú a náročnú cestu); nepovedal nič o tretej bráne a tretej ceste (cit., str. 978).„

Je jasné, že spôsoby života sú veľmi odlišné. Ale tak pre obyčajného človeka ako aj pre boháča platí povinnosť bojovať s chamtivosťou. Potom Svätý Otec pokračoval:
„Najvýznamnejším dielom Ambróza Autperta bol určite jeho komentár k Apokalypse, Zjaveniu sv. Apoštola Jána, pozostávajúci z desiatich kníh: po mnohých storočiach to bol v rámci latinského sveta prvý širší komentár k poslednej knihe Svätého písma. Toto dielo bolo ovocím mnohoročnej práce, realizovanej v dvoch etapách medzi rokmi 758 a 767, teda ešte pred jeho zvolením za opáta. V úvode precízne uvádza svoje pramene, čo bolo v stredoveku úplne nezvyčajné. Prostredníctvom svojho azda najdôležitejšieho prameňa – komentára biskupa Primásia Adrumentána, ktorý bol vydaný približne v polovici šiesteho storočia – Autpertus prišiel do kontaktu s interpretáciou Apokalypsy, pochádzajúcej od afrického Ticónia, ktorý žil jednu generáciu pred sv. Augustínom. Nebol katolíkom: patril do schizmatickej cirkvi donatistov; bol však určite významným teológom. V tomto svojom komentári napísal, že v Apokalypse sa podľa neho odráža tajomstvo Cirkvi. Ticónius bol presvedčený, že Cirkev má rozdelené telo: jedna časť, vraví, patrí Kristovi, ale je ešte aj druhá, ktorá patrí diablovi. Augustín čítal tento komentár a použil ho, avšak silne zdôraznil, že Cirkev je v rukách Kristových, zostáva jeho Telom, tvoriac s ním jediný celok, ktorý má účasť na sprostredkovaní milosti. Zdôraznil teda, že Cirkev nemôže byť nikdy oddelená od Krista.“

V závere spomenul Svätý Otec ešte jeho dielo o Apokalypse, kde sa Autpertus nezaujímal ani tak o druhý Kristov príchod, ale skôr o dôsledky, ktoré pre súčasnú Cirkev vyplývajú z prvého príchodu Krista pri Vtelení skrze Pannu Máriu.

„Jeho veľká úcta a hlboká láska k Matke Božej ho v niektorých prípadoch inšpirovali k formuláciám, ktoré istým spôsobom predchádzali verše sv. Bernarda a františkánskej mystiky, vždy však bez toho, aby sa odkláňali k diskutabilným formám sentimentalizmu. Nikdy totiž neoddeľoval Máriu od tajomstva Cirkvi. Celkom oprávnene je teda Ambróz Autpertus považovaný za prvého veľkého mariológa Západu. K zbožnosti, ktorá podľa neho musí vyslobodiť dušu z naviazanosti na pozemské a pominuteľné potešenia, sa musí pridať dôkladné štúdium posvätných vied, predovšetkým meditácia nad Svätým písmom, ktorú nazýva „hlbokým nebom, neobsiahnuteľnou priepasťou“. (Apoc. XI). V peknej modlitbe, ktorou končí svoj komentár k Apokalypse zdôrazňujúc prvé miesto, ktoré podľa neho v každom teologickom hľadaní pravdy prináleží láske, obracia sa k Bohu týmito slovami: „Keď ťa hľadáme svojím rozumom, nespoznávame ťa takého, akým skutočne si; kto ťa miluje, ten ťa spozná.“  
Potom pozdravil Svätý Otec pútnikov vo viacerých jazykoch, medzi nimi aj veľkú skupinu – 450 slovenských veriacich slovami:
“S láskou vítam slovenských pútnikov, osobitne z Ohradzan, Zázrivej, Žiliny, Lendaku, Spišských Hanušoviec, Rače, Petržalky a Humenného. Bratia a sestry, ďakujem vám za modlitby, ktorými sprevádzate moju službu Nástupcu svätého Petra a zo srdca žehnám vás i vašich drahých. Pochválený buď Ježiš Kristus!”

Na záver udelil Benedikt XVI. prítomným apoštolské požehnanie, venované osobitne deťom, chorým a trpiacim. –sg-