Slovo pre chorých: Kameň je od hrobu odvalený

Drahý brat, sestra! Vítam ťa na vlnách rozhlasu. Spolu s tebou môžem iba konštatovať, že čas letí neuveriteľne rýchlo. Opäť sme vstúpili do nového liturgického obdobia. V predchádzajúcom období sme sa usilovali ponoriť do ticha a pri pohľade na kríž uvažovať možno aj nad zmyslom osobného utrpenia a bolesti, ktorá sa tiahne našim životom. Predovšetkým sme však uvažovali nad vlastnou životnou cestou, nad tým ako sa priblížiť k Bohu a tým aj k ľuďom, ktorí žijú v našom okolí.
Dnes je na mieste, aby sme vo Veľkonočnom období uvažovali o mystickom povolaní k životu. Áno, povolanie k životu je tajomstvom, ktoré priamo súvisí s podstatou našej viery, so zmŕtvychvstaním Krista. Jánovo evanjelium, ktoré hovorí o Pánovom zmŕtvychvstaní, túto pravdu tiež zahaľuje akýmsi rúškom tajomstva, nakoľko skutočnosť zmŕtvychvstania ešte učeníci nepochopili. Úvod úryvku z Jánovho evanjelia hovorí, že : „Ráno, prvý deň v týždni, ešte za tmy, išla Mária Magdaléna k hrobu“. Toto konštatovanie v našom vnútri spôsobí akúsi radosť spojenú s napätím, ktoré v sebe nesie očakávanie. Ísť ešte za tmy, toto konštatovanie odráža v mnohom aj našu životnú situáciu, keď sme na ceste za svojím cieľom, ale z času na čas zažívame tmu, v zmysle, že sa nám zdá, akoby sme ničomu nerozumeli. Je tma a my nemáme pri sebe nikoho, kto by nám poradil, či usmernil naše kroky. Predsa len, máme pred sebou cieľ púte a túžime ho dosiahnuť. Do tmy, ktorú vnímala aj Mária Magdaléna, vnímala ju okolo seba a možno aj v sebe, nakoľko prežívala smútok, lebo jej Pán zomrel a uložili ho do hrobu... Do tejto neprekonateľnej tmy, vstupuje nová realita odvaleného kameňa. V tom okamihu, akoby nezostával čas na smútok. Je potrebné niečo robiť. Niekam sa rozbehnúť, aby sa čo najskôr ktosi dozvedel, že hrob je prázdny. Ten „ktosi“ je v evanjeliu Šimon Peter. Správa o prázdnom hrobe: „Odniesli môjho Pána a nevieme, kam ho položili“, Petra preberá z nostalgie, je tiež motivovaný k výkonu. Rozbehne sa spolu s iným učeníkom k hrobu. Keď sa však ocitne v cieli svojej cesty, do vnútra hrobu nevkročí. Je ťažké odhadnúť, čo sa v jeho vnútri v danej chvíli odohrávalo... Vnímal strach, tmu, neistotu? Možno práve preto, aby sa odhodlal pre vstup do hrobu, potreboval spolupútnika, „spolubežca“, ktorý vošiel do hrobu ako prvý. Evanjelium hovorí, že Šimon Peter vošiel do hrobu ako druhý a „videl i uveril...“

Táto udalosť z evanjelia Veľkonočnej nedele je o nás samých. Sme na životnej púti. Často vnímame v nás i okolo nás neprekonateľnú tmu hrobu. Predsa však nechceme zaujať postoj rezignácie a vzdávania sa... Tie naše temnoty, ktoré sa nám zdajú neprekonateľné sú veľmi často zvládnuteľné prítomnosťou „spolubežca“, ktorý do toho nášho hrobu smútku a bolestí často musí vojsť ako prvý... Či chceme, alebo nie, aj o nás platí to, čo bolo v evanjeliu vyslovené o Šimonovi Petrovi: „Videl a uveril.“ Len za prítomnosti toho druhého v našich životných zápasoch, je možné, aby sa tma zmenila na svetlo. Je dôležité, aby sme dokázali zostúpiť do temnoty hrobu a odvalili veľký balvan prekážok, ktorý so sebou možno už dlhé roky vlečieme.

Peter sa obával vkročiť do prázdneho hrobu, lebo mu mysľou prebehla spomienka na svoju slabosť, keď aj on patril do kategórie tých, ktorí zradili... V rozhodnutí vojsť do hrobu, teda v istom zmysle prekonať sám seba, Petra posmelil ten druhý učeník. Slovné spojenie „videl i uveril“, teda naznačuje fakt, čo sa odohralo vo chvíli, keď Peter vošiel do hrobu. Jeho zmýšľanie sa mení, vidieť znamená v istom zmysle aj to, že zdanlivo neprekonateľná tma ustúpila a Šimon Peter pochopí  vo svetle viery, čo znamená uprataný hrob. Aktivita „Veľkonočného maratónu, ktorý odštartovala Mária Magdaléna, nezostáva bez odozvy. Ona nechce zostať s týmto zistením o prázdnom hrobe sama, preto to oznamuje Šimonovi Petrovi. Ten sa nerozbehne k hrobu sám, pre stav svojho vnútra potrebuje spoločníka. Brat, sestra, želám ti v tomto Veľkonočnom čase, aby si aj ty nikdy nebol na svojej životnej púti sám... Nech sa vždy nájde niekto, kto tvoje tmy a smútky prežiari jasom svetla nádeje. Zmŕtvychvstalý Kristus je tou nádejou. On sám chce byť nehasnúcim svetlom aj pre tvoj život. Uprataný hrob nech je svedectvom aj pre teba, že Pána neodniesli, ale vstal a viac neumiera. Kameň je od hrobu odvalený.

Myslím, že je na mieste otázka: Čo všetko je potrebné odvaliť z nášho vnútra, aby nepripomínalo nepreniknuteľnú tmu hrobu, do ktorej sa neodvážime vkročiť? Naša odvaha k uprataniu hrobu je potrebná. Toto odhodlanie je však milosťou, o ktorú máme vytrvalo prosiť. Preto nech nás skutočnosť zmŕtvychvstania nenechá ľahostajnými, ale nech nás vyburcuje k aktivite svedectva. Podobne, ako to bolo v prípade Márie Magdalény, či Šimona Petra. Oni síce nechápali čo znamená zmŕtvychvstanie, ale

prázdny hrob v nich odštartoval proces premeny. Aj keď nechápali, predsa tušili, že sa udialo čosi, čo natrvalo zmení ich životy. Živý Kriste. Som si vedomá, že tento čas mi ponúkaš ako nezaslúženú milosť. Odpusť, že mi chýba vytrvalosť Márie Magdalény, ktorá nie len za tmy ide k hrobu, ale po prekvapujúcom zistení beží, aby sa aspoň niekto dozvedel, že hrob je prázdny... Mnoho krát som v pozícii Šimona Petra, ktorý síce beží k hrobu, ale potrebuje svedka, spolupútnika. Ďakujem ti za ľudí, ktorí sú pre mňa povzbudením a povzbudzujú ma, aby som nie len zostúpila do „hrobu vnútra“ a uverila, že ty si Svetlo a Život, ale aj mala živú skúsenosť s Tebou.

Pane, Ty si život, podľa Tvojej vôle chcem byť pramenistou vodou v každom vzťahu, ktorý tvorím. Len tak budem svedkom, že si živý a pravý Boh medzi nami a v nás.

Ivana Mochorovská