2009-04-10 18:06:06

Pápežský kazateteľ Raniero Cantalamessa v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne na Veľký piatok: "V jubilejnom roku sv. Pavla o tajomstve Kristovej smrti"


Vatikán (10. apríla, RV) – Uprostred Svätého trojdnia sa dnes Cirkev sústreďuje na mystérium Veľkého piatku. Pápež Benedikt XVI. dnes večer predsedal sláveniu Utrpenia a smrti Pána vo vatikánskej Bazilike sv. Petra o 17. hod. Po liturgii slova a pašiách nasledovala homília, ktorú predniesol kazateľ Pápežského domu otec Raniero Cantalamessa OFM. Vo svojej homílii sa na veriacich obrátil slovami: „Christus factus est pro nobis oboediens usque ad mortem, mortem autem crucis“: „Kristus sa stal pre nás poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“. Pri príležitosti dvetisíceho výročia narodenia apoštola Pavla započúvajme sa znovu do niektorých jeho ohnivých slov o tajomstve Kristovej smrti, ktorú slávime. Nikto nám nemôže lepšie pomôcť pochopiť ich význam a ich dopad.
Korinťanom píše na spôsob manifestu: „Lebo aj Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista - Božiu moc a Božiu múdrosť.” (1 Kor 1, 22-24). Kristova smrť má všeobecný dopad: „Ak jeden zomrel za všetkých, teda všetci zomreli.“ (2 Kor 5, 14). Jeho smrť dala nový zmysel smrti každého muža a každej ženy.
V Pavlových očiach nadobúda kríž vesmírneho rozmer. Na ňom Kristus zbúral múr rozdelenia, zmieril človeka s Bohom a medzi sebou navzájom, zabil nepriateľstvo (por. Ef 2,14-16). Tu prvotná tradícia začína rozvíjať tému kríža ako vesmírneho stromu, ktorý vertikálnym ramenom spája nebo a zem a horizontálnym ramenom zjednocuje navzájom rôzne národy sveta. Vesmírna udalosť a zároveň veľmi osobná: „ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa“. (Gal 2, 20). Každý človek, píše apoštol, je „ten, za ktorého zomrel Kristus“ (Rim 14,15).
Z tohto všetkého sa rodí vnímanie kríža, ktorý už nevidíme ako trest, pohanu alebo otázku utrpenia, ale ako slávu a pýchu kresťana, teda radostnú istotu, sprevádzanú dojímavou vďačnosťou, ku ktorej človek vstáva vo viere: „Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho pána Ježiša Krista.” (Gal 6, 14).
Pavol zasadil kríž do centra Cirkvi ako hlavný sťažeň uprostred lode; urobil z neho základ a ťažisko všetkého. Navždy zakotvil rámec kresťanského ohlasovania. Evanjeliá, napísané po ňom, nasledujú jeho schému a vytvárajú z príbehu utrpenia a smrti Krista oporný bod, ku ktorému všetko smeruje.
Človek zostáva ohromený pred prácou tohto apoštola. Pre nás je dnes relatívne ľahké pozerať sa na veci v tomto svetle, po tom, ako Kristov kríž, ako hovorí sv. Augustín, naplnil zem a teraz žiari na korunách kráľov.
V čase, keď písal Pavol, kríž bol ešte synonymom najväčšej potupy, niečoho, čo sa medzi vychovanými ľuďmi nesmelo ani spomenúť.

* * *

Cieľom roku sv. Pavla nie je až tak lepšie spoznať myslenie tohto apoštola (toto odborníci robia stále, nehovoriac o tom, že vedecká štúdia si vyžaduje viac ako jeden rok); zameriava sa skôr na to, ako to viackrát pripomenul Svätý Otec, aby sme sa od Pavla naučili ako odpovedať na aktuálne výzvy viery.
Jednu z takýchto výziev, možno najväčšiu doteraz známu, sme našli v jednej reklame, ktorá sa ocitla na verejných dopravných prostriedkoch v Londýne a iných európskych mestách: „Boh pravdepodobne neexistuje. Tak sa prestaň trápiť a uži si život”: There’s probably no God. Now stop worrying and enjoy your life.”
Najvýraznejšia časť tohto sloganu nie je úvod „Boh neexistuje“, ale záver: „Uži si život!“ Implicitne obsahuje v sebe posolstvo, že je to práve viera v Boha, ktorá bráni, aby sme si užívali život, je nepriateľkou radosti. Bez nej by bol svet šťastný! Pavol nám pomáha ponúknuť odpoveď na túto výzvu a vysvetľuje pôvod a zmysel každého utrpenia, počnúc utrpením Krista.
Lebo „či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ (Lk 24, 26). Na túto otázku dostávame neraz „nedostatočnú“ a v istom zmysle chlácholivú odpoveď. Kristus, zjavením Božej pravdy, nevyhnutne vzbudzuje odpor sily zla a temnôt a táto, ako to bolo u prorokov, vedie k jeho odmietaniu a odstráneniu. Veta „bolo potrebné, aby Kristus trpel“ by sa v tomto zmysle teda dala chápať ako „bolo nevyhnutné, aby Kristus trpel“.
Pavol ponúka na túto otázku „dostačujúcu“ odpoveď. Nevyhnutnosť nie je prirodzená požiadavka ale nadprirodzená. V krajinách starodávnej kresťanskej viery sa takmer vždy myšlienka utrpenia a kríža spája s myšlienkou obety a odčinenia: utrpenie, myslia si, je nevyhnutné pre odčinenie hriechu a udobrenie Božej spravodlivosti. A práve toto v modernej dobe spôsobilo odmietnutie každej myšlienky o obete obetovanej Bohu a nakoniec aj odmietnutie samotného pojmu Boha.
Nemožno poprieť, že neraz my kresťania sme sa sami vystavovali takýmto obvineniam. Ale ide o nejednoznačný význam, ktorý sa hlbším poznaním Pavlovho myslenia úplne vysvetlil. On píše, že Boh ustanovil Krista „ako prostriedok zmierenia“ (Rim 3,25), ale toto výkupné nie je nasmerované na Boha, aby ho zmierilo, ale na hriech, aby ho odstránilo. „Môžeme povedať, že je to sám Boh, nie človek, ktorý odpykáva hriech… Je to skôr obraz, ktorý možno prirovnať k odstráneniu hrdzavej škvrny alebo zničeniu smrtiaceho vírusu, ako k hnevu zmiereného trestom ”.
Kristus dal radikálne nový obsah myšlienke obety. V ňom „nie je viac človek, ktorý vplýva na Boha, aby sa zmieril. Je to naopak Boh, ktorý koná, aby sa človek zriekol vlastného nepriateľstva voči nemu a voči blížnemu. Spása nezačína prosbou o zmierenie zo strany človeka, ale požiadavkou Boha: ‘Nechajte sa zmieriť s Ním” (1 Kor 2,6 ss)”.
Faktom je, že Pavol berie hriech vážne, nezľahčuje ho. Hriech je pre neho hlavnou príčinou nešťastia človeka, teda odmietnutie Boha a nie Boh! Hriech uzatvára ľudskú bytosť do „klamstva“ a do „neprávosti“ (Rim 1, 18 ss.; 3, 23), odsudzuje samotný materiálny svet na „márnosť“ a na „záhubu“ (Rim 8, 19 ss.) a je aj poslednou príčinou sociálneho zla, ktoré ničí ľudstvo.
Donekonečna analyzujeme ekonomickú krízu, ktorá zasiahla svet a jej príčiny, ale kto sa odváži zájsť ku koreňom a hovoriť o hriechu? Apoštol definuje nenásytné lakomstvo ako „modloslužobníctvo“ (Kol 3,5) a vidí v bezuzdnej chamtivosti po peniazoch „korene všetkého zla” (1 Tim 6,10). Môžeme mu to vyvrátiť? Prečo všetky tie rodiny bez strechy nad hlavou, tisícky robotníkov bez práce, ak nie pre nenásytný smäd po zisku zo strany niektorých? Finančná a ekonomická svetová elita sa zmenila na šialenú lokomotívu, ktorá sa bezuzdne rúti dopredu a zabudla na zvyšok vlaku, zabudnutý v diaľke na koľajniciach. Všetci sme sa vydali do „protismeru“.

* * *

Svojou smrťou Kristus nielen vypovedal hriech a zvíťazil nad ním, ale dal aj nový zmysel utrpeniu, aj tomu, ktoré nezávisí od hriechu nikoho, ako utrpenie, ktoré zasiahlo tento týždeň blízky región Abruzza v podobe zemetrasenia. Nový zmysel sa neprejavuje v smrti, ale skôr vo víťazstve nad smrťou, teda vo vzkriesení. „Vydaného za naše hriechy a vzkrieseného pre naše ospravedlnenie.” (Rim 4, 25): tieto dve udalosti sú v Pavlovom myslení a v myslení Cirkvi neoddeliteľné.
Je to všeobecná ľudská skúsenosť: v tomto živote sa radosti a bolesti striedajú v rovnakom rytme ako vlny v mori, ktoré sa dvíhajú a potom zas klesajú a vytvárajú prázdno, ktoré stiahne stroskotanca späť do mora. „Horkosť – píše pohanský básnik Lukrécius – vychádza zo samotnej hĺbky každého potešenia a zachvacuje nás úzkosťou uprostred radostí”. Drogovanie, nespútaný sex, násilie, vraždy v danej chvíli prinášajú opojenie, ale vedú k morálnemu rozpadu a často aj k fyzickému úpadku človeka.
Kristus svojím utrpením a smrťou prevrátil vzťah medzi potešením a bolesťou. On „namiesto radosti, ktorá sa mu núkala, vzal na seba kríž“ (Heb 12,2). Už nie potešenie, ktoré sa končí utrpením, ale utrpenie, ktoré vedie k životu a radosti. Nejde len o zmenu poradia v slede dvoch vecí; tu je to radosť, ktorá má posledné slovo, nie utrpenie, je to radosť, ktorá potrvá večne. „Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje” (Rim 6,9). A nebude už ani nad nami.
Tento nový vzťah medzi utrpením a radosťou sa odráža v spôsobe, akým biblia vníma čas. Pre človeka sa deň začína ránom a končí nocou; pre bibliu začína nocou a končí dňom: „A nastal večer a nastalo ráno: prvý deň”, hovorí príbeh stvorenia (Gen 1,5). Nie je to len tak, že Ježiš zomrel večer a vstal z mŕtvych ráno. Bez Boha, život je dňom, ktorý sa končí nocou; s Bohom je to noc, ktorá sa končí dňom, dňom, v ktorom slnko nezapadá.
Kristus teda neprišiel, aby zintenzívnil ľudské utrpenie alebo aby hlásal, že sa mu máme poddať; prišiel, aby mu dal zmysel a ohlásil jeho koniec a víťazstvo nad ním. Ten slogan na londýnskych autobusoch a v ostatných mestách čítajú aj rodičia, ktorí majú choré deti, opustení alebo nezamestnaní, tí, ktorí utiekli pred hrôzami vojny, osoby, ktoré v živote zažili veľké neprávosti… Snažím sa predstaviť si ich reakciu, keď si prečítajú slová: „Boh pravdepodobne neexistuje: takže si užívaj život!” A v čom?
Utrpenie určite zostáva pre všetkých tajomstvom, osobitne utrpenie nevinných, ale bez viery v Boha sa stáva oveľa absurdnejším. Odnímeme mu tak aj poslednú nádej na vykúpenie. Ateizmus je luxus, ktorý si môžu dovoliť len životom privilegovaní, tí, ktorí dostali všetko, aj možnosť študovať a bádať.

* * *

Nejde tu len o rozporuplnosť reklamného nápadu. „Boh pravdepodobne neexistuje“: teda, mohol by aj existovať, nemožno teda úplne vylúčiť, že existuje. Ale, drahý neveriaci brat, ja som nič nestratil; ak však ale existuje, ty si stratil všetko! Mali by sme sa teda poďakovať tomu, kto zorganizoval túto reklamnú kampaň; poslúžila Božej veci viac ako mnohé naše apologetické argumenty. Ukázala na úbohosť svojich dôvodov a prispela k tomu, že mnohé zaspaté svedomia sa prebudili.
Boh má ale iný meter ako my a ak vidí dobrú vôľu alebo nevinnú nevedomosť, zachráni aj tých, ktorí sa v živote snažili bojovať proti nemu. Musíme sa v tomto ohľade pripraviť na prekvapenia, my veriaci. „Koľko oviec je mimo ovčinca, volá sv. Augustín a koľko vlkov vnútri!”: “Quam multae oves foris, quam multi lupi intus! ”.
Boh dokáže urobiť zo svojich najzaťatejších odporcov svojich najhorlivejších apoštolov. Pavol je toho príkladom. Čo urobil Šavol z Tarzu, aby si zaslúžil to výnimočné stretnutie s Kristom? V čo veril, dúfal, trpel? Pre neho platí to, čo hovoril sv. Augustín o každom Božom vyvolenom: „Hľadaj zásluhu, hľadaj spravodlivosť, uvažuj a pozri sa, či nájdeš niečo iné okrem milosti.“ A práve takto vysvetľuje vlastné povolanie: „Veď ja nie som hoden volať sa apoštolom, lebo som prenasledoval Božiu cirkev. Ale z Božej milosti som tým, čím som.” (1 Kor 15, 9-10).
Kristov kríž je dôvodom nádeje pre všetkých a rok sv. Pavla je príležitosťou milosti aj pre tých, ktorí neveria a hľadajú. Jedna vec hovorí v ich prospech pred Bohom: utrpenie! Ako všetci ľudia aj ateisti v živote trpia a utrpenie, odkedy ho Boží Syn vzal na seba, má uzdravujúcu, takmer sviatostnú silu. Je kanálom, ako písal Ján Pavol II. vo svojom apoštolskom liste „Salvifici doloris”, cez ktorý sa ľudstvu ponúka spásonosná energia Kristovho kríža.
Po prosbe „za tých, ktorí neveria v Boha“ bude o chvíľu nasledovať dojímavá modlitba Svätého Otca v latinčine. V preklade znamená: „Všemohúci a večný Bože, ty si vložil do srdca človeka takú silnú túžbu po tebe, že sa uspokojí len vtedy, keď ťa nájde; prosíme ťa, daj, nech všetci pocítia prejavy tvojej lásky a povzbudia sa na príkladnom živote tvojich veriacich, aby napriek všetkým prekážkam a ťažkostiam uznali, že ty jediný si pravý Boh a Otec všetkých ľudí. Skrze Krista, nášho Pána.

Preklad: Rút Lačná
 







All the contents on this site are copyrighted ©.