Homília Benedikta XVI. počas sv. omše na pamiatku Pánovej večere

Vatikán (10. apríla, RV) - Včera v podvečer v Lateránskej bazilike, pápež Benedikt XVI. predsedal svätej omše na pamiatku Pánovej večere. Vo svojej homílii sa na veriacich obrátil týmito slovami:
"Drahí bratia a sestry! On večer pred svojím umučením za spasenie nás i všetkých ľudí, čiže dnes, vzal chlieb: tak sa budeme modliť v dnešnej svätej omši. “Čiže dnes” - liturgia Zeleného štvrtku vsúva do textu modlitby slovo “dnes”, čím zdôrazňuje osobitnú dôstojnosť tohto dňa. Bolo to “dnes”, keď to On urobil: navždy daroval samého seba nám vo sviatosti svojho Tela a svojej Krvi. To “dnes” je predovšetkým spomienkou na vtedajšiu Veľkú noc. Napriek tomu ale znamená viac. Kánonom vstupujeme do tohto “dnes”. Naše dnes sa stretáva s jeho dnes. On to robí teraz. Slovom “dnes” liturgia Cirkvi nás chce priviesť k väčšej vnútornej pozornosti voči tajomstvu tohto dňa, voči slovám ktorými sa vyjadruje. Snažme sa teda počúvať novým spôsobom, tak ako aj Cirkev, rozprávanie o ustanovení na základe písma a kontemplujúc samého Pána, ktorý ho formuloval.
Ako prvé nás zasiahne to, že rozprávanie o ustanovení nie je autonómna fráza, ale začína zámenom: latinsky qui pridie. Toto “qui” sa napája na celé rozprávanie modlitby, ktoré mu predchádza, ” … aby sa nám stali telom a krvou tvojho milovaného Syna, nášho Pána Ježiša Krista”. Týmto spôsobom je rozprávanie o ustanovení spojené s predchádzajúcou modlitbou, s celým kánonom a z neho samého sa stáva modlitba. Nejde iba o jednoduché rozprávanie, ktoré tu bolo vsunuté a nejde ani o autoritatívne slová, ktoré by tu prerušili modlitbu. Je to modlitba. A iba v modlitbe sa realizuje kňazský akt konsekrácie, ktorá sa stáva premenením, transubstanciáciou, teda prepodstatnením našich darov chleba a vína na Telo a Krv Krista. Modliac sa v tomto centrálnom bode, Cirkev je v absolútnej zhode s udalosťou vo Večeradle, pretože Ježišovo konanie je opísané slovami: “gratias agens benedixit - vzdával ti vďaky a dobrorečil”. Týmto výrazom Rímska liturgia rozdelila na dve slová to, čo je v hebrejčine jedno slovo berakha, v gréčtine toto slovo má dva termíny eucharistía a eulogía. Pán vzdáva vďaky. Vzdávaním vďaky uznávame, že istá vec je darom, ktorý pochádza od druhého. Pán vzdáva vďaky a tým vracia Bohu chlieb “ovocie zeme a práce ľudských rúk”, aby sme ho mohli opätovne prijať od Neho. Vzdávanie vďaky sa tak stáva požehnaním. To, čo bolo vložené do Božích rúk, sa od Neho vracia požehnané a premenené. Rímska liturgia má pravdu keď interpretuje našu modlitbu v tej posvätnej chvíli prostredníctvom slov: “predkladáme”, “prosíme”, “žiadame o prijatie”, “požehnanie týchto darov”. Toto všetko sa ukrýva v slove “eucaristia“.
Je tu aj ďalšia osobitosť v rozprávaní o ustanovení, ktorú prináša rímsky kánon, a nad ktorou teraz budeme meditovať. Modliaca sa Cirkev pozerá na ruky a do očí Pána. Chce ho pozorovať, chce zachytiť jeho modlitby a jeho konania v tejto jedinečnej hodine, stretnúť Ježišovu osobu takpovediac aj prostredníctvom zmyslov. “On vzal chlieb do svojich svätých a ctihodných rúk …”. Pozerajme na tie ruky, ktorými On uzdravoval ľudí, na ruky, ktorými požehnával deti, na ruky, ktoré položil na ľudí, na ruky, ktoré boli pribité na kríž a ktoré navždy ponesú stigmy, ako znamenia jeho lásky pripravenej zomrieť. My sme teraz poverení konať to, čo On urobil: brať do rúk chlieb, aby sa prostredníctvom modlitby premenil. Počas kňazskej vysviacky boli naše ruky pomazané, aby sa stali rukami požehnania. Modlime sa k Pánovi, aby naše ruky stále viac prinášali spásu, prinášali požehnanie, aby sa tak sprítomnila jeho dobrota!
Od úvodu po Ježišovu kňazskú modlitbu (por Jn 17,1), kánom uvádza slová: “pozdvihol oči k nebu, k tebe, Bohu, svojmu všemohúcemu Otcovi…”. Pán nás učí, aby sme pozdvihli oči a predovšetkým srdce. Pozdvihnúť pohľad, odtrhnutím sa od svetských vecí, nasmerujúc sa v modlitbe k Bohu a tak sa pozdvihnúť. V jednom z hymnov modlitby hodín prosíme Pána, aby ochránil naše oči, aby neprijali a nenechali do nás vstúpiť prázdnym veciam, ničote, tomu čo je iba zdaním. Modlime sa, aby prostredníctvom očí do nás nevstúpilo zlo, ktoré pokrivý a zašpiní naše bytie. Modlime sa predovšetkým za to, aby sme mali oči, ktoré budú vidieť všetko to, čo je pravé, krásne a dobré; aby sme sa stali schopnými vidieť Božiu prítomnosť vo svete. Modlime sa, aby sme na svet pozerali očami lásky, Ježišovými očami, a tak uznávali bratov a sestry, ktorí nás potrebujú, ktorí očakávajú naše slovo a naše konanie.
Pán potom požehnával chlieb a dával ho svojim apoštolom. Lámanie chleba je gestom otca rodiny, ktorý sa stará o svoje deti a dáva im to, čo potrebujú pre život. Ale je to aj gesto pohostinnosti, s ktorou rodina prijíma cudzinca, hosťa a ktorému umožňuje zúčastňovať sa na jej živote. Rozdeľovať – zdieľať znamená zjednocovať. Prostredníctvom zdieľania sa vytvára spoločenstvo. V lámaní chleba Pán dáva seba samého. Gesto lámania tajomne pripomína jeho smrť, jeho lásku až na smrť. On rozdeľuje seba samého, skutočný „chlieb za život sveta“ (por. Jn 6, 51). Obživa, ktorú človek v samej hĺbke potrebuje je spoločenstvo so samotným Bohom. Ježiš s vďakou a požehnaním premieňa chlieb, nedáva už pozemský chlieb, ale spoločenstvo so sebou samým. Táto premena však chce byť začiatkom premeny sveta. Aby sa stal svetom Vzkriesenia, svetom Božím. Áno, ide o premenu. Nového človeka a nového sveta, ktoré vychádzajú z posväteného, premeneného, prepodstatneného chleba.
Povedali sme, že lámanie chleba je gestom spoločenstva, zjednocovania cez zdieľanie. Takto sa už cez samotné gesto naznačuje najvnútornejšia povaha eucharistie: ona je agapé, je stelesnenou láskou. V slove „agapé“ sa význam eucharistie a lásky navzájom prenikajú. V Ježišovom geste, ktorý láme chlieb, láska, ktorá sa sprítomňuje, dosiahla svoju absolútnu radikálnosť: Ježiš sa necháva lámať ako živý chlieb. V rozdávanom chlebe spoznávame tajomstvo pšeničného zrna, ktoré odumrie a potom prinesie ovocie. Spoznávame nové rozmnoženie chleba, ktoré vychádza z pšeničného zrna, ktoré odumrie, a pokračuje až po skončenie sveta. Zároveň vidíme, že eucharistia nikdy nemôže byť len liturgickým úkonom. Je kompletná len vtedy, keď sa liturgické agapé stáva láskou v každodennosti. V kresťanskom náboženstve sa dve veci stávajú jednou – odmena Pánova v náboženskom úkone a náboženstvo lásky voči blížnemu. Prosme teraz nášho Pána o milosť naučiť sa stále lepšie prežívať tajomstvo eucharistie tak, aby sa takýmto spôsobom začala premena sveta.
Potom vzal Ježiš kalich s vínom. Rímsky kánon označuje kalich, ktorý Pán podáva učeníkom, ako „praeclarus calix” (ako preslávny kalich), čím pripomína Žalm 23 [22], ten Žalm, ktorý hovorí o Bohu ako o mocnom a dobrom Pastierovi. Čítame tam: „Prestieraš mi stôl, pred očami mojich protivníkov… A kalich mi napĺňaš až po okraj“ – calix praeclarus. Rímsky kánon interpretuje tieto slová Žalmu ako proroctvo, ktoré sa napĺňa v eucharistií: Áno, Pán nám prestiera stôl uprostred hrozieb tohto sveta a dáva nám preslávny kalich – kalich veľkej radosti, skutočnej oslavy, po ktorej všetci túžime – kalich plný vína jeho lásky. Kalich symbolizuje svadbu: teraz nadišla „hodina“, na ktorú sa odvolávala svadba v Káne tajomným spôsobom. Áno, eucharistia je viac ako hostina, je to svadobná hostina. A táto svadba sa zakladá na sebadarovaní Boha až na smrť. V Ježišových slovách počas poslednej večere a v Cirkevnom kánone slávnostné tajomstvo svadby sa ukrýva vo vyjadrení „novum Testamentum”. Tento kalich je nová zmluva – „nová zmluva v mojej krvi“, ako Pavol obracia Ježišove slová na kalich v dnešnom druhom čítaní (1 Kor 11, 25). Rímsky kánon pridáva: „pre novú a večnú zmluvu”, aby vyjadril nerozlučnosť sobášneho zväzku Boha s ľuďmi. Dôvod, pre ktorý staré preklady biblie nehovoria o Zmluve ale o Testamente, spočíva v tom, že to nie sú dvaja rovnocenní účastníci zmluvy, ktoré sa tu stretávajú, ale na scénu vystupuje nekonečná vzdialenosť medzi Bohom a človekom. To, čo my voláme novou a starou Zmluvou nie je čin dohody medzi dvoma rovnakými stranami, ale čistý dar Boha, ktorý nám zanecháva ako dedičstvo svoju lásku – seba samého. Určite, prostredníctvom tohto daru jeho lásky prekonáva On každú vzdialenosť, robí z nás skutočných „partnerov“ a uskutočňuje sa sobášne tajomstvo lásky.
Aby sme potom do hĺbky pochopili to, čo sa tam deje, musíme ešte pozornejšie počúvať slová Biblie a ich pôvodný význam. Odborníci nám hovoria, že v dávnych časoch, o ktorých rozprávajú príbehy otcov Izraela, „potvrdiť zmluvu“ znamená „vstúpiť s ostatnými do zväzku založenom na krvi, teda prijať toho druhého do vlastného spolku a vstúpiť tak navzájom do právneho spoločenstva.“ Takýmto spôsobom sa vytvára reálne pokrvné príbuzenstvo, hoci nie materiálne. Partneri sa akýmsi spôsobom stávajú „pokrvní bratia“. Zmluva vytvára spoločenstvo, ktoré znamená pokoj (por. ThWNT II 105 – 137). Môžeme si aspoň trochu predstaviť to, čo sa deje v hodinu poslednej večere a ktorá sa odvtedy opakuje zakaždým, keď slávime eucharistiu? Boh, živý Boh zakladá s nami spoločenstvo pokoja, dokonca, On vytvára určité „pokrvné príbuzenstvo“ medzi sebou a nami. Prostredníctvom vtelenia Ježiša, prostredníctvom jeho vyliatej krvi, sme boli všetci vtiahnutí do veľmi reálneho pokrvného príbuzenstva s Ježišom a teda so samým Bohom. Ježišova krv je jeho láska, v ktorej sa Boží život a ľudský život stali jedno. Prosme Pána, aby sme stále lepšie chápali veľkosť tohto tajomstva! Aby ono rozvíjalo svoju premieňajúcu silu v našom vnútri a my sme sa tak naozaj stali pokrvnými bratmi a sestrami Ježiša, preniknutí jeho pokojom a tak aj v spoločenstve jedni voči druhým.
Teraz však prichádza ďalšia otázka. Vo večeradle Kristus dáva svojim učeníkom vlastné Telo a Krv, teda seba samého v absolútnosti jeho osoby. Môže to ale urobiť? Ešte je prítomný fyzicky medzi nimi, stojí pred nimi! Odpoveď je: v tej hodine uskutočňuje Ježiš to, čo ohlásil predtým, keď hovoril o Dobrom Pastierovi: „Nik mi ho neberie: ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať…” (Jn 10, 18). Nikto mu nemôže vziať život: On ho zo slobodného rozhodnutia dáva. V tú hodinu predbieha ukrižovanie a vzkriesenie. To, čo sa tam uskutoční, takpovediac fyzicky v Ňom, On napĺňa už vopred v slobode svojej lásky. On dáva svoj život a znova ho dostáva vo vzkriesení, aby ho mohol zdieľať naveky.
Pane, Ty nám dnes dávaš svoj život, dávaš nám sám seba. Prenikni nás svojou láskou. Daj, aby sme žili v tvojom „dnešku“. Urob nás nástrojmi svojho pokoja! Amen."
Preklad: Ľudovít Malík