Benedikt XVI. na Kvetnú nedeľu: "Kvôli tomuto sme sa tu zhromaždili: Chceme vidieť
Ježiša"
Vatikán (5. apríla, RV) - Drahí bratia a sestry, drahí mladí! Spolu
so vzrastajúcim zástupom pútnikov vystúpil Ježiš na Veľkú noc do Jeruzalema. V poslednej
etape cesty, blízko Jericha, uzdravil slepého Bartimeja, ktorý ho oslovením „Syn Dávidov“
prosil o zmilovanie. Teraz, keď je už schopný vidieť, s vďačnosťou sa zaradil do skupiny
pútnikov. Keď si v bráne Jeruzalema Ježiš nasadol na osla, zviera symbolizujúce Dávidov
kráľovský majestát, medzi pútnikmi spontánne vypukne radostná istota: On je Dávidov
Syn! A tak pozdravujú Ježiša mesiánskym zvolaním: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene
Pánovom!, a pridajú: „Požehnané kráľovstvo nášho otca Dávida, ktoré prichádza! Hosanna
na výsostiach“ (Mk 11,9) Nevieme, čo si pod Dávidovým kráľovstvom, ktoré prichádza,
predstavovali pútnici naplnení entuziazmom. Ale my, skutočne sme pochopili zvesť Ježiša,
Syna Dávidovho? Pochopili sme, čo je to za Kráľovstvo, o ktorom rozprával, keď vypovedal
pred Pilátom? Chápeme, čo znamená, že toto Kráľovstvo nie je z tohto sveta? Alebo
azda túžime po tom, aby bolo z tohto sveta?
Svätý Ján nám vo svojom Evanjeliu,
po opise Ježišovho vstupu do Jeruzalema, prináša sériu Ježišových slov, v ktorých
nám vysvetľuje podstatu tohto nového druhu kráľovstva. Pri prvom čítaní týchto textov
môžeme rozlíšiť tri odlišné zobrazenia Kráľovstva, v ktorých sa vždy iným spôsobom
odráža to isté tajomstvo. Ján nám rozpráva predovšetkým o tom, že medzi pútnikmi,
ktorí počas sviatkov „chceli adorovať Boha“, boli i niekoľkí Gréci (porov. 12,20).
Buďme pozorní na fakt, že skutočným objektívom týchto pútnikov bolo adorovať Boha.
Toto perfektne súvisí s tým, čo Ježiš hovorí pri príležitosti vyhnania kupcov z chrámu:
„Môj dom sa bude volať domom modlitby pre všetky národy“ (Mk 11,17) Skutočným účelom
púte musí byť stretnutie sa s Bohom; jeho adorovanie a takto treba dať na správny
poriadok hlboký vzťah nášho života. Gréci sú osoby, ktoré hľadajú Boha, ich život
je cestou k Bohu. Teraz, prostredníctvom dvoch grécky hovoriacich Apoštolov, Filipa
a Ondreja, prosia Pána: „...chceli by sme vidieť Ježiša.“ (Jn 12,21) Veľké slová.
Drahí priatelia, kvôli tomuto sme sa tu zhromaždili: Chceme vidieť Ježiša. Za týmto
účelom sa minulý rok vybrali tisíce mladých ľudí do Sydney. Istotne, mali mnohé očakávania
od tejto púte, ale hlavný účel bol: Chceme vidieť Ježiša.
Vzhľadom na túto
požiadavku, čo povedal a urobil Ježiš v tom momente? Z Evanjelia jasne nevyplýva,
či prišlo k stretnutiu medzi tými Grékmi a Ježišom. Ježišom pohľadom smeruje oveľa
ďalej. Jadrom jeho odpovede na požiadavku tých dvoch osôb je: „Ak pšeničné zrno nepadne
do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ (Jn 12,24)
To znamená: teraz nie je dôležitý rozhovor, viac alebo menej krátky, s niekoľkými
osobami, ktoré sa potom vrátia domov. Ako zrnko obilia odumreté a vzkriesené prídem
totálne novým spôsobom, za hranicami momentu, stretnúť sa so svetom a s Grékmi. Prostredníctvom
vzkriesenia Ježiš prekračuje hranice priestoru a času. Ako Zmŕtvychvstalý je na ceste
k priestrannosti sveta a histórie. Áno, ako Zmŕtvychvstalý ide ku Grékom a rozpráva
sa s nimi, zjavuje sa im tak, že oni, vzdialení, stávajú sa blízkymi a práve v ich
jazyku, v ich kultúre je jeho slovo podávané ďalej novým spôsobom a tiež novým spôsobom
pochopené – prichádza jeho Kráľovstvo. Môžeme tak rozpoznať dve podstatné charakteristiky
tohto Kráľovstva. Prvá je, že toto Kráľovstvo prechádza cez kríž. Pretože sa Ježiš
totálne daruje, ako Zmŕtvychvstalý môže patriť všetkým a všetkým sa sprítomniť. Vo
svätej Eucharistii prijímame ovocie odumretého zrnka obilia, rozmnoženie chlebov,
ktoré pokračuje až do konca sveta a po všetky časy. Druhá charakteristika hovorí:
Jeho Kráľovstvo je univerzálne. Napĺňa sa antická nádej Izraela: tento Dávidov kráľovský
majestát nepozná viac hraníc. Rozprestiera sa „od mora až k moru“ – ako hovorí prorok
Zachariáš (9,10) – teda, že objíma celý svet. Toto je ale možné iba preto, že to nie
je kráľovský majestát politickej moci, ale sa zakladá jedine na slobodnom priľnutí
lásky – lásky, ktorá zo svojej strany odpovedá na lásku Ježiša Krista, ktorý sa daroval
všetkým. Myslím, že sa musíme vždy nanovo učiť obidvom veciam – predovšetkým univerzálnosti,
katolíckosti. Ona znamená, že nikto nemôže predložiť za absolútne seba samého, svoju
kultúru, svoj svet. To od nás vyžaduje, aby sme sa všetci prijímali navzájom, vzdajúc
sa niečoho nášho. Univerzálnosť pojíma tajomstvo kríža – prekonanie samých seba, poslušnosť
spoločnému slovu Ježiša Krista v spoločnej Cirkvi. Univerzálnosť je vždy prekonávaním
samých seba, vzdaním sa niečoho osobného. Univerzálnosť a kríž idú spolu. Iba tak
sa vytvára pokoj.
Slovo ohľadne odumretého zrnka obilia je ešte súčasťou Ježišovej
odpovede Grékom, je to jeho odpoveď. Následne ale formuluje ešte raz základný zákon
ľudskej existencie: „Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na
tomto svete, zachráni si ho pre večný život.“ (Jn 12,25) Kto chce mať svoj život pre
seba, žiť iba pre seba, pritiahnuť všetko k sebe a ukoristiť z toho všetky možnosti
– práve taký stratí život. Ten sa stane nudným a prázdnym. Iba v zanechaní samých
seba, iba v nesebeckom darovaní „ja“ v prospech „ty“, iba v „áno“ vyššiemu životu,
vlastnému Bohu, sa tiež náš život stane priestorným a veľkým. Takto tento základný
princíp, ktorý určuje Pán, v poslednej analýze je jednoducho identický s princípom
lásky. Láska skutočne znamená zanechať samých seba, darovať sa, nechcieť vlastniť
samých seba, ale sa stať slobodnými od seba: neskláňať sa pred sebou – čo zo mňa bude
-, ale sa pozerať dopredu, smerom k inému – smerom k Bohu a ľuďom, ktorých mi On posiela.
A tento princíp lásky, ktorý definuje ľudskú cestu, je ešte raz identický s tajomstvom
kríža, s tajomstvom smrti a zmŕtvychvstania, čo stretávame v Kristovi. Drahí priatelia,
je asi relatívne ľahké akceptovať toto ako veľkú základnú víziu života. V konkrétnej
realite sa ale nejedná iba o jednoduché rozpoznanie princípu, ale o prežívanie jeho
pravdy, pravdy kríža a zmŕtvychvstania. A pre toto, ešte raz, nestačí jediné veľké
rozhodnutie. Istotne je dôležité odvážiť sa jeden raz k veľkému základnému rozhodnutiu,
odvážiť sa k veľkému „áno“, ktoré od nás Pán požaduje v istom momente nášho života.
Ale veľké „áno“ rozhodujúceho momentu v našom živote – „áno“ pravde, ktorú nám Pán
predkladá – musí byť potom dennodenne opäť dobyté v situáciách dní, v ktoré vždy nanovo
musíme zanechať naše ja a dať sa k dispozícii, keď cítime, že sa chceme naopak vo
svojom vnútri opäť naviazať na naše ja.
K správnemu životu patrí tiež obeta,
odriekanie sa. Kto sľubuje život bez tohto stále nového darovania sa, klame ľudstvo.
Neexistuje vydarený život bez obety. Ak sa ohliadnem za mojím uplynutým osobným životom,
musím povedať, že práve tie momenty, v ktorých som povedal „áno“ odriekaniu, boli
veľkými a dôležitými.
Nakoniec, svätý Ján vo svojej kompozícii Pánových slov
na Kvetnú nedeľu prijal tiež upravenú formu Ježišovej modlitby v Getsemanskej záhrade.
Predovšetkým je tu deklarované: „Teraz je moja duša vzrušená.“ (Jn 12,27) Tu sa zjavuje
Ježišovo preľaknutie, obšírnejšie ilustrované ďalšími tromi evanjelistami – jeho preľaknutie
sa z moci smrti, z priepasti zla, ktorú On vidí a do ktorej musí zostúpiť. Pán trpí
tými istými úzkosťami ako my, sprevádza nás skrze poslednú úzkosť až na svetlo. Potom
v Jánovi nasledujú dve Ježišove otázky. Prvá vyjadrená iba podmieňovacím spôsobom:
„Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou?“ (Jn 12,27). Ako ľudské bytie,
i Ježiš cíti popud pýtať si, aby bol uchránený od teroru utrpenia. I my sa môžeme
modliť týmto spôsobom. I my môžeme lamentovať pred Pánom ako Jób, predstavujúc mu
všetky naše otázky, ktoré sa v nás vynárajú, keď vidíme nespravodlivosť vo svete a
ťažkosti nášho samého ja. Pred ním sa nemusíme utiahnuť do zbožných fráz, do fiktívneho
sveta. Modliť sa vždy znamená tiež bojovať s Bohom a ako Jakub mu môžeme povedať:
„Nenechám ťa, pokiaľ ma nepožehnáš!“ (Gn 32,27) Ale potom príde rad na druhú Ježišovu
otázku: „..., osláv svoje meno!“ (Jn 12,28). V synoptikoch – evanjelistoch znie táto
otázka nasledovne: „No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ (Lk 22,42). Nakoniec,
Božia sláva, jeho panstvo, jeho vôľa je vždy dôležitejšia a skutočnejšia ako moje
myslenie a moja vôľa. A toto je podstatou našej modlitby a nášho života: pochopiť
tento skutočný poriadok reality, intímne ho akceptovať; dúfať v Boha a veriť, že robí
správnu vec; že jeho vôľa je pravda a láska, že sa môj život stane dobrým, ak sa naučím
priľnúť k tomuto poriadku. Ježišov život, smrť a zmŕtvychvstanie sú pre nás zábezpekou,
že môžeme skutočne dôverovať Bohu. A týmto spôsobom sa realizuje jeho Kráľovstvo.
Drahí
priatelia! Na konci tejto liturgie, mladí ľudia z Austrálie odovzdajú Kríž svetových
dní mládeže ich vrstovníkom zo Španielska. Kríž je na ceste z jedného konca sveta
na druhý, od mora k moru. A my ho sprevádzame. Postupujme s ním na ceste a tak nájdeme
našu cestu. Keď sa dotkneme kríža, ba keď ho nesieme, dotýkame sa Božieho tajomstva,
tajomstva Ježiša Krista. Tajomstva, že Boh tak miloval svet – nás – že daroval svojho
jednorodeného Syna za nás (porov. Jn 3,16). Dotknime sa prekrásneho tajomstva Božej
lásky, jedinej skutočne spásonosnej pravdy. Ale dotknime sa i základného zákona, konštitučnej
normy nášho života, teda faktu, že bez „áno“ krížu, bez putovania deň čo deň v spoločenstve
s Kristom, život sa nemôže vydariť. Čím viac sa pre lásku veľkej pravdy a veľkej lásky
– pre lásku pravdy a Božej lásky – môžeme niečoho vzdať, tým väčší a bohatší sa stane
náš život kto si chce svoj život zachovať pre seba, stratí ho. Kto daruje svoj život,
dennodenne v malých gestách, ktoré sú súčasťou veľkého rozhodnutia, ten ho nájde.
Toto je náročná pravda, ale tiež hlboko krásna a oslobodzujúca, v ktorej chceme krok
za krokom vstúpiť počas putovania kríža naprieč kontinentmi. Kiež Pán žehná túto púť,
túto cestu. Amen. Preklad: Dušan Kolenčík