Týždeň so Svätým Otcom

Vatikán (3. apríla RV) – Pápež Benedikt XVI. vo svojom príhovore pred modlitbou Anjel Pána uplynulú nedeľu sa ešte raz pozastavil nad svojou apoštolskou cestou do Afriky, keď povedal: „Predovšetkým ma oslovili dva aspekty. Prvým je viditeľná radosť na tvárach ľudí. Radosť, ktorá vyviera zo skutočnosti, že sa cítia byť jedinou Božou rodinou, a ďakujem Pánovi, že som mohol zdieľať s mnohými týmito mojimi bratmi a sestrami slávnostné okamihy, jednoduché, zborové a plné viery. Druhým aspektom je im vlastný hlboký zmysel pre posvätnosť, ktorou dýchali všetky liturgické slávnosti. Je to aspekt charakteristický pre všetky africké národy a ktorý bolo možno vnímať v každom okamihu mojej prítomnosti medzi týmito drahými národmi. Moja návšteva mi umožnila vidieť a lepšie porozumieť skutočnosť Cirkvi v Afrike v mnohorakosti jej skúseností a výziev, pred ktorými sa nachádza v tomto čase.

Keď premýšľam o výzvach, ktoré sú charakteristické pre Cirkev na africkom kontinente, a tiež v každej inej časti sveta, uvedomujem si aktuálnosť slov Evanjelia dnešnej, piatej pôstnej nedele. Ježiš, v bezprostrednej blízkosti svojho umučenia vyhlasuje: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu (Jn 12,24). Teraz už nejde viac o slová a o dišputy, nadišla hodina, pre ktorú Boží Syn prišiel na svet. Hoci jeho vlastná duša je plná úzkosti, je odovzdaný k úplnému uskutočneniu vôle Otca. A toto je Božia vôľa: darovať nám život večný, ktorý sme stratili. Aby sa to však mohlo uskutočniť, je potrebné, aby Ježiš zomrel. Podobne ako zrnko pšenice, ktoré Boh Otec zasial do sveta. Iba takto môže vyklíčiť a rozvinúť sa nové ľudstvo, slobodné od panstva hriechu a schopné žiť v bratstve, ako synovia a dcéry jediného Otca, ktorý je na nebesiach.

Počas veľkej slávnosti viery, ktorú sme spolu zažili v Afrike, zakúsili sme tiež, že toto nové ľudstvo je živé, aj napriek vlastným ľudským ohraničeniam. Tam, kde misionári, podobne ako Ježiš, dali a stále dávajú svoje životy pre Evanjelium, nachádzame hojné ovocie. Všetkým by som chcel vyjadriť moju osobitnú vďačnosť za dobro, ktoré konajú. Ide o rehoľné sestry, rehoľníkov, laikov a laičky. Bolo pre mňa prekrásnou skúsenosťou vidieť ovocie ich lásky pre Krista a zároveň vidieť hlboké uznanie, ktoré voči nim prežívajú tamojší kresťania. Poďakujme Bohu a prosme Pannu Máriu, aby sa na celom svete šírilo posolstvo Kristovej nádeje a lásky.“

Predtým než sa Svätý Otec v nedeľu pomodlil s veriacimi modlitbu Anjel Pána, navštívil rímsku farnosť Najsvätejšej tváre Ježišovej, kde sa vo svojej homílii okrem iného sústredil na dôležitosť „pastoračných rád“, keď povedal: „Pastoračné rady sú darom Ducha Svätého, pretože umožňujú Cirkvi, aby sa živo zakorenili do oblasti vďaka spolupráci medzi správcom farnosti, kňazmi a laikmi.“ Členom farskej rady Svätý Otec odporučil, aby pomáhali kňazovi pri zasievaní Božieho slova medzi ľud a tiež, aby v sebe živili pomoc biednym a chorým. Práve budovanie živej Cirkvi v centre spoločnosti, ktorá by chcela skôr Boha mŕtveho – je úlohou všetkých kresťanov a zvlášť tých, ktorí pracujú vo farských pastoračných radách. Svätý Otec ďalej pokračoval: „V tejto dobe, v ktorej je sekularizmus taký silný a všetky pocity tejto doby nás uzatvárajú pred prítomnosťou Boha, pred schopnosťou prijímať túto prítomnosť – tak v takejto dobe je oveľa dôležitejšie, aby kňaz takpovediac „nehral sólo“, ale aby boli okolo neho veriaci, ktorí budú vo svojich srdciach spolu s ním niesť semienko Slova a budú napomáhať tomu, aby bolo živé a aby rástlo aj v našej dobe.“ Svoj príhovor uzatvoril Svätý Otec slovami: „Pastoračná rada je darom Ducha Svätého a práve kňaz a rovnako aj pápež potrebujú rady, potrebujú, aby im pomáhali pri rozhodnutiach. A tak tieto pastoračné rady sú dielom Ducha Svätého a svedčia o jeho prítomnosti v Cirkvi.

Dôvera v Božiu prozreteľnosť a ľudská odpoveď“ – tak znie téma posolstva Benedikta XVI. k 46. svetovému dňu modlitieb za povolania, ktorý si pripomenieme 3. mája, na 4. veľkonočnú nedeľu – Nedeľu Dobrého Pastiera, a ktoré v utorok zverejnila Svätá stolica. Svätý Otec si v jeho úvode spomenul na Ježišove slová „Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu." (Mt 9, 38) a pokračoval výzvou „Modlite sa!“ Ďalej sa v ňom píše: „Povolanie ku kňazstvu a zasvätenému životu v sebe nesie osobitný Boží dar, ktorý je súčasťou veľkého plánu lásky a spásy, ktorý má Boh pre každého človeka a pre celé ľudstvo. Apoštol Pavol, ktorého si pripomíname zvlášť počas tohto Roku sv. Pavla pri dvojtisícročí jeho narodenia, písal Efezanom takto: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“ (Ef 1, 3-4). V univerzálnom povolaní ku svätosti vidíme osobitnú prozreteľnosť Boha, s ktorou si vyberá niektorých, aby ho nasledovali viac zblízka, aby nasledovali jeho Syna Ježiša Krista, aby mu boli svedkami a jeho blízkymi spolupracovníkmi.“

Vo svojej katechéze na stredajšej generálnej audiencii sa Benedikt XVI. vrátil k jeho nedávnej návšteve afrického kontinentu. Pozastavil sa pritom pri niektorých významných momentoch, ktoré zažil v Kamerune aj v Angole. “Moja návšteva sa začala v Kamerune, kde som mal možnosť sa stretnúť s viacerými katolíckymi skupinami ako aj s predstaviteľmi moslimskej komunity. Bol som ohromený hlbokým náboženským duchom tohto národa a tiež želaním jeho obyvateľov spoločne žiť a pracovať v pokoji. Potom som sa vybral do Angoly, krajiny, ktorá sa snaží o zmierenie a obnovu po dlhej civilnej vojne. Povzbudil som všetkých Angolčanov, aby prispeli k veľkým úlohám, najmä pri formovaní svedomia mladých. Som tiež veľmi vďačný za príležitosť stretnúť sa so seminaristami, katechétmi, skupinou žien, mladými a mnohými ďalšími počas môjho pobytu v krajine. Osobitne významným momentom mojej návštevy bolo predstavenie dokumentu Instrumentum laboris na Druhé špeciálne zasadnutie biskupskej synody pre Afriku. Keďže Cirkev sa pripravuje na toto dôležité stretnutie venované téme “Cirkev v Afrike v službe zmiereniu, spravodlivosti a pokoju”, prosím aj vás všetkých, aby ste sa spolu so mnou za toto stretnutie modlili, nech prinesie bohaté ovocie milovanému národu na tomto úžasnom kontinente.”

Pápež Benedikt XVI. vo štvrtok v Bazilike sv. Petra celebroval svätú omšu pri príležitosti štvrtého výročia smrti pápeža Jána Pavla II. Pozvaní boli na ňu najmä mladí Rímskej diecézy. V úvode si Svätý Otec spomenul na milovaného predchodcu, ktorý – ako povedal - ukončil svoju pozemskú púť po nie krátkom období veľkého utrpenia. Pozdravil tiež poľských mladých prítomných na slávnosti slovami „Nebojte sa zveriť Kristovi, On vás povedie, dá vám silu nasledovať ho každý deň a v každej chvíli!“. Potom sa prihovoril špeciálne mladým: „Drahí mladí, nedá sa žiť bez nádeje. Skúsenosť nám ukazuje, že na každú vec a aj na náš samotný život číhajú riziká a tie na nás môžu dopadnúť z akejkoľvek príčiny či už zvnútra alebo zvonku a to kedykoľvek. Je to normálne: všetko to, čo je ľudské - a teda aj nádej -, nemá sama v sebe pevnosť, vyžaduje si to „skalu“, o ktorú môže zakotviť. Preto píše Pavol o tom, že kresťania sú povolaní upevniť túto nádej v „živom Bohu“. Len v Ňom sa stane istou a spoľahlivou. Vlastne, len Boh, ktorý nám v Ježišovi Kristovi odhalil plnosť jeho lásky, môže byť našou pevnou nádejou. V Ňom, našej nádeji, sme vlastne boli spasení (porov. Rim 8, 24). Buďte opatrní: v časoch aký prežívame teraz, v tejto kultúrnej a sociálnej situácii, je riziko, že sa kresťanská nádej obmedzí len na ideológiu, skupinový slogan či len na niečo povrchné ešte väčšie. Nič viac tak neprotirečí Ježišovmu posolstvu! On nechce, aby jeho nasledovníci „hrali“ úlohu – hoc aj nádeje. On chce, aby „boli“ nádejou, a môžu ňou byť len vtedy, ak budú zjednotení s Ním! Chce, aby každý z vás, drahí mladí priatelia, bol malým prameňom nádeje pre svojho blížneho a aby sa z vás všetkých stali oázy nádeje pre celú spoločnosť v ktorej žijete. Toto je možné pod jednou podmienkou: že budete žiť s Ním a v Ňom, cez modlitbu a sviatosti, ako som vám to napísal v posolstve na tento rok. Ak Kristove slová zostanú vo vás, môžeme šíriť ten plameň lásky, ktorý tu na zemi On zažal, môžeme pozdvihnúť pochodeň viery a nádeje, s ktorou sa dvíhame k Nemu, pri očakávaní jeho slávneho príchodu na konci sveta. Pochodeň, ktorú nám ako dedičstvo zanechal pápež Ján Pavol II.”– ls –