Vatikán
(3. apríla RV) – Pápež Benedikt XVI. vo svojom príhovore pred modlitbou Anjel Pána
uplynulú nedeľu sa ešte raz pozastavil nad svojou apoštolskou cestou do Afriky, keď
povedal: „Predovšetkým ma oslovili dva aspekty. Prvým je viditeľná radosť na tvárach
ľudí. Radosť, ktorá vyviera zo skutočnosti, že sa cítia byť jedinou Božou rodinou,
a ďakujem Pánovi, že som mohol zdieľať s mnohými týmito mojimi bratmi a sestrami slávnostné
okamihy, jednoduché, zborové a plné viery. Druhým aspektom je im vlastný hlboký zmysel
pre posvätnosť, ktorou dýchali všetky liturgické slávnosti. Je to aspekt charakteristický
pre všetky africké národy a ktorý bolo možno vnímať v každom okamihu mojej prítomnosti
medzi týmito drahými národmi. Moja návšteva mi umožnila vidieť a lepšie porozumieť
skutočnosť Cirkvi v Afrike v mnohorakosti jej skúseností a výziev, pred ktorými sa
nachádza v tomto čase.
Keď premýšľam o výzvach, ktoré sú charakteristické
pre Cirkev na africkom kontinente, a tiež v každej inej časti sveta, uvedomujem si
aktuálnosť slov Evanjelia dnešnej, piatej pôstnej nedele. Ježiš, v bezprostrednej
blízkosti svojho umučenia vyhlasuje: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie,
ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu (Jn 12,24). Teraz už nejde viac
o slová a o dišputy, nadišla hodina, pre ktorú Boží Syn prišiel na svet. Hoci jeho
vlastná duša je plná úzkosti, je odovzdaný k úplnému uskutočneniu vôle Otca. A toto
je Božia vôľa: darovať nám život večný, ktorý sme stratili. Aby sa to však mohlo uskutočniť,
je potrebné, aby Ježiš zomrel. Podobne ako zrnko pšenice, ktoré Boh Otec zasial do
sveta. Iba takto môže vyklíčiť a rozvinúť sa nové ľudstvo, slobodné od panstva hriechu
a schopné žiť v bratstve, ako synovia a dcéry jediného Otca, ktorý je na nebesiach.
Počas veľkej slávnosti viery, ktorú sme spolu zažili v Afrike, zakúsili sme
tiež, že toto nové ľudstvo je živé, aj napriek vlastným ľudským ohraničeniam. Tam,
kde misionári, podobne ako Ježiš, dali a stále dávajú svoje životy pre Evanjelium,
nachádzame hojné ovocie. Všetkým by som chcel vyjadriť moju osobitnú vďačnosť za dobro,
ktoré konajú. Ide o rehoľné sestry, rehoľníkov, laikov a laičky. Bolo pre mňa prekrásnou
skúsenosťou vidieť ovocie ich lásky pre Krista a zároveň vidieť hlboké uznanie, ktoré
voči nim prežívajú tamojší kresťania. Poďakujme Bohu a prosme Pannu Máriu, aby sa
na celom svete šírilo posolstvo Kristovej nádeje a lásky.“
Predtým než sa
Svätý Otec v nedeľu pomodlil s veriacimi modlitbu Anjel Pána, navštívil rímsku farnosť
Najsvätejšej tváre Ježišovej, kde sa vo svojej homílii okrem iného sústredil na dôležitosť
„pastoračných rád“, keď povedal: „Pastoračné rady sú darom Ducha Svätého, pretože
umožňujú Cirkvi, aby sa živo zakorenili do oblasti vďaka spolupráci medzi správcom
farnosti, kňazmi a laikmi.“ Členom farskej rady Svätý Otec odporučil, aby pomáhali
kňazovi pri zasievaní Božieho slova medzi ľud a tiež, aby v sebe živili pomoc biednym
a chorým. Práve budovanie živej Cirkvi v centre spoločnosti, ktorá by chcela skôr
Boha mŕtveho – je úlohou všetkých kresťanov a zvlášť tých, ktorí pracujú vo farských
pastoračných radách. Svätý Otec ďalej pokračoval: „V tejto dobe, v ktorej je sekularizmus
taký silný a všetky pocity tejto doby nás uzatvárajú pred prítomnosťou Boha, pred
schopnosťou prijímať túto prítomnosť – tak v takejto dobe je oveľa dôležitejšie, aby
kňaz takpovediac „nehral sólo“, ale aby boli okolo neho veriaci, ktorí budú vo svojich
srdciach spolu s ním niesť semienko Slova a budú napomáhať tomu, aby bolo živé a aby
rástlo aj v našej dobe.“ Svoj príhovor uzatvoril Svätý Otec slovami: „Pastoračná rada
je darom Ducha Svätého a práve kňaz a rovnako aj pápež potrebujú rady, potrebujú,
aby im pomáhali pri rozhodnutiach. A tak tieto pastoračné rady sú dielom Ducha Svätého
a svedčia o jeho prítomnosti v Cirkvi.
Dôvera v Božiu prozreteľnosť a ľudská
odpoveď“ – tak znie téma posolstva Benedikta XVI. k 46. svetovému dňu modlitieb za
povolania, ktorý si pripomenieme 3. mája, na 4. veľkonočnú nedeľu – Nedeľu Dobrého
Pastiera, a ktoré v utorok zverejnila Svätá stolica. Svätý Otec si v jeho úvode spomenul
na Ježišove slová „Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu."
(Mt 9, 38) a pokračoval výzvou „Modlite sa!“ Ďalej sa v ňom píše: „Povolanie ku kňazstvu
a zasvätenému životu v sebe nesie osobitný Boží dar, ktorý je súčasťou veľkého plánu
lásky a spásy, ktorý má Boh pre každého človeka a pre celé ľudstvo. Apoštol Pavol,
ktorého si pripomíname zvlášť počas tohto Roku sv. Pavla pri dvojtisícročí jeho narodenia,
písal Efezanom takto: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý
nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Veď v ňom si nás ešte
pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“
(Ef 1, 3-4). V univerzálnom povolaní ku svätosti vidíme osobitnú prozreteľnosť Boha,
s ktorou si vyberá niektorých, aby ho nasledovali viac zblízka, aby nasledovali jeho
Syna Ježiša Krista, aby mu boli svedkami a jeho blízkymi spolupracovníkmi.“
Vo
svojej katechéze na stredajšej generálnej audiencii sa Benedikt XVI. vrátil k jeho
nedávnej návšteve afrického kontinentu. Pozastavil sa pritom pri niektorých významných
momentoch, ktoré zažil v Kamerune aj v Angole. “Moja návšteva sa začala v Kamerune,
kde som mal možnosť sa stretnúť s viacerými katolíckymi skupinami ako aj s predstaviteľmi
moslimskej komunity. Bol som ohromený hlbokým náboženským duchom tohto národa a tiež
želaním jeho obyvateľov spoločne žiť a pracovať v pokoji. Potom som sa vybral do Angoly,
krajiny, ktorá sa snaží o zmierenie a obnovu po dlhej civilnej vojne. Povzbudil som
všetkých Angolčanov, aby prispeli k veľkým úlohám, najmä pri formovaní svedomia mladých.
Som tiež veľmi vďačný za príležitosť stretnúť sa so seminaristami, katechétmi, skupinou
žien, mladými a mnohými ďalšími počas môjho pobytu v krajine. Osobitne významným momentom
mojej návštevy bolo predstavenie dokumentu Instrumentum laboris na Druhé špeciálne
zasadnutie biskupskej synody pre Afriku. Keďže Cirkev sa pripravuje na toto dôležité
stretnutie venované téme “Cirkev v Afrike v službe zmiereniu, spravodlivosti a pokoju”,
prosím aj vás všetkých, aby ste sa spolu so mnou za toto stretnutie modlili, nech
prinesie bohaté ovocie milovanému národu na tomto úžasnom kontinente.”
Pápež
Benedikt XVI. vo štvrtok v Bazilike sv. Petra celebroval svätú omšu pri príležitosti
štvrtého výročia smrti pápeža Jána Pavla II. Pozvaní boli na ňu najmä mladí Rímskej
diecézy. V úvode si Svätý Otec spomenul na milovaného predchodcu, ktorý – ako povedal
- ukončil svoju pozemskú púť po nie krátkom období veľkého utrpenia. Pozdravil tiež
poľských mladých prítomných na slávnosti slovami „Nebojte sa zveriť Kristovi, On vás
povedie, dá vám silu nasledovať ho každý deň a v každej chvíli!“. Potom sa prihovoril
špeciálne mladým: „Drahí mladí, nedá sa žiť bez nádeje. Skúsenosť nám ukazuje, že
na každú vec a aj na náš samotný život číhajú riziká a tie na nás môžu dopadnúť z akejkoľvek
príčiny či už zvnútra alebo zvonku a to kedykoľvek. Je to normálne: všetko to, čo
je ľudské - a teda aj nádej -, nemá sama v sebe pevnosť, vyžaduje si to „skalu“, o
ktorú môže zakotviť. Preto píše Pavol o tom, že kresťania sú povolaní upevniť túto
nádej v „živom Bohu“. Len v Ňom sa stane istou a spoľahlivou. Vlastne, len Boh, ktorý
nám v Ježišovi Kristovi odhalil plnosť jeho lásky, môže byť našou pevnou nádejou.
V Ňom, našej nádeji, sme vlastne boli spasení (porov. Rim 8, 24). Buďte opatrní: v časoch
aký prežívame teraz, v tejto kultúrnej a sociálnej situácii, je riziko, že sa kresťanská
nádej obmedzí len na ideológiu, skupinový slogan či len na niečo povrchné ešte väčšie.
Nič viac tak neprotirečí Ježišovmu posolstvu! On nechce, aby jeho nasledovníci „hrali“
úlohu – hoc aj nádeje. On chce, aby „boli“ nádejou, a môžu ňou byť len vtedy, ak budú
zjednotení s Ním! Chce, aby každý z vás, drahí mladí priatelia, bol malým prameňom
nádeje pre svojho blížneho a aby sa z vás všetkých stali oázy nádeje pre celú spoločnosť
v ktorej žijete. Toto je možné pod jednou podmienkou: že budete žiť s Ním a v Ňom,
cez modlitbu a sviatosti, ako som vám to napísal v posolstve na tento rok. Ak Kristove
slová zostanú vo vás, môžeme šíriť ten plameň lásky, ktorý tu na zemi On zažal, môžeme
pozdvihnúť pochodeň viery a nádeje, s ktorou sa dvíhame k Nemu, pri očakávaní jeho
slávneho príchodu na konci sveta. Pochodeň, ktorú nám ako dedičstvo zanechal pápež
Ján Pavol II.”– ls –