Nedeľný príhovor kard. Jozefa Tomka: Ešte o eutanázii

Ako sa dalo predvídať, diskusia o eutanázii sa znovu dostáva do pozornosti tlače a médií, a to aj na Slovensku. Roku 2005 sa v Spojených štátoch amerických rozvírila vášnivá verejná debata, keď v prípade v bezvedomí ležiacej ženy Terry Schiavo súd rozhodol proti vôli rodičov, že ju majú prestať kŕmiť a napájať, načo nastala smrť. Podobný prípad sa stal vo februári 2009 v Taliansku, keď tridsaťosemročná žena Eluana Englarová po sedemnástich rokoch vegetatívneho bezvedomia zomrela, lebo ju prestali kŕmiť a napájať. Eluana utrpela osemnásteho januára 1992 pri zrážke aut mozgové poranenie a následné bezvedomie, ale ináč si zachovala normálne životné pochody. Milosrdné sestry sa o ňu až do konca deň a noc starali v nemocnici a boli ochotné v tej službe pokračovať, ale jej otec už desať rokov bojoval na súdoch, aby sa prestal poskytovať Eluáne pokrm a nápoj. Dôvodil, že také je „predpokladané“ prianie jeho dcéry, až kým súd neprijal jeho výklad a nedovolil privodiť jej smrť. Taliansky parlament začal narýchlo pripravovať zákon, ktorý by nariadil zachovať kŕmenie a prekazil už medzitým začaté smrtonosné prerušenie, ale Eluana už na tretí deň zomrela. Taliani sa rozdvojili na dva tábory: jedni dávali za pravdu otcovi (ktorý je -mimochodom- neveriaci), iní dôvodili, že lekári majú povinnosť liečiť a starať sa o zachovanie ľudského života, nie o jeho ukončenie. Cirkevní činitelia poukázali na to, že ide o jasný prípad eutanázie, čiže umelo privodenej smrti. O prípade sa ešte stále diskutuje a medzitým parlament pripravuje zákon o konci ľudského života.

Medzitým však sa celá otázka stala bojovnou, lebo isté skupiny robia ideologickú propagandu za dovolenie eutanázie v štátnych zákonoch. Noví osvietenci ju pokladajú za pokrok. Stala sa súčasťou boja o ľudský život a o rozhodovaní nad ním. Na jednej strane tie skupiny pretláčajú a zavádzajú na počiatku ľudského života potrat ako právo matky na slobodnú voľbu, na druhej strane bojujú proti životu v jeho konečnej fáze, zavádzajúc zákonom dovolenú „sladkú smrť“. Tak potrat ako aj eutanázia je o usmrtení ľudskej bytosti. Je to ozajstná „kultúra smrti“. Hrajú na ľudské city v srdcervúcich krajných prípadoch a z nich vytvárajú všeobecné dovolenie usmrtenia človeka. Začne sa krajným prípadom a potom sa dôjde ku kľzaniu po šikmej ploche, keď sa vlastne zákonom dovoľuje to, čo normálny človek považuje za vraždu. Taký je príklad Holandska, ktoré v roku 1993 dovolilo eutanáziu ako urýchlenie smrti vo vymedzených terminálnych prípadoch. O dva roky nato sudcovia začali uplatňovať toto dovolenie aj na takzvané „aktívne ukončenie života“ v prípadoch nie terminálnych pacientov, ak boli iba v neukojiteľnom psychologickom nepokoji, tiež na osoby neschopné súhlasu, ako sú novonarodené deti s nejakým poškodením. Potom sa začala uskutočňovať eutanázia aj na dospelých ľuďoch bez ich súhlasu, ak to dovolí sudca. Roku 1998 zákon zrušil kontrolu sudcov a preniesol toto rozhodnutie na expertov. Lekári majú teda právo usmrtiť pacienta, ak si to on žiada. Proti odvekým zásadám lekár sa nielen má starať o život, ale môže aj privodiť beztrestne smrť! To je nový „humanizmus“! Dnes sa niektorí starí Holanďania sťahujú do Nemecka zo strachu pred takou vraj „milosrdnou“ smrťou. Začalo sa to „súcitom“ a dnes sme bez citu! Dnes dovoľuje určitú eutanáziu aj Belgicko a Francúzsko.

Záujem o eutanáziu sa prenáša aj na Slovensko. Tak napríklad len nedávno noviny kládli kandidátom na prezidenta aj otázku, či by podpísali zákon, ktorý pripúšťa eutanáziu. Práve preto sa musíme vracať k tejto zložitej otázke, ujasniť si názory a pripraviť sa na ideologický a politický tlak určitých skupín.

Znovu treba zdôrazniť, že človek má vrodený pud sebazáchovy a ochrany vlastného života. Vždy považoval život za jednu z najvyšších hodnôt a jeho stratu za jednu z najväčších. Človek nie je pánom vlastného života: nedal si ho sám, dostal ho od rodičov vďaka ich schopnosti, ktorú však ani oni nemajú od seba, ale je im daná od prírody a teda koniec koncov pochádza od stvoriteľa samej ľudskej prirodzenosti, čiže od Boha. Pre veriacich je jasné, že život je Boží dar človekovi a že teda Boh je jeho pánom. Človek nemá teda právo vziať si život. Nemôže teda ani dať právo- oprávniť iného, aby mu ukončil život. Taktiež nemá právo odňať život inému, ak len nie v sebaobrane. Túto s normálnym ľudsky cítiacim rozumom súladnú pravdu hlása jednak príkaz Desatora:“ Nezabiješ!“, ako aj kresťanská viera. Podľa Katechizmu katolíckej Cirkvi je priama eutanázia morálne neprijateľná. „Takisto aj konanie alebo zanedbanie, ktoré samo osebe alebo zámerne zapríčiňuje smrť s cieľom skončiť bolesť, je vraždou, ktorá je v závažnom rozpore s dôstojnosťou ľudskej osoby a s úctou k živému Bohu, jej Stvoriteľovi“.

Tu však treba dobre odlíšiť prípad „prílišného terapeutického nástojenia“, keď je ono celkom zbytočné, bezúčelné alebo neúmerné výsledkom. O ňom hovorí Katechizmus: „Prerušenie nákladných, nebezpečných, mimoriadnych alebo vzhľadom na očakávané výsledky neúmerných liečebných procedúr môže byť oprávnené. Je to odmietnutie „liečby za každú cenu“. Nechce sa tým spôsobiť smrť, iba sa prijme, že jej nemožno zabrániť“.

Ako je to s podávaním potravy a tekutiny pacientovi, ktorý sa nachádza iba vo „vegetatívnom štádiu života“, ako to bolo v americkom a talianskom prípade? Treba toto podávanie jedla a vody (prípadne aj trubičkou) považovať za povinné zo strany zodpovedných osôb? Môžu lekári prestať s podávaním, ak dospejú k morálnej istote, že sa pacientovi už nikdy nevráti vedomie? Na tieto otázky dala rímska Kongregácia pre náuku viery dňa 1.augusta 2007 odpoveď, schválenú pápežom Benediktom XVI. Podávanie vody a jedla je riadnym prostriedkom na zachovanie života a je teda povinné. Lekári teda nemôžu v ňom prestať. Teda dva uvedené prípady sú mravne zakázanou eutanáziou.

Už citovaný Katechizmus ako aj encyklika Jána Pavla II. „Evangelium vitae“ vysvetľujú aj s tým spojené otázky o „liečbe za každú cenu“ a o paliatívnej liečbe. O tom však si povieme inokedy.

Jozef kard. Tomko