Homília Svätého Otca: Učme sa od sv. Pavla lepšie spoznať Ježiša Krista

Angola (21. marca, RV) - Svätý Otec je už piaty deň na africkom kontinente. Po návšteve Kamerunu je jeho ďalšou zastávkou apoštolskej cesty Angola. Dnes predpoludním slávil svätú omšu v Kostole svätého Pavla v Luande. Slávil ju spolu s tamojšími biskupmi, kňazmi a za prítomnosti rehoľníkov. Práve im venoval svoju homíliu.

„Drahí bratia a sestry. Milovaní pracovníci v Pánovej vinici.

Ako sme práve počuli, deti Izraela si navzájom povedali „ponáhľajme sa spoznať Pána.“ Povzbudení navzájom týmito slovami, uprostred ich početných súžení, ktoré im predchádzali – prorok vysvetľuje - pretože žili bez poznania Boha, ich srdcia boli úbohé, bez lásky. Lekár, ktorý bol schopný uzdraviť ich bol jedine Boh. Naozaj, On sám, ako dobrý lekár otvára ich rany tak, aby sa bolesť mohla zahojiť. A ľudia si povedali. „Poďte, vráťme sa k Pánovi, lebo on nás poranil a on nás uzdraví, udrel nás, ale ošetrí.“ (Oz 6,1). Takto ľudská bieda sa stretla s Božím milosrdenstvom, ktoré túži objať biednych.

V tejto evanjeliovej časti vidíme to, čo sme práve počuli. „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten“ (Lk 18,10,14). Tento druhý sa chcel ukázať Bohu so všetkými svojimi zásluhami. Prakticky si spravil z Boha svojho dlžníka. Vskutku on necítil potrebu Boha, dokonca i keď mu ďakoval za to, že je dokonalý, „nie ako tento mýtnik.“ A bol to práve mýtnik, kto sa vrátil domov ospravedlnený. Vedomý si svojich hriechov, že dokonca ani nezdvihol hlavu – hoci vo viere je úplne obrátený k Nebu – očakáva od Pána všetko. „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ (Lk 18, 13). Klope na dvere milosrdenstva, ktoré sa otvárajú a ospravedlňujú ho, – uzatvára Ježiš. - „Každý, kto sa povyšuje bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ (Lk 18, 14).

Svätý Pavol, patrón mesta Luanda a tohto nádherného kostola postaveného pred niekoľkými 50 mi rokmi, z osobnej skúsenosti nám hovorí o Bohu, ktorý je bohatý na milosrdenstvo. Chcel by som zdôrazniť, že v tomto roku si pripomíname 2000 rokov od narodenia svätého Pavla – učme sa od neho ako spoznať lepšie Ježiša Krista. Toto je svedectvo, ktoré nám Pavol zanechal. „Toto slovo je spoľahlivé a úplne vierohodné: Kristus Ježiš prišiel na svet zachrániť hriešnikov, a ja som prvý z nich. Ale dosiahol som milosrdenstvo, aby na mne na prvom ukázal Kristus Ježiš všetku zhovievavosť ako príklad pre tých, čo v neho uveria pre večný život.“ (1 Tim 1,15-16). Počas storočí počet tých, ktorí dosiahli milosť, neprestal vzrastať. Ty aj ja patríme tiež k nim. Vzdajme Bohu vďaku, pretože nás povolal zúčastniť sa na tejto rokmi dlhej púti a tak napredovať k  budúcnosti. V šľapajách všetkých Ježišových nasledovníkov – spojme sa s ním v nasledovaní samotného Krista a tak vstúpme do Svetla.

Drahí bratia a sestry, pociťujem veľkú radosť byť tu dnes s vami, mojimi priateľmi-pracovníkmi vo vinici Pánovej, kde sa denne namáhate pripraviť víno Božieho milosrdenstva a naliať ho ako balzam na rany ľudí, ktorí utrpeli tak veľmi veľa súžení. Arcibiskup Gabriel Mbilingi hovoril o vašich očakávaniach a zápasoch v jeho vľúdnych slovách, ktorými ma privítal. So srdcom plným vďačnosti a nádeje vás všetkých pozdravujem – ženy a mužov oddaných Ježišovi Kristovi – tí, ktorí ste tu a ktorých zastupujete – biskupi, kňazi, rehoľné sestry, rehoľníci, seminaristi, katechéti a zástupcovia viacerých spoločenstiev milovanej Božej Cirkvi. Tiež by som rád spomenul kontemplatívne ženské rehole, ktoré sú neviditeľné, ale mimoriadne osožné na našej spoločnej ceste. Nakoniec, dovoľte mi pozdraviť najmä saleziánske spoločenstvo a veriacich tejto diecézy svätého Pavla, ktorí nás privítali vo svojom kostole a bez váhania nám dali toto miesto, ktoré zvyčajne je ich liturgickým miestom. Viem, že ste sa zhromaždili vedľa na ihrisku a dúfam, že na konci Eucharistickej slávnosti vás uvidím a dám vám svoje požehnanie. Ale rovnako vám teraz hovorím: „Veľmi pekne ďakujem! Nech Boh žije vo vás a urobí z vás apoštolov viery podľa vzoru vášho patróna.“

Podstatné v Pavlovom živote bolo jeho stretnutie s Ježišom, keď kráčal po ceste do Damašku: Kristus sa mu zjavil ako oslňujúce svetlo, hovorí k nemu a podmaňuje si ho. Apoštol videl vzkrieseného Ježiša, čiže človeka v jeho dokonalej postave. V ňom sa teda potvrdzuje obrat perspektívy, on dokáže vidieť každú vec vychádzajúc z tejto postavy človeka v Ježišovi: to čo sa mu najprv zdalo podstatné a základné pre neho odteraz nemá väčšiu cenu ako “odpadky”, nie je to viac “ziskom”, ale stratou, pretože teraz má cenu len život v Kristovi (porov. Flp 3, 7-8). Nejde len o obyčajné dozrievanie Pavlovho “ja”, ale ide tu o smrť jeho samého a vzkriesenie v Kristovi: zomrela v ňom istá forma existencie a so vzkrieseným Ježišom sa zrodila nová.

Drahí bratia a priatelia, “ponáhľajme sa spoznať Pána” Vzkrieseného! Ako viete, Ježiš, dokonalý človek je aj náš skutočný Boh. V Ňom sa Boh stal viditeľným našim očiam, aby nás urobil účastnými na jeho božskom živote. Takto s Ním začíname nový rozmer bytia, života, v ktorom je zahrnutá aj hmota a prostredníctvom ktorého vyviera nový život. Ako však tento kvalitatívny skok v univerzálnych dejinách, ktorý Ježiš uskutočnil pre nás, môže konkrétne dosiahnuť ľudskú bytosť, aby tak presiakol život človeka a on mohol smerovať k výšinám? Každý z nás to dosiahne cez vieru a krst. Táto sviatosť je smrťou a vzkriesením, premenou na nový život, až do momentu, že pokrstený človek s Pavlom potvrdzuje: “Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa” (Gal 2, 20). Živé ja, ale už nie viac ja. Istým spôsobom je mi odobraté moje ja a je začlenené do väčšieho Ja, mám stále svoje ja, ale premenené a otvorené k ostatným prostredníctvom môjho vloženia sa do „Druhého“, do Krista, v ktorom som získal nový rozmer života. Čo sa nám teda stalo? Odpovedá Pavol: “vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi” (Gal 3, 28).

A prostredníctvom tohto nášho pokristenia, cez činnosť a milosť Božieho Ducha, krok za krokom sa napĺňa “dorastanie” Kristovho Tela v dejinách. V tejto chvíli by som rád v myšlienkach zašiel o päťsto rokov dozadu, teda do roku 1506 a rokov po ňom, keď v týchto oblastiach, ktoré vtedy navštevovali Portugalci, bolo založené prvé kresťanské subsaharské kráľovstvo, vďaka viere a vyčleneniu kráľa Doma Afonsa I Mbemba-a-Nzinga, ktorý kraľoval od spomenutého roku 1506 až po rok 1543, teda rok, v ktorom zomrel. Kráľovstvo zostalo oficiálne katolícke od XVI. storočia až po XVIII. storočie s vlastným zástupcom v Ríme. Vidíte, ako dve etniká tak odlišné, vedeli nájsť v kresťanskom náboženstve platformu dohody a hoci tam boli aj vážne nezhody – nerozdelili dve kráľovstvá! Vskutku krst robí zo všetkých veriacich jedného v Kristovi.

Dnes prináleží vám, bratia a sestry, nasledujúc stopy týchto hrdinských a svätých Božích poslov, aby ste ponúkli vzkrieseného Krista vašim spoluobčanom. Mnohí z nich žijú v strachu z duchov, zlých mocností, ktoré ako veria ich ohrozujú. Takto dezorientovaní končia potom pri tom, že obviňujú deti na ulici ako aj starších zo strigônstva. Kto sa k nim priblíži a bude hlásať, že Kristus zvíťazil nad smrťou a nad všetkými temnými mocnosťami (porov. Ef 1, 19 – 23, 6, 10 - 12). Niekto bude namietať: “Prečo ich nenechať na pokoji? Majú svoju pravdu a my našu. Snažme sa spolunažívať a v pokoji nechajme každého ako je, aby najlepším spôsobom uskutočňoval svoju vlastnú autentickosť”. Ale ak sme my presvedčení a okúsili sme, že bez Krista je život neúplný, že mu chýba skutočnosť – ten základný rozmer -, musíme byť presvedčení aj o tom, že nepáchame na nikom nespravodlivosť, ak mu predstavíme Krista a ak mu dáme možnosť nájsť aj takýmto spôsobom skutočnú autentickosť, radosť z nájdenia života. Vlastne to musíme urobiť, je našou povinnosťou ponúknuť všetkým túto možnosť dosiahnuť večný život.

Ctihodní a milovaní bratia a sestry, hovorme im ako izraelský národ: “Poďte, vráťme sa k Pánovi: Lebo On nás poranil a on nás uzdraví”. Pomáhajme ľudskému utrpeniu stretnúť sa s Božou Milosťou. Pán z nás robí svojich priateľov, On nám dôveruje, dáva nám svoje Telo v Eucharistii, zveruje nám svoju Cirkev. Musíme byť teda skutočne jeho priatelia, počúvať spolu s Ním, chcieť to, čo chce On a nechcieť to, čo nechce On. Ježiš sám povedal: “Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem” (Jn 15, 14).

Nech je toto našim spoločným úsilím: konať, všetci spoločne jeho svätú vôľu: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu” (Mk 16, 15). Objímime jeho vôľu, ako to urobil sv. Pavol: “Veď ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť, je moja povinnosť a beda mi, keby som evanjelium nehlásal” (1 Kor 9, 16). – ap, sg, ls -