Vatikán
(13. marca, RV) – Svätý Otec sa vo svojom príhovore pred modlitbou Anjel Pána uplynulú
nedeľu zamyslel nad biblickou udalosťou Premenia Pána so vzťahom k modlitbe, keď povedal:
„Rád by som zdôraznil, že Premenenie Pána je vo svojej podstate predovšetkým skúsenosťou
modlitby (porov. Lk 9, 28 – 29). Modlitba sa vskutku stáva zdrojom vnútorného svetla,
keď ľudský duch priľne k Bohu a spolu sa stávajú jedno. Keď Ježiš vystupoval na vrch,
ponoril sa do kontemplácie o Božom pláne lásky, v ktorom bol On poslaný na svet od
Otca, aby vykúpil ľudstvo. V tomto okamihu Ježiš videl pred sebou kríž, nesmiernu
obetu potrebnú pre naše oslobodenie z moci hriechu a smrti. Vo svojom srdci ešte raz
opakuje svoje „Amen“. Hovorí, hľa, nech sa stane tvoja vôľa lásky, Otče. A ako sa
stalo pri krste v Jordáne, aj v tomto okamihu sa zjavili nebeské znaky ako výraz Božieho
zaľúbenia: svetlo, ktoré premenilo Krista a hlas, ktorý zvolal „Toto je môj milovaný
Syn“ (Mk 9,7). Spolu s pôstom a milosrdenstvom, modlitba vytvára základnú štruktúru
nášho duchovného života. Drahí bratia a sestry, pozývam vás počas tohto pôstneho času
k tomu, aby ste si našli čas pre ticho, utiahnutosť a mohli tak z reflektovať svoj
život vo svetle plánu lásky nebeského Otca. V tomto intenzívnom načúvaní Boha sa nechajte
viesť Pannou Máriou, učiteľkou a vzorom modlitby. Ona ani v tme Kristovho utrpenia
nestratila, ale uchránila si vo svojom srdci svetlo Božieho Syna. Preto ju vzývame
ako Matku dôvery a nádeje!“
Po modlitbe Anjel Pána Svätý Otec vo svojom príhovore
zdôraznil dôležitosť poslania a dôstojnosti ženy, keď povedal: „Dnešný deň – 8.
marec – nás pozýva k uvažovaniu o podmienkach ženy a obnoviť tak úsilie, ktoré by
viedlo k tomu, aby každá žena kdekoľvek sa nachádza mohla prejavovať v plnosti svoje
schopnosti a mať rešpekt pre svoju dôstojnosť. V tomto zmysle sa vyjadril aj II. vatikánsky
konci a pápežské magistérium osobitne v Apoštolskom liste Mulieris dignitatem božieho
služobníka Jána Pavla II. (15. august 1988). Okrem týchto dokumentov však ešte väčšiu
hodnotu majú svedectvá svätých: naša epocha zažila svedectvo Matky Terezy z Kalkaty,
pokorného albánskeho dievčaťa, z ktorej, vďaka božej milosti sa stal pre celý svet
vzor kresťanskej lásky v službe ľudstva. Koľko ďalších žien pracujú každý deň v skrytosti
pre dobro ľudstva a pre Božie kráľovstvo! Rád by som dnes ubezpečil o mojich modlitbách
všetky ženy s prianím, aby boli vždy viac rešpektované v ich vlastnej dôstojnosti
a ctené s ich pozitívnymi možnosťami.“ –
Na záver nedeľného stretnutia
s veriacimi na námestí sv. Petra vo Vatikáne, Svätý Otec sa obrátil na všetkých s prosbou
o modlitbu vzhľadom na svoje dve apoštolské cesty, keď povedal: „V atmosfére intenzívnej
modlitby, ktorá ja charakteristickou pre pôstne obdobie zverujem do vašich modlitieb
dve apoštolské cesty, ktoré, ak Pán Boh dá, uskutočním v blízkej budúcnosti. Od 17.
do 23. marca pôjdem do Afriky, najskôr do Kamerunu a potom do Angoly, aby som tamojšej
Cirkvi a kresťanom, ako aj národom pre mňa tak drahého kontinentu, prejavil moju
konkrétnu blízkosť. Potom od 8. do 15. mája navštívim Svätú zem, kde prejdúc miestami
posvätené Ježišovým pozemským životom, chcem prosiť Pána o jednotu a pokoj pre Stredný
východ a pre celé ľudstvo. Už od teraz sa spolieham na duchovnú podporu všetkých vás,
aby ma Boh sprevádzal a napĺňal svojou milosťou moje kroky.“ V pondelok
Svätý Otec sa prihovoril primátorovi, predsedovi mestskej rady a prítomným počas
návštevy rímskeho Kapitolu, keď povedal: „Pán primátor, vo vašom príhovore je jasný
zámer pracovať na tom, aby bol Rím aj naďalej majákom života a slobody, morálnej spoločnosti
a rozvoja, ako je to prisľúbené v podpore ľudskej dôstojnosti každého človeka a jeho
náboženského presvedčenia. Chcem vás ako aj vašich spolupracovníkov ubezpečiť, že
aktívna podpora každej kultúrnej a sociálnej iniciatívy na podporu skutočného dobra
pre človeka a mesto zo strany Katolíckej cirkvi pri tom nebude chýbať.“ Potom
hovoril Benedikt XVI. o Ríme ako o meste, ktoré najmä počas minulých storočí otváralo
svoje univerzity a výskumné centrá študentom zo všetkých častí sveta, ktorí sa potom
vracali do svojich domovov a zastávali miesta v rozličných oblastiach spoločnosti
či Cirkvi. Dnes toto mesto pre mnohé premeny a zmeny v posledných desaťročiach – ako
dodal – čelí mnohým výzvam, ekonomickým, kultúrnym, či sociálnym a to aj z hľadiska
množstva ľudí s ich rozličnými tradíciami a náboženstvami, ktorí prichádzajú zo všetkých
kútov sveta. To si vyžaduje – ako dodal Svätý Otec ochranu základných ľudských práv
a dodal: „Násilné udalosti, ktorých sme často svedkami naznačujú hlbší problém:
sú znakom skutočnej duchovnej biedy, ktorá postihuje srdce človeka súčasnosti. Vylúčenie
Boha a jeho zákona ako podmienky realizácie šťastia človeka, nedosiahlo svoj cieľ,
naopak, oberá človeka o duchovné istoty a nádej tak potrebnú na boj s ťažkosťami a každodennými
výzvami. V postmodernej ére si Rím musí nanovo osvojiť svoje občianske a kresťanské
korene, ak chce presadzovať nový humanizmus, taký, ktorého centrom bude otázka človeka.
Kresťanstvo je nositeľom žiarivého posolstva o pravde o človeku a Cirkev, ktorá takýmto
posolstvom disponuje je si je vedomá svojej zodpovednosti v súvislosti so súčasnou
kultúrou.“
V stredajšej katechéze počas generálnej audiencie
sa Svätý Otec zameral na ďalšieho zo spisovateľov raného kresťanstva Východu a Západu,
na Svätého Bonifáca. Narodil sa v Anglicku a bol pokrstený ako Winfrid. Vstúpil do
kláštora, bol vysvätený za kňaza a stal sa známym ako veľký ohlasovateľ evanjelia
pohanom celého kontinentu. „Po počiatočných nezdaroch prišiel do Ríma, kde ho v jeho
poslaní evanjelizovať Germánske národy povzbudil pápež Gregor II. Prijal meno Bonifác
a neúnavne pracoval na šírení viery a hlásaní kresťanskej morálky. Zriadil biskupstvá
a kláštory v severnej Európe a nemalým spôsobom prispel k pozdvihnutiu kresťanskej
kultúry. Svoju lásku ku Kristovi korunoval mučeníckou smrťou, a pochovaný je v kláštore
vo Fulde.“ Svätý Otec tiež v závere vyzdvihol príklad svätého Bonifáca v jeho misionárskom
zápale, vernosti Božiemu slovu a Katolíckej viere, ako aj v jeho veľkom zmysle pre
spoločenstvo s Apoštolskou stolicou a neúnavné úsilie pri evanjelizovaní germánskych
kultúr.“ – ls –