Hovorca Svätej stolice k Listu Benedikta XVI. biskupom Katolíckej cirkvi
Vatikán (12. marca, RV) – Pápež Benedikt XVI. zaslal list Katolíckym biskupom
týkajúci sa zrušenia exkomunikácie štyroch biskupov, ktorých vysvätil arcibiskup Lefebvre.
List Svätého Otca komentuje hovorca Svätej stolice, páter Federico Lombardi SJ:
V
stanovisku Svätej stolice sa uvádzajú tieto dôvody, pre ktoré bol list napísaný:
1.
Pre vysvetlenie zámerov Svätého Otca a orgánov Svätej stolice, aby tak
prispel k pokoju v Cirkvi po takej “prudkej diskusii, aká sa už dlho neviedla” 2.
Bol napísaný v druhej polovici februára (v súvislosti s návštevou Rímskeho
seminára 20. 2.) a ukončený pred začiatkom duchovných cvičení
Úvahy o
tom, čo negatívne ovplyvnilo tento prípad:
1. “Prípad Williamson”
a nejasnosti o tom, že so zrušením exkomunikácie bola narušená cesta zmierenia medzi
kresťanmi a židmi počnúc Koncilom. Pápež si je vedomý nedostatočnosti informácie a
ďakuje “židovským priateľom”, ktorí pomohli prekonať nedorozumenia a obnoviť atmosféru
dôvery 2. Nedostatnčná zreteľnosť v objasnení významu a dosahov tohto opatrenia
z 21. januára 2009
Význam a dosahy opatrenia z 21. januára 2009
1.
Exkomunikácia sa vzťahuje na “osoby a nie inštitúcie”. Biskupská vysviacka bez pápežského
poverenia znamená nebezpečenstvo schizmy. Preto osoby, ktoré ju takto vykonávajú alebo
prijímajú, sú postihnuté najtvrdším trestom, exkomunikácie, aby mohli byť znovu povolané
k jednote. Po tom, čo tieto osoby uznajú právomoci pápeža, smeruje zrušenie exkomunikácie
znovu k tomu istému cieľu: pozýva k jednote štyroch biskupov 2. “Inštitúcia” Bratstva
sv. Pia X. nemá kánonický štatút v Cirkvi a to pre doktrinálne dôvody. Kým sa tieto
nevyjasnia a situácia sa nezmení, ani jej členovia nezastávajú legitímne úrad v Cirkvi
Budúcnosť
komisie “Ecclesia Dei” a vzťah s Bratstvom sv. Pia
X.
1. Keďže otázky objasnenia sú najmä doktrinálneho charakteru, komisia
“Ecclesia Dei” bude spojená s Kongregáciou pre náuku viery a rozhodnutia budú prerokovávať
jej orgány na zasadnutiach (za účasti prefektov ďalších kongregácií a episkopátu) 2.
Otázky sa týkajú najmä akceptovania II. vatikánskeho koncilu a pokoncilového magistéria
pápežov. V ich diskusiách je potrebné mať na zreteli dva aspekty: a, čo sa týka
Bratstva sv. Pia X.: “Pri učení Cirkvi nie je možné zostať pred rokom 1962 (teda pred
II. vatikánskym koncilom), b, v súvislosti s tými, ktorí sa považujú za veľkých
zástancov Koncilu: “II. vatikánsky v sebe obsahuje celé dejiny náuky Cirkvi”, nie
je možné vyťať korene stromu, ktorý žije”
V súvislosti s otázkou,
či opatrenie z 21. 1. 2009 bolo skutočne nevyhnutné, odpovedá
pápež dvomi krokmi.
Predovšetkým: skutočné, veľké právomoci pontifikátu
boli ním objasnené už od začiatku: 1. Viesť ľudí k Bohu, Bohu, ktorý hovorí v Biblii
a zjavil sa nám v Kristovi 2. Jednota veriacich v Kristovi, ekumenizmus 3. Medzináboženský
dialóg medzi veriacimi v Boha, pri hľadaní pokoja 4. Svedectvo lásky v sociálnej
dimenzii kresťanskej viery (Deus caritas est)
Ale potom pokračuje: ak toto
namáhavé úsilie pre vieru, nádej a lásku je skutočnou prioritou, tak aj “malé a stredné
zmierenia” sú jeho súčasťou, ako to, ktoré sa týka Bratstva sv. Pia X. A keď berieme
do úvahy, že “ponížený skutok nastavenej ruky dal vznik takému veľkému “tresku” tým,
že sa zmenil na úplný opak zmierenia” vyvstáva séria otázok a úvah o takomto skutku
podľa evanjeliových kritérií:
1. Bolo a je naozaj tak veľkým omylom hľadať
pri tomto prípade zmierenie s “bratom, ktorý má niečo proti tebe”, ako to vyžaduje
Evanjelium v "Ježišovej reči na vrchu? 2. Nemá sa aj civilná spoločnosť snažiť
o prekonanie radikálností a získať z nich prívržencov? (Existujú aj pozitívne skúsenosti
získania spoločenstiev oddelených od Ríma). 3. Môžeme zostať ľahostajnými a nechať,
aby sa tak početné spoločenstvo ako Bratstvo sv. Pia X. vzďaľovalo od Cirkvi? (V mnohých
z kňazov, ktorí mu prináležia sú iste dimenzie lásky ku Kristovi a túžba ohlasovať
ho). 4. Napriek vážnym chybám zo strany predstaviteľov bratstva (pýcha, domýšľavosť,
jednostrannosť...”), je potrebné vnímať aj prejavenia ochoty ostatných, a “veľká Cirkev”
sa nemá prejaviť ako štedrá, veľkodušná, a schopná uznať aj nedostatky, ktoré v nej
sú?
Na záver, najsilnejšia veta z listu, skutočná výzva k spytovaniu svedomia
aj pre tých najzatvrdilejších kritikov (v Cirkvi aj mimo nej) ohľadne gesta pápeža
a jeho úmyslu: “Niekedy sa budí taký dojem, že naša spoločnosť potrebuje
aspoň jednu skupinu, ktorej neprejavuje tolerantnosť, na ktorú
by mohla pokojne s nenávisťou útočiť. A ak si niekto dovolí priblížiť
sa k takejto skupine – aj pápež v tom prípade – stráca právo na toleranciu
a aj s ním môže byť zaobchádzané s nenávisťou a bez ostychu a zdržanlivosti”.
List uzatvára úvaha nad slovami sv. Pavla o láske ako splnení zákona a o
pokušení pred tým, aby sme sa “nehrýzli a nežrali” (porov. Gal 5,13 – 15) ako následok
zle pochopenej slobody. Toto pokušenie existuje aj dnes v Cirkvi – hovorí Svätý Otec
– nemáme sa nad ním pozastavovať, ale je potrebné postaviť sa mu na odpor učiac sa
stále nanovo absolútnej priorite lásky. “Nech nás všetkých ochraňuje Pán
a vedie nás na ceste pokoja”. –sg-