Slovo pre chorých: Povolanie

Drahý brat, sestra! Vítam ťa na vlnách rozhlasu v čase, keď sme vstúpili do ďalšieho z liturgických období, do obdobia pôstu. Každé obdobie, ktoré prežívame, je možné vnímať ako povolanie na cestu. Nosnou myšlienkou dnešného uvažovania teda bude problematika povolania, ktorá rezonuje aj dnešným evanjeliovým úryvkom. Evanjelium o Ježišovom premenení na vrchu, nás hneď v úvode akoby vovádza do tajomstva vzťahu. Ježiš vzal so sebou učeníkov : Petra, Jakuba a Jána. Vyviedol ich na vysoký vrch, do samoty a tam sa pred nimi premenil. Pozornému čitateľovi Písma sa natíska otázka: Prečo Ježiš pozýva učeníkov k tomu, aby sa stali svedkami Jeho premenenia? Možno je to práve preto, aby im ukázal, aký dôležitý je osobný vzťah s Bohom. Z evanjeliového úryvku je možné postrehnúť aj fakt, že Boh nie iba povoláva do vzťahu, ktorý môže byť naplnením, ale v ňom aj premieňa toho, kto s ním na základe slobodného rozhodnutia chce vytvárať vzťah. O spomínanej premene svedčí aj Ježišov odev, ktorý podľa evanjelistu žiaril belobou. Ježiš mohol vystúpiť na vrch úplne sám, nepotreboval k tomu asistenciu. V tomto čine, keď vzal so sebou učeníkov, je viditeľných niekoľko podstatných skutočností. V popredí je už spomínaná nutnosť osobného vzťahu s Bohom. Slovné spojenie osobný vzťah je možné nahradiť ešte slovom „intímny“, toto slovo dýcha tajomnosťou a v krátkom okamihu sa nás zmocní bázeň. Ide tu o vzťah Boh a ja. Za zmienku stojí aj to, že ak stojíme o premenu, na jednej strane sa uskutočňuje v spoločenstve, na strane druhej dotýka sa spoločenstva, zasahuje ho. Všimnime si reakciu učeníkov, tých, ktorí boli svedkami premenenia. Oni boli tí, ktorých zahalil utvorený oblak. V tomto je zvýraznená intimita vzťahu. Pre učeníkov prítomných na vrchu zaznieva hlas otca: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho.“ Keď učeníci počuli hlas Pána, boli preľaknutí. V spomínanom počutí hlasu, je však výrazne naznačené povolanie. Prvotné konštatovanie : „Pane dobre je nám tu...“, do značnej miery ovplyvní preľaknutie, pretože počuť Boží hlas to znamená byť povolaný. Povolanie je tak spojené so zodpovednosťou. Teda, aj keď je veľmi dôležité vystupovať „na vysoký vrch, do samoty, rovnako podstatné je schádzať z vrchu do sveta medzi ľudí, ku ktorým sme poslaní a podľa svojich možností svedčiť o tom, že sme to práve my, ktorí máme skúsenosť so živým Kristom. O tom, čo zažijeme vo chvíľach intimity, keď nás zahalí oblak a my počujeme Jeho hlas, o tom nie je možné rozprávať, pretože táto skúsenosť umlčí, prekvapí a naplní bázňou.

O živote s Kristom a viere v neho však nesvedčíme iba tým, čo rozprávame, aj keď z Písma vieme, že : „Z plnosti srdca hovoria ústa.“ V tomto čase pôstu sú veľmi dôležité skutky milosrdenstva, ktoré môžeme vykonať pre ľudí, žijúcich v našom okolí. Keď boli učeníci povolaní na cestu, teda keď zostúpili z vrchu do reality života, iste si uvedomovali, že otázka povolania, ktorú zreteľne počuli, nie je maličkosť. V povolaní ide vždy o zložitý proces, v ktorom je nutné hľadať Božiu vôľu tak, že v pokore počúvame hlas Pána, ktorý zaznieva v našom vnútri, ale aj z každodenných situácií, ktoré prežívame. Ak sa učeníci stali svedkami premenenia, v ich vnútri bolo možné vnímať túžbu, aby tento okamih silného zážitku nikdy neskončil. Táto túžba je potom zjavná aj v mlčaní, keď schádzajú z vrchu. Zrkadlí sa aj v otázke, čo znamená vstať z mŕtvych. Okamih skúsenosti neskončí ani pre nás samých, ak sa budeme usilovať o vytrvalosť vo svojom povolaní, ktoré je pre nás pripravené. Tu mám na mysli stav utrpenia a bolesti, ktoré musíš denne znášať na svojich pleciach. Aj keď je to veľmi náročné, predsa je možné aspoň niekedy vyjadriť spolu s učeníkmi, Pane, dobre je tak, ako to je...

Ak toto konštatovanie nevyslovíš s nutnosťou, ale celkom slobodne, je možné konštatovať, že toto myslenie bude výsledkom tvojej premeny, aj keď ti utrpenie nedovoľuje opustiť lôžko, predsa ťa toto konštatovanie a v konečnom dôsledku prijatie seba samého dostane na vysoký vrch, kde aj teba zahalí oblak požehnania a milostí, ktoré tak veľmi potrebuješ do svojho života.

Môj Ježiš, ktorý si v spoločenstve učeníkov vystúpil na vysoký vrch do samoty. Svojimi ústami ťa chválim, že pozvanie vystúpiť adresuješ v tomto období aj mne. Poukazuješ na nutnosť vzťahu s Otcom, ktorý je schopný tak potrebnej premeny. Nech vo mne vzrastá a nikdy nezomrie túžba po zahalení oblakom. Ak budem počuť hlas, možno sa ako učeníci preľaknem, ale v otázke povolania nechcem zostať stáť. Chcem vykročiť k človeku a v spoločenstve s ním k Večnosti.

Ivana Mochorovská