Zamyslenie na 1. pôstnu nedeľu: Božie slovo – svetlo v pokušení

Popolcovou stredou sme tento týždeň vstúpili do pôstneho obdobia. Cirkev ho vždy vnímala ako biblický čas, v ktorom nás Boh povoláva k obráteniu srdca. Je to osobitný čas milosti, ktorý nám pomáha chrániť sa pred hlukom nášho sveta, aby sme začali vnímať dimenziu Božieho slova, v ktorom sa Boh dáva nájsť človeku a ponúka mu svoje priateľstvo ako nádej na zmysluplný a šťastný život. Pôstny čas je aj symbolom, ktorý predstavuje ustavičný zápas o našu dušu, o naše priateľstvo s Bohom ale je aj zápasom so sebou samým.
Evanjelium dnešnej nedele, ktoré rozpráva o pokúšaní Ježiša na púšti je dôkazom, že tento zápas sa nevyhnutne dostaví. Ježiš nás na sebe učí, že zápas o Boha sa vždy oplatí viesť a že iba dôvera v jeho slovo nám pomôže obstáť.
Po krste v Jordáne vedie Duch Ježiša na púšť. Sadnúť si na púšti znamená nechať sa preniknúť prázdnotou a pocitom bezmocnosti a ohrozenia, ktorý tu vládne. V biblickom zmysle slova je púšť miestom ticha kde sa stretávam sám so sebou. Je miestom môjho exodu kde môžem zažiť ako Boh ku mne hovorí. Púšť hoci vyzerá tak prázdne a nemo, nám môže darovať oblažujúci prameň stretnutia s Bohom a tak sa stať miestom nášho dozrievania.
Tu na púšti Ježiš zakusuje ľudskú skúsenosť pokúšania zo strany Zlého. Ten celé svoje pokúšanie zameral na to najcitlivejšie miesto v srdci Krista, na jeho Božie synovstvo. Všetky tri pokušenia sú hlbokou snahou narušiť dôveru Krista ku Otcovi, ktorý celou bytosťou chce robiť iba to čo vidí robiť Otca (por. Jn 5, 19).
Satan našiel Ježiša ako hovorí Písmo, keď sa v tých dňoch postil a nejedol (por. Mt 4, 2). Cez prirodzenú potrebu človeka, hlad, ho zvádza, aby premenil kameň na chlieb, veď má na to moc a nemusí zbytočne trpieť hladom. Hlad a vyčerpanie sa teda musia ihneď odstrániť pomocou zázračnej moci, ktorou Ježiš disponuje. On na jeho prvé pokušenie odpovedá: „Napísané je: ‘nielen z chleba žije človek ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst’“(Mt 4, 4). Ježiš odkazuje na Božie slovo ako na vlastný, podstatný pokrm, v ktorom človek nachádza zmysel života. Tu je možné vybadať ako si Zlý protirečí. Na jednej strane sa snaží spochybniť Kristovi jeho synovstvo, no na druhej si je vedomý jeho moci a preto utrpenie a nedostatok nie je pre neho božské. V prvom pokušení výraz „človek“ pripomína satanovi, že Ježiš napriek hodnosti Božieho Syna je rozhodnutý dokonale prijať životný údel človeka.
Druhý útok Zlého je ešte dojímavejší: vzal ho do svätého mesta, Jeruzalema, postavil ho na vrchol chrámu, ktorý je symbolom svätej Božej blízkosti. Káže mu, aby sa z neho vrhol do hĺbky a ubezpečuje ho, že Boh „dá svojím anjelom príkaz o tebe a vezmú ťa na ruky ...“ (Ž 91, 11-12). Diabol znova útočí na jeho identitu, pretože chce, aby sa raz vyskúšalo či je Boh skutočne Bohom. Ježiš sa ale vzdáva každej Božej pomoci pre všetky také situácie, ktoré nie sú v Božom pláne spásy.
Tretie pokušenie je pre Zlého fascinujúcim predstavením pokladov sveta, je najostrejšie a najnebezpečnejšie zo všetkých troch: „Toto všetko ti dám, ak padneš predo mnou a budeš sa mi klaňať“ (Mt 4, 9). Ježiš odpovedá: „Pánovi svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť“ (Mt 4, 10). Ježiš so všetkým čo má a čím je sa dáva úplne k dispozícii ako Syn svojmu Bohu a Otcovi.
Ježiš nám ukazuje, že nech má naše pokušenie akúkoľvek podobu, sme povolaný v ňom zvíťaziť skrze silu Božieho slova, ktoré keď prijímame s vierou, má moc zahnať Zlého, posväcuje nás a my rastieme v láske k Bohu a k našim blížnym. Majme na pamäti, že každé pokušenie nás preverí komu alebo čomu patrí naše srdce.

Marek Sopko