Štvrtkový komentár Mariána Gavendu: Evanjelium života

Po vysokých školách putovala výstava o genocíde umelým ukončením tehotenstva. Drastické snímky a hrozivé štatistiky ukazovali masové hroby, popravy, koncentračné tábory a napokon zmrzačené, krvou zaliate ľudské plody, na ktorých bolo už tak jasne vidno aj detaily ľudskej bytosti, ako prsty či srdce. Za každou genocídou stála niektorá ideológia, za každou ideológiou niektorá forma osobného či skupinového sebectva. Tej, čo práve prebieha, sa zďaleka nevyrovná krutosť a počet obetí v koncentrákoch ani socialistické hladomory a gulagy. Má jednu nápadnú črtu – koná sa nenápadne...
Bolo zaujímavé pozorovať reakcie študentov na túto výstavu: zhrozenie alebo pohŕdavé, ostentatívne otočenie sa chrbtom. Tým opäť otvorili tému, o ktorej sme svojho času veľa uvažovali, keď išlo o zverejnenie pomerne drastických bildboardov na obranu života poukazovaním na hrôzu interrupcie. Odznievali asi takéto argumenty: Na jednej strane tu je množstvo žien, ktoré svoj skutok vykonali neraz v neinformovanosti, ba priam oklamané alebo pod rozmanitými tlakmi - a do smrti si ho nesú ako zožierajúce bremeno. Vymaniť sa z depresií a výčitiek svedomia si často vyžaduje osobitnú duševne - duchovnú terapiu. Božie milosrdenstvo nevylučuje žiaden hriech a Kristus ho nielen odsudzuje, ale aj odpúšťa a volá k novému životu. Pre túto veľmi početnú skupinu žien, a neraz aj ich manželov, je neustále odsudzovanie interrupcie zobúdzaním ledva prekonanej traumy, drásanie starých rán. Najmä ak sa deje v cirkevných prostrediach, kde väčšina tých, ktorých sa to týkalo, si už prešli svojim očistným peklom. Nezriedka práve pričasté, odsudzujúce opakovanie tejto témy – neraz veľmi silnými slovami -, vedie k postupnému odporu voči Cirkvi.
Úplne opačnou je však druhá skupina, ktorá si svedomie uspáva klamnými argumentmi o tom, že je lepšie viac sa venovať už žijúcim deťom, že tu ide iba o zhluk buniek a podobne. Tieto ženy sú otrlé a zatvrdlivé voči pravde a každé pripomenutie tejto témy vnímajú ako útok, rozbíjajúci hrady ich domnelej bezúhonnosti. Na ne väčšinou nezaberú ani najdrastickejšie obrázky a štatistiky, odvrátia sa im chrbtom alebo sa ešte utvrdia vo svojich lživých argumentoch. Posilní sa zatvrdlivosť a tá sa ventiluje nenávisťou voči Cirkvi. Väčšinou sa to prejavuje až zbesilým zúrením, ak sa na túto tému Cirkev vyjadrí.
Dilema teda nespočíva v tom, či mlčať, alebo hovoriť, ale kedy, komu a ako hovoriť. Liatím krstnej vody sme sa „V mene Otca, i Syna, i Ducha Svätého“ stali Božími deťmi a členmi Cirkvi. To vieme všetci. Pričasto sa však zabúda, že vzápätí sme boli pomazaní aj krizmou spásy, pričom sme sa stali „údmi Krista kňaza, proroka a kráľa“. Všetci teda máme aj vyslovené prorocké poslanie. To neznamená jasnovidecké predpovedanie budúcnosti, ale jasné videnie prítomnosti, jej vnútorných súvisov. Lekár, ktorý pozná fungovanie organizmu vie pri diagnóze predpovedať, ako sa bude vyvíjať, ak pacient zachová stanovenú diétu a čo ho čaká, ak ju poruší. Každý kresťan je povolaný poznať vnútorné súvisy života, prejavy boja dobra a zla a otvárať ľuďom oči, aby ich aj oni videli. Teda nie odsudzovanie ale vysvetľovanie. Niekým možno zatrasie aj pohľad na hrôzy zničeného plodu. Evanjelium života je však najmä radostná zvesť o živote. Treba poznať a poukazovať na pozitívne, radostné stránky kultúry života. Čo je pekné a dobré, samo vyvoláva sympatiu – voči životu i voči tomu, kto evanjelium života hlása. Kto chce o ňom presvedčivo hovoriť, musí ho poznať a sám podľa neho žiť.
Práve prekladám inštrukciu Kongregácie pre náuku viery, Dignitatis personae. To mi vlastne ponúklo aj námet tohto komentáru. Veľmi často som si uvedomil, ako málo sám poznám najnovšie techniky z oblasti umelého oplodnenia, génových terapií a podobne. Ak chcem niekomu poradiť, musím presne vedieť, ako ktorá metóda funguje, čo sa pri nej deje, kedy ide o vraždu či popretie ľudskej dôstojnosti a kedy naopak je daná metóda prípustná, lebo človeku pomáha bez negatívnych účinkov. Že napríklad liek „na úpravu cyklu“, ktorý lekár podá pri meškajúcej menštruácii ako následku eventuálneho počatia, „upravuje“ cyklus tým, že zabije nového človeka, čo obyčajne pri jeho predpisovaní lekár nepovie. Treba poznať aj falošnú terminológiu, napríklad že Populačný fond nenapomáha rast populácie, ale jej ničenie. Ale aj zákernosti legislatívy, kde s mnohými návrhmi súhlasí aj množstvo veriacich, lebo nepoznajú, čo takéto zákony v praxi znamenajú. Je to paradox, že v tej istej krajine jeden zákon trestá čo i len spochybniť holokaust z minulosti a druhý legalizuje jeho ešte hroznejšiu podobu v prítomnosti.
Osveta sa netýka len duchovných. Je pravdou, že žijeme v období tretej svetovej vojny, v ktorej však, tak ako prví kresťania uprostred prenasledovania, máme žiť svoje radostné kresťanstvo. Je však treba vedieť aj reagovať. Americkí biskupi práve vyhlásili kampaň proti rastúcej chudobe. Bolo by mylné tváriť sa, že sa nič nedeje. V mnohých oblastiach misionári stále odstraňujú negramotnosť, prekážku lepšieho a dôstojnejšieho života. Byť analfabetmi v otázkach života a nepoznať rafinované formy boja proti nemu uprostred zúriacej morálnej epidémie by bola najvážnejšia forma analfabetizmu. A často aj kresťanského sebectva – my sa máme dobre, o iných sa nestaráme...
Milý poslucháči, nechcel som a nie je možné podať na dané témy ani len stručnú odpoveď. Chcel som iba poukázať na výzvy a otázky. Na potrebu učiť sa čítať podstatu diania, jasne ho vidieť a jasne hlásať evanjelium, radostnú zvesť života.