Homília Benedikta XVI. na Popolcovú stredu

Vatikán (25. februára, RV) – “Vráťte sa ku mne s celým srdcom – takáto výzva na obrátenie dominuje v každodennej liturgii. Už v antifóne sa hovorí že Pán zabúda a odpúšťa hriechy tých, ktorí sa obrátia, pri zbierkach sa kresťania vyzývajú k modlitbe, aby každý podnikal cestu skutočného obrátenia” – takto sa dnes prihovoril Svätý Otec veriacim v homílii v dnešnú stredu, ktorou sme vstúpili do Pôstneho obdobia. Popolcovej strede bol prispôsobený aj program Svätého Otca. Pravidelná generálna audiencia dnes nebola, Benedikt XVI. však o 17.00 hod. predsedal Eucharistickej slávnosti v Bazilike sv. Sabíny v Ríme. Predchádzala jej procesia z Kostola sv. Anzelma. V homílii potom Benedikt XVI. pokračoval:

Veľmi vhodne práve v tomto roku, kedy si pripomíname dvetisíc rokov od narodenia sv. Pavla, k nám hovorí Božie slovo v druhom liste Korinťanom: “V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom!” (5,20). Toto pozvanie apoštola je pre nás ďalším podnetom, aby sme vzali vážne pôstnu výzvu na obrátenie. Pavol mimoriadnym spôsobom zažil silu Božej milosti, milosti paschálneho tajomstva, na ktorom sa zakladá celé pôstne obdobie. Prezentuje sa nám ako vyslanec Pána. Kto nám teda skôr ako on môže pomôcť plodne prežiť toto obdobie vnútorného obrátenia? V Prvom liste Timotejovi Pavol píše: “Kristus Ježiš prišiel na svet zachrániť hriešnikov; a ja som prvý z nich” – a dodáva - “Ale dosiahol som milosrdenstvo, aby na mne na prvom ukázal Kristus Ježiš všetku zhovievavosť ako príklad pre tých, čo v neho uveria pre večný život.” (1,15-16). Apoštol si je teda vedomý, že bol vybraný ako príklad a táto jeho príkladnosť sa týka aj obrátenia, premeny jeho života, ktorá sa uskutočnila vďaka milosrdnej láske Božej. “Bol som predtým rúhač, prenasledovateľ a násilník – priznáva – No dosiahol som milosrdenstvo… nadmieru sa rozhojnila milosť nášho Pána” (ibid. 1,13-14). Celé jeho kázanie, a ešte prv, celá jeho misionárska činnosť, zakladali sa na vnútornom impulze, ktorý ho priviedol k základnej skúsenosti „milosti“. “Ale z Božej milosti som tým, čím som – píše Korinťanom - veď som pracoval viac ako oni všetci, vlastne ani nie ja, ale Božia milosť so mnou.” (1 Kor 15,10). Jedná sa o vedomie, ktoré sa nachádza vo všetkých jeho spisoch, a ktoré pôsobilo ako vnútorná “páka”, prostredníctvom ktorej Boh mohol zatiahnuť, aby ho posunul dopredu, v ústrety stále vzdialenejším hraniciam – nielen geografickým, ale aj duchovným.

Sv. Pavol uznáva, že všetko v ňom je dielo Božej milosti, ale nezabúda na to, čo je k tomu potrebné: k daru nového života zo slobodnej vôle pripojiť obnovenie sa v krste – pokračoval Svätý Otec a pripojil slová 6. kapitoly Listu Rimanom, ktoré budeme počuť na Veľkonočnú vigíliu: “Nech teda nevládne hriech vo vašom smrteľnom tele, žeby ste sa poddávali jeho žiadostiam, ani nevydávajte svoje údy hriechu za nástroj neprávosti, ale oddajte sa Bohu ako živí, čo vstali z mŕtvych, a svoje údy dajte Bohu za nástroj spravodlivosti.” (Rim 6, 12-13). V týchto slovách – ako pokračoval – vidíme plán pôstu. Pokrstený však musí nasledovať vo viere náuku, musí byť stále v strehu, aby protivníkovi nedovolil zabrať jeho územie.
Ako však doviesť krstné povolanie k naplneniu, ako zvíťaziť v boji medzi telom a duchom, medzi dobrom a zlom, v boji, ktorý poznačuje náš život? – položil si otázku Svätý Otec. Odpoveď na to je podľa neho modlitba, almužna a pôst.

Toto je teda povolanie kresťanov: vzkriesení s Kristom prešli smrťou a ich život je teraz s Kristom ukrytý v Bohu (por. Kol 3,1-2). Pre žitie tejto novej existencie v Bohu je nevyhnutné živiť sa Božím slovom. Ježiš to hovorí otvorene, keď odpovedá na prvé z troch pokušení na púšti, citujúc knihu Deuteronómium: “Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.” (Mt 4,4; por. Dt 8,3). Svätý Pavol to pochopil, a preto odporúča: “Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva. Vo všetkej múdrosti sa navzájom poúčajte a napomínajte a pod vplyvom milosti spievajte Bohu vo svojich srdciach žalmy, hymny a duchovné piesne.” (Kol 3,16). Aj v tomto je apoštol predovšetkým svedkom: jeho listy sú výrečným svedectvom toho, že žil z Božieho slova: myšlienky, skutky, modlitba, teológia, kázanie, napomínanie – to všetko v ňom bol ovocím Slova, ktoré prijímal od svojej mladosti v židovskej viere a ktoré sa mu naplno odhalilo v stretnutí so vzkrieseným Kristom a ktoré ohlasoval po celý zvyšok svojho života – počas svojho misijného pôsobenia. Bolo mu zjavené, že Boh v Ježišovi Kristovi vyslovil svoje definitívne slovo, slovo spásy, ktoré sa viaže na tajomstvo kríža. A tak mohol uzatvoriť: “Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet.” (Gal 6,14). V Pavlovi sa slovo stalo živým a jeho jedinou chválou je ukrižovaný a vzkriesený Kristus.

V závere potom Svätý Otec vyzval prítomných, aby pri prijatí popola na znak obrátenia a pokánia otvorili svoje srdce k oživujúcemu účinku Božieho Slova. “Pôst, v ktorom viac počúvame toto Slovo, v ktorom sa intenzívnejšie modlíme, ktorý prežívame v pokání nech je stimulom k obráteniu a k úprimnej láske k blížnym, najmä k biednym a núdznym. K tomu nech nás sprevádza sv. Pavol a nech nás vedie Panna Mária, pokorná Božia Služobnica, ktorá pozorne počúva naše prosby. Takto, obnovení v Duchu môžeme prísť v radosti až do Veľkej noci” – uzatvoril svoju homíliu Svätý Otec. –sg,mk-