Nedeľný príhovor kard. Jozefa Tomka: Cirkev a história

Benedikt XVI. obohacuje Cirkev i ľudstvo mnohými vzácnymi prejavmi. Dňa 7. marca 2008 prijal Pápežský komitát pre historické vedy, do ktorého patrí aj naša Slovenska profesorka Emília Hrabovec. Predniesol im podnetnú úvahu o krízovom stave dnešnej histórie a o postoji Cirkvi k nej.
Vo svete i u nás na Slovensku badať nezáujem o históriu najmä v mladšej generácii. Príčin je viacero. Je to predovšetkým internetová revolúcia. Táto sieť objíma celý svet a takmer bezprostredne nás spája so súčasnými udalosťami. Žijeme teda v dnešnom svete, ale aj pre tento svet, iba pre dnešok a pre najbližšiu budúcnosť; aký zmysel má zaujímať sa o minulosť a opotrebúvať si fyzickú schopnosť pamäti, ktorá je podkladom pre históriu? Môžeme len obdivovať pamäť Afričanov a iných rás, ktoré ešte nie sú zaplavené elektronickou sieťou, zatiaľ čo my postupne strácame pamäť ako schopnosť. Náš postoj sa ľahko sústredí na starorímske „Carpe diem“-„uži si tento deň“, keď žijeme v spoločnosti, kde vládne konzumný materializmus a pozitivizmus. Svätý Otec upozornil, že minulosť sa tu javí len ako tmavé pozadie, na ktorom žiari prítomnosť a budúcnosť ako „svetlo“ a samočinný neustály „pokrok“. Na takú atmosféru sa viaže aj utópia raja na zemi. Ako potom má byť história „magistra vitae“, čiže „učiteľka života“? Niekto už poznamenal, že krízy, ako je súčasná, môžu pozitívne prispieť k ozdraveniu takého spoločenského zmýšľania.

Krízu histórie podporuje aj úmyselné alebo neúmyselné falšovanie histórie, ktoré má viac príčin a spôsobov. Môže pochádzať z nedostatočnej vedomosti alebo zo zatajovanej ignorancie. Najmä v dejinách napísaných pre osoh režimu, ideológie, straníckeho, politického, finančného a mocenského záujmu sa popísali mnohé nepravdy, polopravdy i otvorené klamstvá a spáchali sa tak historické chyby, ktoré sa potom umele prenášajú a udržujú pri živote ako „čierne legendy“; niekedy sa aj minulé udalosti učešú a pritiahnu za vlasy, len aby poslúžili v prítomnosti niektorým osobám alebo skupinám. Namiesto histórie sa verejnosti podáva propaganda. Pritom zamlčanie nepríjemných stránok, skreslenie určitých udalostí, anachronistické tvrdenia, „zatienenie“ niektorých osobností a psychologické vynášanie iných ako aj autocenzúra v médiách, keď je reč o bližšej ale i vzdialenejšej histórii,- to všetko sú len ľahšie príklady manipulácie histórie a historickej pravdy. Mocenské skupiny majú vždy záujem vytvoriť takzvanú „vedecky“ dokázanú a odsúdiť ako nevedeckú inú históriu. Nato ľahko použijú aj prípadného odborníka na krátkodobú historickú otázku, z ktorého však spravia vševediaceho vrcholného znalca a sudcu pre celú históriu a ten potom vydáva diplomy a záruky o kvalite historických prác a učebníc. Režimová, žurnalistická, ideologická história a historiografia je vždy náklonná k takým krokom.

Príkladov na falšovanie, manipulovanie a skresľovanie histórie je až priveľa vo svetovej, náboženskej i našej národnej histórii. Ani nespomínajme výtvory čistej fantázie ako je Brownov „ Kódex Da Vinci“, Cornwellov „Hitlerov pápež“ o Piovi XII. (ktorý neskôr sám autor uznal ako nevedecký a v mnohom nepravdivý), ako aj Hochhutova divadeľná dráma „Der Stellvertreter“, rôzne vraj „historické“ romány o templároch, strigách a podobne, „čierne legendy“ o náboženskej histórii Latinskej Ameriky, o jezuitoch a o „Opus Dei“, Jiráskovo „Temno“, ktoré sa nám podávalo ako historický obraz kresťanského stredoveku, z Prahy objednané heslá o Slovákoch v západných encyklopediách z obdobia medzi dvoma svetovými vojnami, alebo predstavenie činnosti sv. Cyrila a Metoda ako čisto politickej „byzantskej misie“, aj iné ideologicky podmienené „ dokumenty“ z doby totality. Pre širší pohľad platí tvrdenie Benedikta XVI.: „Ignorujú sa tiež dôležité oblasti historickej skutočnosti, dokonca celé epochy. Napríklad, v mnohých študijných plánoch vyučovanie histórie začína až od udalostí francúzskej revolúcie“. Ešte sa pamätáme na diskusie o Ústave spojenej Európy, pri ktorých francúzski a iní politici tvrdohlavo vylučovali čo len spomienku na kresťanstvo v dejinách Európy.

Následky tejto krízy opisuje sám Svätý Otec týmito slovami: „Nevyhnutný produkt takého vývoja je spoločnosť, ktorá nepozná vlastnú minulosť a teda stratila historickú pamäť. Každý tu môže vidieť vážnosť tohto následku: tak ako strata pamäti privádza v jednotlivcovi stratu identity, podobný úkaz spôsobuje v zložitej spoločnosti. Je zrejmé, že také historické „zabudnutie“ privádza nebezpečenstvo pre celistvosť ľudskej prírody vo všetkých jej rozmeroch“. Odtiaľ vyvádza Benedikt XVI. hlboký dôvod, pre ktorý sa Cirkev stará o históriu ľudstva a človeka: “Cirkev nie je z tohto sveta, ale žije v ňom a pre neho“.

Aj dnes platí, a to aj pre nás Slovákov, že človek i národ sú ako strom: ten nežije bez koreňov. I náš človek nežije bez rodiny a predkov, i náš národ má svoju históriu. Bez minulosti a histórie sa nevytvorí ani osobná ani spoločenská identita, osobnosť, skúsenosť, múdrosť a solidárnosť, ani zodpovednosť pred históriou.

Cirkev naozaj praje histórii a historickým výskumom. Lev XIII. uvoľnil prístup do vatikánskych archívov a prehlásil: „Nebojíme sa zverejniť dokumenty“. Dodnes tam študujú historici z rôznych krajín. Viaceré národy si tam platia stálych vedeckých pracovníkov, ktorí hľadajú a uverejňujú dokumenty zaujímavé pre ich krajinu. Tak vyšli napríklad „Monumenta Ucrainae Vaticana“ a iných národov. Osobne som tam v minulosti stretol vedcov z Nemecka, Rakúska, Poľska, Maďarska a iných, ktorí sa občas vymenia, lebo táto práca je veľmi náročná. My Slováci máme ešte tú prácu pred sebou. Ján Pavol II. nechal zverejniť dokumenty z prípadu Galileiho, kardinál Ratzinger sprístupnil archív Kongregácie pre učenie viery. „Pracovné archívy“, ktoré sa ešte bežne používajú v rímskych úradoch, sa po určitej dobe presúvajú do „historických archívov“ a otvárajú na štúdium.

Lebo my veríme slovám Ježiša Krista, že „pravda nás vyslobodí“ (por. Jn 8,32).



Jozef kard. Tomko