Zamyslenie na 7. nedeľu v Cezročnom období

Asi najväčší pocit bezmocnosti prežíva človek vtedy, keď si nedokáže pomôcť sám a je úplne vo všetkom odkázaný len na druhých. Byť chorobou pripútaný na lôžko znamená neustálu potrebu iného človeka. Choroba izoluje človeka, vytrháva ho zo spoločenstva s okolitým svetom. Nádej na zlepšenie prichádza len po stretnutí s lekárom. Odmietnutie pomoci zo strany blížneho utrpenie len zväčšuje a prehlbuje.
Evanjelium 7. nedele v cezročnom období nám opisuje situáciu s ochrnutým človekom v preplnenom dome v Kafarnaume. „Tu prišli k nemu s ochrnutým človekom; niesli ho štyria. A keď ho pre zástup nemohli priniesť až k nemu, odkryli strechu tam, kde bol, a otvorom spustili lôžko, na ktorom ležal ochrnutý.“
Nemáme veľa informácií o ochrnutom človeku. Nevieme, čo bolo príčinou choroby, koľko rokov sa už takto trápil, koľkých lekárov navštívil. Vieme však jedno. Mal okolo seba ľudí, ktorí ho mali skutočne radi a urobili všetko pre to, aby mu pomohli a sprostredkovali stretnutie s Ježišom. Chorý si uvedomil, že priatelia sú poslednou možnosťou urobiť niečo so svojou chorobou, so svojim osudom. Na stretnutie s Ježišom však nestačí len dobrá vôľa. Do cesty prichádzajú prekážky. Okolo Ježiša je zástup ľudí, ktorý bráni chorému v osobnom kontakte s lekárom. Jeho priatelia to ale nevzdávajú, uvažujú, hľadajú riešenie. Ak to nejde dverami, pôjde to cez strechu. Stojí to síce viac námahy, ale chorý sa napokon ocitá pred Ježišom, ktorý radikálne zmení jeho život, uzdravuje mu dušu i telo.
Táto evanjeliová udalosť poukazuje na dôležitú pravdu. Aj v našom okolí žijú ľudia, ktorí napriek tomu, že majú zdravé nohy, predsa sú ochrnutí, predsa sa trápia a nežijú život v radosti a v plnosti. Sú uväznení vo svojich hriechoch, slabostiach, závislostiach, ktoré ich izolujú a vytrhávajú so spoločenstva. Aj pre nich existuje nádej, aj pre nich ostáva riešenie: Priviesť ich ku osobnému stretnutiu s Kristom. Je úlohou nás kresťanov sprostredkovať týmto ľuďom príležitosť stretnúť sa s najlepším odborníkom a lekárom na ľudské duše. Nestačí ich priviesť len k dverám, k zástupu, k anonymnej mase, treba ich dostať až do vnútra, až pred Krista, tvárou v tvár. Iba vtedy môže nastať zmena, uzdravenie. Nie je to vždy ľahké a jednoduché. Treba počítať aj s ťažkosťami a problémami. Vidíme, že aj množstvo ľudí, dav, hromadný záujem môžu brániť dostať sa do bezprostrednej blízkosti Krista. Inokedy to môže byť nedôvera v Božiu pomoc, alebo strach zanechať starý spôsob života, obavy z náročnosti nasledovať Krista. Je úlohou kresťanského spoločenstva rozmýšľať a hľadať spôsoby, ako ľudom umožniť osobné stretnutie s Pánom a predstaviť im Krista ako riešenie všetkých problémov. Pre priateľov ochrnutého by bolo pohodlnejšie nechať ochrnutého vonku, pred dverami, ako odkrývať strechu. Ich opravdivá vynaliezavá láska a snaha pomôcť chorému priniesla ovocie.
Usilujme sa aj my privádzať ľudí ku Kristovi - lekárovi tela i duše. On jediný má moc uzdraviť naše rany, zmeniť naše smutné životné osudy. A nezabudnime, že aj my môžeme kedykoľvek padnúť do hriechu a ostať v izolácií ponechaní sami na seba. Dôležité je vtedy mať niekoho, kto nás aj napriek ťažkostiam privedie pred Krista.


František Knapík