Generálna audiencia Benedikta XVI.: Odkaz sv. Pavla

Vatikán (4. februára, RV) – Aula Pavla VI. vo Vatikáne sa dnes zaplnila pútnikmi z celého sveta, ktorí si prišli vypočuť katechézu Benedikta XVI. počas dnešnej generálnej audiencie. Svätý Otec v nej dnes pokračoval v rozprávaní o apoštolovi národov – sv. Pavlovi, konkrétne sa zameral na koniec jeho pozemského života a jeho dedičstvo, ktoré nám zanechal.
“Aj keď v Novom zákone nie je zmienka o jeho smrti, podľa tradície vieme, že bol umučený v Ríme za vlády Nera a pochovaný na ulici Via Ostiense na mieste, kde v súčasnosti stojí Bazilika sv. Pavla za hradbami“ – povedal Svätý Otec a svoju katechézu začal takto:
 
Drahí bratia a sestry,

 
séria našich katechéz o postave svätého Pavla sa chýli k záveru: dnes chceme hovoriť o konci jeho pozemského života. Staroveká kresťanská tradícia jednohlasne svedčí o tom, že smrť svätého Pavla bola dôsledkom mučeníctva, ktoré podstúpil práve tu, v Ríme. Spisy Nového zákona nám o tomto fakte nehovoria. Skutky apoštolské končia svoje rozprávanie v momente, keď bol apoštol vo väzení a mohol prijímať návštevy, ktoré k nemu prichádzali (por. Sk 28,30-31). Len v druhom Liste Timotejovi nachádzame tieto slová: „Lebo ja mám vyliať svoju krv na obetu, nastáva čas môjho odchodu.“ (2 Tim, 4,6; por. Fil 2,17). Sú tu použité dva obrazy – obraz kultovej obety, ktorý bol už v Liste Filipanom, kde vysvetľoval mučeníctvo ako súčasť Kristovej obety – a obraz z námorníckeho prostredia (doslovne „nastáva čas rozviazať plachty), ktorý naznačuje vydanie sa na cestu: oba tieto obrazy diskrétne naznačujú príchod smrti, a to smrti násilnej.

Potom sa Svätý Otec v rozprávaní zameral na datovanie smrti sv. Pavla, o ktorej prvé svedectvo pochádza z polovice 90. rokov 1. storočia, teda niečo viac ako tri desaťročia od jeho smrti. Ide konkrétne o list, ktorý Rímska cirkev so svojim biskupom Klimentom I. napísala cirkvi v Korinte. Píše sa v ňom aj o siedmych uväzneniach sv. Pavla, vyhnaniach, kameňovaniach, o tom, ako hlásal Krista na východe a západe a ako si pre svoju vieru vyslúžil slávu a stal sa najväčším príkladom trpezlivosti. Trpezlivosť - ako pokračoval Benedikt XVI. - je chápaná ako vyjadrenie jednoty v utrpení s Kristom a pevnosti, s akou prijal dlhú cestu utrpenia. Potom Svätý Otec pokračoval:
 
Veľmi zaujímavou je prítomnosť mien Petra a Pavla v liste sv. Klimenta, aj keď vo svedectve Euzébia Cézarejského zo štvrtého storočia sú zmienení v opačnom poradí, keď hovoriac o cisárovi Nerovi Euzébius píše takto: „Počas jeho vlády bol Pavol sťatý v Ríme a Peter tam bol ukrižovaný. Toto je potvrdené menami Petra a Pavla, ktoré sú aj dnes zachované na ich hroboch v tomto meste.“ (Hist. Eccl. 2,25,5) Euzébius potom pokračuje spomínajúc skoršie vyhlásenie rímskeho kňaza Gaia, ktoré pochádza zo začiatku druhého storočia: „Môžem ti ukázať trofeje apoštolov: ak pôjdeš do Vatikánu alebo na ulicu Via Ostiense, nájdeš tam trofeje zakladateľov Cirkvi (ibid. 2,25,6-7). „Trofeje“ sú náhrobné monumenty; ide o hroby Petra a Pavla, ktoré aj dnes po dvoch tisícročiach uctievame na rovnakých miestach: či už tu vo Vatikáne, pokiaľ ide o svätého Petra, alebo v Bazilike sv. Pavla za hradbami na ulici Via Ostiense, ak ide o apoštola národov.
Je pozoruhodné zdôrazniť, že dvaja veľkí apoštoli sú spomenutí spolu. Aj keď žiadny staroveký prameň nehovorí o ich spoločnej službe v Ríme, nasledujúce presvedčenie kresťanov, na základe spoločného miesta ich odpočinku v hlavnom meste impéria, ich označuje za zakladateľov cirkvi v Ríme. Tak čítame u Ireneja z Lyonu, na konci druhého storočia, ohľadom apoštolskej postupnosti v rozličných cirkvách: „Keďže by bolo príliš dlhé vymenúvať nástupníctvo vo všetkých cirkvách, zoberme si cirkev najväčšiu a najstaršiu, známu všetkým, cirkev založenú  v Ríme – ustanovenú dvomi najslávnejšími apoštolmi – Petrom a Pavlom“ (Adv. haer. 3,3,2).

 
Nechajme teraz na chvíľu postavu Petra – pokračoval Benedikt XVI. – a pozrime sa na osobnosť Pavla, ktorého mučeníctvo je po prvýkrát vyrozprávané v Pavlových skutkoch, napísaných ku koncu 2. storočia. V nich sa píše, že Nero ho odsúdil na smrť sťatím hlavy, ktorá bola vykonaná hneď potom.
Následne sa Svätý Otec zamyslel nad datovaním smrti apoštola, ktoré sa podľa historických prameňov kladie medzi obdobie požiaru v Ríme v júli roku 64 a posledný rok vlády Nera, teda rok 68. Výpočet však – ako dodal Svätý Otec - závisí od datovania príchodu apoštola do Ríma. Z ústneho podania sú známe ďalšie dva momenty. Jeden, legendárnejší, napríklad hovorí, že mučeníka popravili na mieste nazvanom „Acquae Salviae“ na ulici Via Laurentina a že jeho hlava po poprave trikrát dopadla na zem, pričom na týchto miestach vytryskli tri pramene. Toto miesto sa dodnes volá Tri fontány.
Potom sa Svätý Otec zameral na osobnosť sv. Pavla a na jeho duchovné dedičstvo.
 
V každom prípade postava svätého Pavla sa vypína vysoko nad jeho pozemský život a smrť; zanechal po sebe vskutku výnimočné duchovné dedičstvo. Aj on, ako opravdivý apoštol Ježiša Krista, sa stal znamením, ktorému budú odporovať. Zatiaľ čo takzvaní „ebioniti“ – židovsko-kresťanský prúd – ho pokladali za apostatu od Mojžišovho zákona, už v knihe Skutkov Apoštolských sa objavuje veľká úcta ku apoštolovi Pavlovi. Nechám teraz stranou apokryfnú literatúru – ako Skutky Pavla a Tekly a apokryfnú korešpondenciu medzi apoštolom Pavlom a filozofom Senecom. Dôležité je konštatovať najmä to, že Listy svätého Pavla sa veľmi skoro stali súčasťou Liturgie Slova. A tak, vďaka tejto „prítomnosti“ v liturgii Cirkvi, sa myšlienky svätého Pavla stali duchovnou potravou veriacich všetkých čias.
Je zrejmé, že Cirkevní otcovia a po nich všetci teológovia sa inšpirovali listami svätého Pavla a jeho spiritualitou. Počas všetkých storočí – až do dnešného dňa – Pavol vždy bol opravdivým učiteľom a apoštolom národov. Prvý nám známy patristický komentár ku spisom Nového zákona pochádza od veľkého alexandrijského teológa Origena, ktorý komentuje List sv. Pavla Rimanom. Tento komentár sa, žiaľ, zachoval iba sčasti. Svätý Ján Zlatoústy, okrem toho, že komentoval jeho listy, napísal o ňom sedem pamätných Chválospevov. Svätý Augustín mu dlhuje rozhodujúci krok na ceste svojho obrátenia a k Pavlovi sa vracia počas celého života. Z tohto neustáleho dialógu s apoštolom Pavlom sa odvíja jeho katolícka teológia a taktiež protestantská teológia všetkých čias. Svätý Tomáš Akvinský nám zanechal pekný komentár k Pavlovým listom, ktorý predstavuje najzrelší plod stredovekej exegézy. Skutočný obrat nastal v šestnástom storočí s protestantskou reformou. Rozhodujúcim momentom v Lutherovom živote bol tzv. „Turmerlebnis“ (1517) (zážitok vo veži) v ktorom v jednom okamihu Luther našiel novú interpretáciu Pavlovej doktríny o ospravodlivení. Interpretáciu, ktorá ho oslobodila od škrupúľ a úzkostí predchádzajúceho života a ktorá mu dala novú, radikálnu dôveru v Božiu dobrotu, ktorá odpustí všetko bezpodmienečne. Od toho okamihu Luther identifikoval židovsko-kresťanský legalizmus, odsúdený apoštolom Pavlom, s poriadkom života Katolíckej cirkvi. Cirkev sa mu preto javila ako výraz otroctva zákonu, voči ktorému sa stavia sloboda evanjelia. Tridentský koncil v rokoch 1545 - 1563 interpretoval dôkladne otázku ospravedlnenia a v línii celej katolíckej tradície našiel syntézu medzi zákonom a evanjeliom – v zhode s posolstvom Svätého písma čítaného vo svojej úplnosti a jednote.

Vo vývoji exegézy – pokračoval Svätý Otec -, predovšetkým za posledných 200 rokov vidieť stále väčšiu zhodu medzi katolíckou a protestantskou exegézou; badať tu pozoruhodný súhlas práve v bode, ktorý stál na začiatku najväčšieho historického nesúhlasu. Je to teda veľká nádej pre ekumenizmus, tak centrálny pre II. vatikánsky koncil. V závere Svätý Otec dodal, že ďalšie štúdiá vnesú viac svetla k spoznaniu osoby sv. Pavla, cirkví, ktoré založil a evanjelia, ktoré hlásal. “Nech sme pri počúvaní jeho učenia posilnení v našej oddanosti Kristovi tak, aby sme sa radostne zúčastňovali na poslaní Cirkvi pri evanjelizácii!”

Svätý Otec potom pred tradičnými pozdravmi pútnikov vyslovil výzvu v súvislosti so situáciou na Srí Lanke keď povedal:

„Správy, ktoré sú známe o konflikte a narastajúcom počte nevinných obetí ma presviedčajú o tom, aby som sa obrátil s výzvou v súvislosti s bojmi, aby rešpektovali ľudské práva a slobodu národného hnutia, aby bola zabezpečená zdravotná pomoc zraneným a bezpečnosť civilného obyvateľstva a aby boli zabezpečené akútne potreby potravín a zdravotnej starostlivosti. Panna Mária nech pomáha urýchliť príchod pokoja a zmierenia v tejto krajine.“

Potom nasledovali pozdravy Svätého Otca vo viacerých jazykoch a záverečné apoštolské požehnanie. –mk,sg-