Štvrtkový komentár Antona Ziolkovského: Pred prezidentskými voľbami

Vážení poslucháči! O niekoľko týždňov sa začne kampaň pred prezidentskými voľbami. Diskusia o vhodnosti kandidátov už beží niekoľko mesiacov. Slovensko by si po dvadsiatich rokoch od novembrovej revolúcie zaslúžilo mať nekomunistického prezidenta. Bol by to neklamný znak konca jednej éry. Nemožno zabudnúť, že počas budovania socializmu bola obmedzovaná náboženská sloboda, perzekvovaní mnohí katolíci, vrátane biskupov. Preto bývalí členovia komunistickej strany nevzbudzujú medzi veriacimi, ktorí nezabúdajú na minulosť, ktovieaké sympatie. Pritom sa hneď vnucuje myšlienka, že situáciu zachráni slušný nekomunista. Takáto úvaha je správna. Má však hranice, ktoré vo svedomí kladie naša viera.

Je mimoriadne dôležité, aby ten, komu dáme hlas, sa ani v náznakoch nepokúšal akýmkoľvek spôsobom obmedziť náboženskú slobodu. Avšak žijeme v časoch, kedy dodržiavanie náboženskej slobody nemôže byť jediným kritériom. Stále častejšie sme svedkami otvorenej neúcty voči ľudskému životu. Je ovocím zvráteného používania najväčšieho daru od Boha, našej slobody. Slobodu bez viazanosti na morálku mnohí považujú za najvyššiu hodnotu. Cena života sa často posudzuje kritériami zdravia, materiálneho zabezpečenia či dokonca chcenosti. Síce sa hovorí, že život je to najcennejšie, čo máme, avšak v skutočnosti neraz správaním potvrdzujeme, že život v chorobe, utrpení, chudobe či bez lásky, nemá zmysel. Výsledkom takéhoto zmýšľania je legalizácia potratov či úvahy nad eutanáziou. Navonok deklarujeme, že Boh je darcom života, na jeho miesto sa však tlačíme my. Rovnako sme svedkami pokusov o degradáciu rodiny. Organizácie, ktoré žiadajú registrované partnerstvá homosexuálov, sa ozývajú stále hlasnejšie. Ak teda chceme hodnotiť prezidentských kandidátov, viera nám káže všímať si tri kritériá: postoj k náboženskej slobode, bioetickým otázkam a tradičnej rodine.

K týmto témam tradične inklinujú kresťanskí demokrati. Veriaci prirodzene očakávajú, že práve oni navrhnú kandidáta, ktorý bude zodpovedať spomínaným kritériám. Čo však v situácii, keď vidina voľby slušného nekomunistu preváži nad kritériami, ktoré predkladá poctivo prežívaná viera? Máme relevantný dôvod domnievať sa, že voľba slušného nekomunistu s opačnými postojmi ku bioetickým otázkam a tradičnej rodine, ako má Katolícka cirkev, bude nám nakoniec na úžitok? Nie sme jediní, ktorí si kladú podobné otázky. Pred nedávnymi prezidentskými voľbami v Spojených štátoch vznikla skupina „Rímskokatolíci za Obamu.“ Išlo o katolíkov, ktorí sa ho rozhodli voliť. Zároveň si uvedomovali, že jeho liberálne postoje k interrupciám a registrovaným partnerstvám sú z pohľadu viery prekážkou. Aby zostal vlk sýty a ovca celá, rozhodli sa podporiť ho a pritom vyvíjať úsilie, aby v týchto otázkach zmenil názor.

K celej záležitosti sa veľmi trefne vyjadril denverský arcibiskup. V miestnych novinách napísal: „Kedysi som sa zapojil do podpory kandidatúry Jimmyho Cartera. Bol priamym, čestným a serióznym kresťanom. Podporoval som ho počas kampane v roku 1976, keď som ako mladý kňaz pôsobil v Pennsylvánii. Carter mal jeden vážny nedostatok. Vedel som, že čo sa týka schvaľovania potratu, bol príliš mierny. Ako kňaz som sa ospravedlňoval, že nebol agresívnym zástancom slobodnej voľby. Mal mylný postoj k tejto životne dôležitej otázke, no bol som presvedčený, že sa zastáva toľkých „katolíckych“ otázok, na rozdiel od jeho súpera. Morálne počty sa zdali byť ľahké. Po Carterovom neúspechu som si stále viac všímal, že len veľmi málo ľudí, vrátane katolíkov, ktorí vyhlasovali, že potrat odmietajú, proti tomu niečo urobilo. Ani to nemali v úmysle. Pre väčšinu, bol ich osobný protest o málo viac ako zbožné zalamovanie rúk a bežná výhovorka – presne ako je to dnes. V skutočnosti nemôžem menovať nijakého katolíckeho politika, ktorý by bol vytrvalo verejne aktívny v oblasti ochrany nenarodeného života. Niektorí o tom hovoria, a niektorí to myslia dobre, ale skutkov je málo. Preto v Spojených štátoch je aj v roku 2008 potrat prijateľnou formou zabíjania človeka. A zostane ním dovtedy, dokiaľ katolíci neprinútia svoje politické strany a zvolených predstaviteľov, aby konali inak.“ Toľko denverský arcibiskup.

Ak sa politici, ktorí sa hlásia ku kresťanským cirkvám, vzdajú pri výbere prezidentského kandidáta kritéria ochrany nenarodeného života, vysielajú cynické posolstvo, že táto téma pre nich stráca dôležitosť. Obetovať životy nenarodených detí politickému kompromisu je hanebné. Tento pragmatický krok signalizuje, že v mene politickej dohody viera vo verejnom priestore nemá čo hľadať. Keď sa denverského arcibiskupa pýtali, kedy možno podporiť kandidáta, ktorého názory na otázku interrupcií sú v rozpore s náukou Cirkvi, povedal: „Katolíci na takúto voľbu potrebujú primeraný dôvod. Avšak čo je „primeraný dôvod“, ak ide o potrat? Je to taký druh dôvodu, ktorý budeme schopní vysvetliť s čistým srdcom obetiam potratu, keď sa s nimi stretneme tvárou v tvár vo večnosti – čo sa aj s veľkou určitosťou stane. Ak sme presvedčení, že tieto obete prijmú naše motívy ako niečo viac ako alibi, potom môžeme takto konať.“

Vážení poslucháči! Bioetické otázky sa musia stať zvlášť pred voľbami jednou z kľúčových tém verejného a spoločenského života. Stanú sa nimi vtedy, ak sa nájdu politické zoskupenia, pre ktorých sa napríklad ochrana nenarodeného života a zákaz potratov stanú trvalou agendou. Aj u nás je mnoho ľudí, ktorí tvrdia, že sú proti potratom, ale neurobia nič, aby sa to zmenilo. Preto na Slovensku je dodnes potrat prijateľnou formou zabíjania človeka. A zostane ním dovtedy, dokiaľ katolíci neprinútia svoje politické strany a zvolených predstaviteľov, aby konali inak.