Očami viery, vedy a kultúry: Citový a náboženský vývin v 3. – 5. roku života
Aj dnes by sme v rámci
našej rubriky Očami viery, vedy a kultúry venovali opäť pozornosť téme z priesečníka
psychológie a spirituality s názvom: Citový a náboženský vývin v prvých piatich rokoch
života. Tento krát by sme sa zamysleli nad tým, ako to, čo sa udeje v našom citovom
vývine od tretieho do piateho roka života, môže ovplyvniť, či už pozitívne alebo negatívne
náš vzťah k Bohu.
Pocit viny a jeho nevyhnutnosť
Najcharakteristickejším
aspektom citového vývinu v období medzi tretím až piatym rokom života dieťaťa, o ktorom
zhodne hovoria všetci významní psychoanalytici, je „pocit viny“. Má viaceré formy
smerom k jeho zrelosti. Z tohto hľadiska možno rozlišovať medzi „pocitom viny psychickým,
morálnym a náboženským, teda skúsenosťou hriechu“.
Je dôležité tiež
poznamenať, že pocit viny nie je negatívnym javom v živote človeka, ako by sa mohlo
zdať z toho. Veď ak ide o zrelo vyvinutý pocit viny, ten je prejavom ohľaduplnosti,
starostlivosti a lásky voči druhému. Z hľadiska zrelých ľudských vzťahov je vlastne
nevyhnutné, aby človek bol schopný vnímať bolesť druhého, aby sa vedel vcítiť do iného,
byť zodpovedný za slovo alebo čin, ktorým sa dotkne, zraní či urazí druhého.
Psychický
pocit viny
Ako som už povedal v úvode, pocit viny môže mať rozličné formy,
vzhľadom na jeho rozvinutosť, či zrelosť. Možno tak rozlišovať medzi „pocitom viny
psychickým, morálnym a náboženským, teda skúsenosťou hriechu. Pokiaľ ide o psychický
pocit viny, Taliansky psychológ a psychoterapeut Giuseppe Sovernigo ho definuje ako
„citovo skľučujúci, izolujúci a deštruktívny stav, vedomý alebo nevedomý, ktorý
vyrastá z úzkosti a strachu z možného trestu na základe porušeného zákona alebo zo
strachu z možnej pomsty zo strany signifikantnej poškodenej osoby“.
Tento
typ pocitu viny má ďalšie charakteristiky: je automatický, slepý, nerozlišujúci, rigidný
a tyranský, založený na imperatíve „ty musíš alebo ty nesmieš“. Osoba, ktorá ho prežíva,
je v jednej osobe katom a zároveň obeťou, pretože nie je schopná prekročiť samu seba,
ale ostáva v obsedantnej ustarostenosti o vlastný sebaobraz. Takýto psychický pocit
viny si možno všimnúť aj v niektorých biblických príbehoch. Napríklad v Dávidovom
počínaní (2 Sam 11,1-27), keď po tom, čo sa dopustil hriechu, usiluje sa zachrániť
len vlastnú spoločenskú reputáciu, bez toho, že by prevzal zodpovednosť za svoje správanie
či už voči druhým a tiež voči Bohu. Iným príkladom je Judáš (Mt 27,5-10), ktorý po
tom, čo zradil Ježiša, cíti sa byť úplne preniknutý egocentrickou úzkosťou, ktorá
ho uzatvára čoraz viac do seba a ženie až do okamihu vlastnej sebadeštrukcie. Vzhľadom
na psychický pocit viny, nemožno hovoriť ešte o pocite viny v pravom zmysle slova,
pretože to, čo človeka zaujíma, nie je objekt vlastnej viny či škoda, ktorú spôsobil,
ale reakcia a efekt, ktorý môže spätne priniesť jemu samému, teda fakt, že by mohol
byť potrestaný. V takomto prípade sa ocitáme v konfrontácii s pocitom, ktorý má svoj
pôvod v ranom vývinovom štádiu, v ktorom dieťa zažilo príliš prísneho rodiča, ktorý
netoleroval jeho nedokonalosť, a takto sa potom v dospelom veku človek cíti byť sprevádzaný
takýmto pocitom nie preto, aby nezranil druhého, ale preto, aby sa vyhol trestu alebo
negatívnych reakcií zo strany iných, alebo aby nebol odhalený.
Morálny
pocit viny
Pokiaľ ide o morálny pocit viny, jednou z jeho najcharakteristickejších
čŕt je, že jeho podstatu „netvorí strach z odhalenia alebo potrestania, alebo ľútosť
nad tým, že niekto významný sa zle cítil, ale skutočnosť, že bol vykonaný negatívny
skutok sám osebe“. Ak hovoríme o morálnom pocite viny, už sa ocitáme mimo vývinového
štádia medzi tretím až piatym rokom, pretože takýto druh pocitov so sebou nesie už
podstatne jasnejšie uvedomenie si reality toho druhého. Človek už je v takomto prípade
schopný sledovať nielen uspokojenie vlastných potrieb, ale aj nároky iných ľudí a prostredia,
v ktorom žije. Morálny pocit viny teda vyviera už z viac vedomého a intencionálneho
postoja osoby k objektívnym hodnotám v neskorom detstve a počas dospievania. Jeho
formovanie úzko súvisí s čoraz jasnejším a stabilnejším autonómnym vedomím, ktoré
osobnosť v tomto čase nadobúda, a s formáciou štruktúr, ktoré vytvárajú podstatu etického
„Ja“.
Je teda evidentné, že v živote dospelého človeka existuje veľký rozdiel
medzi psychickým a morálnym pocitom viny. Prvý pocit človeka blokuje, ovplyvňuje ho
nevedomým, infantilným spôsobom, nedovoľuje mu konať s vnútornou slobodou, naopak,
morálny pocit vedie človeka ku slobodnému rozhodnutiu medzi dobrom a zlom.
Náboženský
pocit viny
Podľa Soverniga náboženský pocit viny alebo skúsenosť hriechu
spočíva „v narušení alebo v oslabení vzťahu s Prítomným-Neprítomným, podobným spôsobom,
ako prichádza k narušeniu priateľstva alebo vzťahu medzi dvoma ľuďmi“. Náboženský
pocit viny teda jednoznačne vyviera z osobného vzťahu s Bohom. Možno dokonca povedať,
že je to sám Boh, ktorý zjavuje človeku jeho hriech, vzdialenie sa od Boha a od jeho
projektu pre človeka, totiž aby sa stal podobným jeho obrazu a podobe. Vo svojej podstate
teda nie je „vinou voči sebe samému, ale vinou voči Bohu“. Neredukuje sa na niečo,
čo osobu vnútorne blokuje nevedomým spôsobom, ako je to v prípade psychického pocitu
viny, na niečo, čo v nej vzbudzuje pocit viny pre prekročenie poriadku, čo nainfikuje
celé jej vnímanie seba a okolia šedivým pochmúrnym pocitom bez nálady, s pocitmi menejcennosti
a depresie. Ak ide o náboženský pocit viny, ústredný je najmä vzťah priateľstva medzi
dvoma osobami, ktorý spolu s pozvaním k rastu v láske ponúka zároveň aj slobodu. Hlavnými
protagonistami náboženského pocitu viny sú „subjekt ako osoba a Boh ako osoba, nie
Superego“. Inými slovami, tento typ pocitu viny nie je uzavretým systémom, ktorý udržuje
človeka v zajatí nechuti, beznádeje a paralyzujúceho pocitu hanby, ale je dialogickým,
otvoreným systémom, v ktorom prichádza k odpusteniu viny, pretože Ten, ktorý odpúšťa,
v skutočnosti beží oproti so svojím milosrdenstvom a láskou, podobne ako beží otec
v ústrety márnotratnému synovi z evanjelia.
Citovo nezrelí ľudia, a osobitne
mladí, v dospievajúcom veku, často prežívajú istý model – „nie som taký, aký by som
mal byť, cítim sa hriešny, cítim sa vinný, nikto mi nemôže odpustiť“. Hlavnou príčinou
takéhoto postoja je silný psychický pocit viny, ktorý v nich vyvoláva pocit hanby
pre opakované pády do istých hriechov, následkom toho mávajú tendenciu voliť útek
od kňaza, z Cirkvi, aby sa takýmto spôsobom vyhli bolestivej vnútornej konfrontácii.
Vzhľadom
na citový vývin ľudskej osobnosti bude cesta ku zrelosti vo vzťahu k pocitu viny úzko
súvisieť s prekonaním psychicky nezrelého pocitu viny. Bude to cesta odvážnej sebareflexie,
zostúpenia do vlastného vnútra, vlastných tabu, cesta k rozpoznaniu vlastného Superega
a jeho jazyka, vlastného narcizmu, zranení, skrytej agresivity, strachu a úzkostí.
Týmto spôsobom človek bude môcť vojsť do dialógu so svojím nevedomým, infantilným
„Ja“ a postupne sa dopracovať ku prežívaniu zrelého morálneho a náboženského pocitu,
a týmto spôsobom nadobudnúť opravdivú vnútornú slobodu, ktorá je nevyhnutná pre osobný
a zodpovedný rast v láske, ku ktorému človeka pozýva Boh. – ls –
Viac
na túto tému sa možno dočítať v knihe s názvom: Citový a náboženský vývin v prvých
piatich rokoch života. Autor: Leopold Slaninka SJ
Knihu si možno
zakúpiť vo všetkých kníhkupectvách kresťanskej literatúry alebo v internetovej predajni
distribučnej siete ZAEX: www.zaex.sk