Zamyslenie na 2. nedeľu v Cezročnom období

Nasledovať Ježiša do jeho domu

Každý z nás sa podobá mužovi z podobenstva, ktorý zo svojho pokladu, ktorým je život sám, vynáša veci staré i nové. Napríklad už v mladom veku si človek uvedomuje, že výber profesie je veľmi dôležitý ale sám osebe nestačí. Obraz by nebol kompletný keby ho neniesol rám. A rámom nášho života je samotné povolanie k nemu, umenie ako ho žiť. Maliarmi sme my sami a so štetcom nášho poznania a chcenia maľujeme svoj obraz. Obrazy budú veľmi rôznorodé, farby svetlé i tmavé budú zachytávať dejiny našej duše.
Povolanie k životu, ktoré v sebe cítime nás nabáda hľadať pravdu, aby sme poznali čo je dobré a sväté a nasledovali to. Slovami Jána Krstiteľa môžeme povedať, že ho vnímame ako „hlas volajúceho na púšti“ (Mk 1,3). Povolanie k životu je teda iba jedno, prichádzajúce od Boha-Otca, a je adresované duši každého človeka, v ktorej sa ozýva ako vo svojom príbytku. Toto tajomstvo povolania sa naplno vyjasňuje v tajomstve Krista, ktorý povoláva človeka, aby ho nasledoval (por. GS 22). „A každý kto nasleduje Krista, dokonalého človeka, sám sa väčšmi stáva človekom“ (GS 41).
Ján v dnešnom evanjeliu rozpráva o svojej skúsenosti ako sa stretol s Ježišom. Keď boli spolu s Jánom Krstiteľom a Ondrejom, bratom Šimona Petra, Ježiš prechádza okolo nich. Je zaujímavé, že Ján Krstiteľ pomáha učeníkom rozpoznať toho, ktorý má vykúpiť Izraela a nazval ho slovami: „Hľa, Boží Baránok“, ktorý sa naozaj stane baránkom zmierenia a vezme na seba naše hriechy. To Ondreja a Jána zaujalo a vykročili za Kristom. Ten si to všimol a opýtal sa ich: „Čo hľadáte?“ Touto otázkou im Ježiš pomáha pomenovať ich túžbu a pomaličky im ukazuje, že už tu sa odohráva ich povolanie nasledovať ho. To dokazuje otázka: „Učiteľ, kde bývaš?“ „Poďte a uvidíte.“ „Poďte“ je úprimným pozvaním Ježiša nasledovať ho najprv do jeho príbytku a potom vo všetkom: v tom čo bude učiť a ako bude konať. „Šli teda, videli, kde býva, a zostali v ten deň u neho.“
Toto stretnutie považuje evanjelista Ján za rozhodujúce, pretože začína rozumieť svojej túžbe a poznáva, že ho Kristus povoláva do jeho služby. Zapôsobilo na neho veľmi silno, pretože sa zmieňuje o hodine, kedy sa stretol s Ježišom. Je to zrod novej etapy jeho života. A potom sa opakuje to čo zažil Ján skrze Jána Krstiteľa. Ondrej sa ponáhľa za svojím bratom Šimonom Petrom, aby ho priviedol k Ježišovi so slovami: „Našli sme Mesiáša“. Keď prišli do jeho domu Ježiš sa naňho zahľadel a povedal mu: „Ty si Šimon, syn Jánov, ale budeš sa volať Kéfas“, čo po aramejsky znamená skala.
Na Petrovi nádherne vidíme, že Ježiš nás pozná skôr, už pred stretnutím s ním, lebo on je autorom našej životnej túžby. Stretnutie s ním nás premieňa už od prvej chvíle, pretože nám dáva našu identitu. Ježiš nás volá, aby sme po návšteve v jeho príbytku, začali stavať ten náš - s ním a na ňom.
Dnes sa veľa hovorí o tom, že ak chceme mať v živote úspech, mať pocit, že sme dôležitý pre svet, potrebujeme zdravé sebavedomie. Zo skúsenosti vieme, že sebavedomie je relatívna veličina, môže kolísať. Áno je dôležité, aby sme poznali naše dary ale aj limity, pretože všetko čo robíme nesie v sebe pečať ducha, ktorý je v nás. Preto kresťania potrebujú stavať svoje sebavedomie na Kristovi, ktorý nám dáva svojho Ducha, aby sme poznali a milovali čo je dobré a sväté. Tak sa môžeme stať tými, ktorí pomôžu osvetliť našim blížnym, že ten, koho hlas počujú v duši, je Ježiš, ktorých ich volá nasledovať ho, aby boli s ním a našli tak pokoj, opravdivú radosť a zmysel života.

Marek Sopko