Očami viery, vedy a kultúry: Psychológia a spiritualita - Citový a náboženský vývin v prvých piatich rokoch života

Vážení poslucháči, prvým utorkom nového kalendárneho roka začíname v rámci našej rubriky Očami viery, vedy a kultúry, deväť dielny seriál z priesečníka psychológie a spirituality, konkrétne na tému: Citový a náboženský vývin v prvých piatich rokoch života. Teda so začiatkom nového roka, začíname aj uvažovanie o počiatkoch ľudského života a o tom, ako výchova, ktorá sa dieťaťu v jeho rannom detstve dostane od rodičov, môže ovplyvniť či už pozitívne alebo negatívne jeho vzťah k Bohu v dospelosti.



Citový vývin a náboženská konverzia
 
Najskôr si však položme otázku, k čomu možno prirovnať ľudský vývin osobnosti vzhľadom na náboženský, či duchovný život? Myslím, že ak by sme chceli ľudský vývin v psychologickom význame vyjadriť v spirituálnom slovníku, azda by sme ho najvýstižnejšie vyjadrili slovom konverzia, obrátenie, nakoľko najcharakteristickejším znakom či už vývinu alebo obrátenia je zmena, vnútorná premena. Možno teda povedať, že to, čo napomáha alebo naopak hatí náš citový vývin, tak zároveň rozvíja, alebo brzdí náš duchovný rozvoj, náš vzťah k Bohu, náš vnútorný proces obrátenia.



Ak však hovoríme o obrátení, je dôležité rozlíšiť, o akom obrátení tu v súvislosti s vývinom chceme hovoriť. Kanadský jezuita Bernard Lonergan hovorí o troch rovinách obrátenia: intelektuálnom, morálnom a náboženskom.



Obrátenie: intelektuálne, morálne, náboženské  

Intelektuálne obrátenie spočíva v prekonaní mýtu, podľa ktorého poznanie je totožné s bezprostrednou zmyslovou skúsenosťou. Mýtu, ktorý by nám chcel nahovoriť, že pravdou je to, čo bezprostredne vidíme, počujeme a cítime. Prekonanie tohto mýtu, znamená ísť až za zmyslami vnímanú pravdu, znamená to otvoriť sa pre pravdu, ktorá nás presahuje, transcenduje. Je to proces, ktorý síce začína našim zmyslovým vnímaním, ale nezastavuje sa pri ňom. Hermeneutický proces, ktorý pokračuje tým, že sa otvára pre pochopenie zmyslu vecí, až sa dostáva k poslednému zmyslu všetkého, k Tomu, ktorý všetkému zmysel dal.

Morálne obrátenie nastáva v okamihu, kedy človeku už nestačí len poznať a vedieť, ale začína sa pýtať, aký dosah má spoznaná pravda na vlastný život. V okamihu, keď začne rozlišovať medzi reálnym a zdanlivým dobrom, medzi objektívnym dobrom a medzi tým, ktoré je len pre neho samého a keď následne dospieva k otázke: Čo mám robiť? Svojou schopnosťou slobodného rozhodovania potom ľudská bytosť dospieva k sebatranscendencii na rovine morálneho rozhodnutia. Obrátenie a premena človeka sa na tejto rovine stáva dynamickou silou, ktorá mení jeho život a konanie.

Náboženské obrátenie človeka podľa Lonergana prichádza v okamihu, „keď sa zaľúbi. Vlastné bytie sa stane bytím zamilovaným. Je to prvotný princíp. V ňom majú svoj pôvod naše túžby a úzkosti, radosti a bolesti, naše rozlišovanie hodnôt, naše rozhodovanie a konanie“. Toto zamilovanie znamená plnosť vlastného odovzania sa. Celým srdcom a bez podmienok. Pre kresťana to znamená odovzdať sa do božej lásky, ktorá je v našich srdciach rozliata skrze Ducha Svätého. Je to okamih milosti, v ktorom prichádza v našom vnútri k výmene kamenného srdca za srdce z mäsa. A zároveň sa v nás uskutočňuje postupná premena celého nášho bytia, s našimi pocitmi, myšlienkami, slovami a celým konaním.

Ortodossia, ortoprassi a ortopatia

 

Tieto tri roviny obrátenia môžeme vyjadriť aj slovami talianskeho jezuitu a psychológa, Franca Imodu, ktorý tvrdí, že ak má naša vnútorná premena byť autentická, musí sa uskutočniť na troch rovinách, čo vyjadril slovami: ortodossia, ortoprassi a ortopatia. Inými slovami, najskôr je potrebné správne veriť (ortodossia), potom správne konať (ortoprassi). Nestačí sa tu však zastaviť, treba ísť ešte ďalej. Je potrebné aj správne cítiť (ortopatia). Ak sa totiž budeme usilovať imitovať Krista nielen v Jeho správaní ale aj cítení, až potom budeme dosahovať rovinu skutočného a celostného obrátenia, ku ktorému nás On sám pozýva.

Ak hovoríme o náboženskom obrátení v Lonerganovskom zmysle, či o potrebe správneho cítenia v zmysle ortopatie, ako o tom hovorí Imoda, dostávame sa už priamo k otázke: Ako súvisí obrátenie v náboženskom význame s našim citovým vývinom? S tým podvedomým životom v nás, ktorý je neustále s nami, sprevádza nás a preniká, či sa nám to páči alebo nie. Kedy a akým spôsobom sa naše citové „podhubie“, naše podvedomie vytvára, čo ho ovplyvňuje pri jeho vzniku? Ako jeho vplyv môžeme rozpoznať v dospelom veku? Ako tento citový vývin ovplyvňuje, či už pozitívne alebo negatívne, náš vzťah k Bohu?



Čo možno povedať o tom, čo tvorí našu citovosť?  

Skutočnosť, že citový svet sa v nás formuje predovšetkým počas prvých piatich rokov života znamená, že citový svet v nás je aj v dospelom veku úzko spojený s našim fyziologickým, teda živočíšnym a nevedomým svetom, čím sa vymyká spod kontroly našej vedomej, vôľovej a intelektuálnej schopnosti.



Vzhľadom na základnú štruktúru procesu citového vnímania, americká psychologička Magda Arnoldová tvrdí, že citové vnímanie na svojom počiatku je priame, bezprostredné a intuitívne. Na základe tohto vnímania sa v nás uskutoční tzv. „prvotné hodnotenie“, ktoré osoba automaticky pre seba zhodnotí ako dobré alebo zlé v danú chvíľu. Človek takto pociťuje príťažlivosť alebo odpudivosť v podobe emócie. Až následne prichádza v nás k tzv. „druhotnému hodnoteniu“, ktoré je vedomé a racionálne, a ktoré nás vedie k voľbe prostriedkov na vyhnutie sa alebo dosiahnutie cieľa. Ako príklad môžeme uviesť celkom jednoduchú situáciu v preplnenom autobuse. V okamihu, keď nám niekto stúpi na nohu, naše prvotné, priame a bezprostredné hodnotenie sa prejaví negatívnym pocitom, možno sprevádzané aj fyziologickým prejavom zmrštenej tváre, či výkriku. Následne, až po druhotnom, racionálnom hodnotení sa rozhodneme, či na dotyčného nakričíme alebo udržíme negatívny pocit pod kontrolou.

Celý emotívny proces však nekončí len tu, respektíve tu nezačína. Naše pocity vo fáze prvotného hodnotenia totiž nie sú v stave „tabula rasa“, ale nadväzujú na skôr prežité, zabudnuté a neuvedomené pocity. Deje sa tak prostredníctvom „emočnej pamäti“, ktorá v nás uskladňuje od prvých okamihov nášho života všetky pocitové vnemy. Ak sa v tejto emočnej pamäti počas detstva nahromadili isté citové skúsenosti, opakovane mnohokrát prežité, potom sa v našom podvedomí vytvoril istý „emočný postoj“, ktorý nás predisponuje k určitým reakciám na rozličné okolnosti, prežívané v prítomnosti.

Emočný postoj je teda pevne zakotvený v emočnej pamäti ako vnútorná predispozícia - nadobudnutá, „naučená“ v minulosti, ktorá automaticky a podvedome ovplyvňuje náš postoj k určitým situáciám prežívaným v súčasnosti. Deje sa tak vtedy, keď istá súčasná situácia nám niečím - na podvedomej rovine, symbolickým spôsobom - pripomenie už prežitú skúsenosť v minulosti. Emócia, ktorá bola základom negatívneho, azda traumatického pocitu, hoci už potlačená a zabudnutá, neprestáva mať svoj vplyv a prejavuje sa aj naďalej ako emočný postoj v nás, a to niekedy dokonca aj so svojimi fyziologickými príznakmi, ako sú napr. zvýšené potenie, začervenanie sa, búšenie srdca a pod. Konkrétne sa to v našom živote prejavuje vtedy, keď tomu čo cítime, často ani nerozumieme prečo je to tak, no napriek tomu pocítime v sebe pocity úzkosti, podráždenosti, zlosti či pocity hanby a viny. Takáto vnútorná, emočná, podvedomá predispozícia žiaľ častokrát negatívne ovplyvňuje vlastné sebavedomie, vytvára ťažkosti v medziľudských vzťahoch a umenšuje schopnosť učiť sa na základe novej prežitej skúsenosti.

Takéto skúsenosti emočného charakteru, nadobudnuté v rannom detstve, ktoré nás ovplyvňujú aj v dospelosti budú samozrejme ovplyvňovať aj náš vzťah s Bohom. Nad otázkou, ako k tomu konkrétne dochádza, sa zamyslíme v našej rubrike o týždeň, kedy budeme hovoriť na tému: Citový a náboženský vývin v prvom roku života. – ls –