Benedikt XVI. na slávnosť Zjavenia Pána: "Mudrci boli pravdepodobne astronómovia"
Vatikán (6. januára, RV) - Pápež Benedikt XVI. dnes predpoludním predsedal
slávnostnej sv. omši v bazilike sv. Petra vo Vatikáne. Vo svojej homílii sa obrátil
na veriacich týmito slovami:
„Drahí bratia a sestry,
Epifánia,
teda Zjavenie sa nášho Pána Ježiša Krista je mnohovýznamovým tajomstvom. Latinská
tradícia ho stotožňuje s návštevou Mudrcov u dieťaťa Ježiša v Betleheme
a teda ho interpretuje ako zjavenie izraelského Mesiáša pohanským národom. Východná
tradícia naopak toto tajomstvo pripisuje udalosti pokrstenia Ježiša v rieke Jordán,
kedy sa zjavil ako Jednorodený Syn nebeského Otca, pomazaný Duchom Svätým. Jánovo
Evanjelium pozýva uvažovať o „zjavení“ aj prostredníctvom udalosti svadby
v Káne, kde Ježiš premenil vodu na víno, a tak „zjavil svoju slávu a jeho
učeníci uverili v neho“ (Jn 2, 11). A čo by sme mohli povedať my, drahí
bratia, osobitne my kňazi Novej zmluvy, keď každý deň sme svedkami „zjavenia“
Ježiša Krista vo svätej Eucharistii? Všetky Pánove tajomstvá Cirkev slávi v tejto
najsvätejšej a najpokornejšej sviatosti, v ktorej sa On zjavuje a skrýva zároveň.
„Adoro te devote, latens Debitas“ – adorujúc, modlíme sa spolu so svätým Tomášom
Akvinským.
V tomto roku 2009, ktorý je zároveň
osobitne venovaný astronómii, keďže slávime 400. výročie
od prvých teleskopických pozorovaní Galilea Galileiho, nemôžeme nevenovať
osobitnú pozornosť symbolu hviezdy, ktorá zohráva dôležitú úlohu v evanjeliovej
rozprave o Mudrcoch (porov. Mt 2, 1 – 12). Pravdepodobne boli astronómovia. Z miesta
ich pozorovania, na východ od Palestíny, asi v Mezopotámii, spozorovali zjavenie sa
novej hviezdy a tento nový fenomén interpretovali ako nebeské ohlásenie narodenia
kráľa, čo podľa Svätých Písem znamenalo židovského kráľa (porov. Nm
24, 17).
Cirkevní otcovia videli v tejto udalosti,
o ktorej píše sv. Matúš, istý druh „kozmologickej revolúcie“, ktorej príčinou
je skutočnosť, že Boží Syn vstúpil do sveta. Svätý Ján Chryzostom napríklad
píše: „Keď hviezda dosiahla bod nad dieťaťom, zastavila
sa, čo mohla spôsobiť iba taká sila, ktorú v sebe hviezdy nemajú. Najskôr
sa stratila, potom sa opäť objavila a nakoniec sa zastavila“ (Homília k Matúšovmu
Evanjeliu, 7,3). Svätý Gregor Naziansky dodáva, že narodenie Krista dalo do pohybu
nové cesty hviezd (porov. Dogmatické úvahy, V, 53 – 64: PG 37, 428-429). Je tu
možno pozorovať symbolický a teologický zmysel. V skutku pohanská teológia
zbožstvovala kozmické sily a elementy, kresťanská viera naopak, keď
privádza k zavŕšeniu biblické zjavenie, kontempluje jediného
Boha, Stvoriteľa a Pána celého vesmíru.
Kresťanské
myslenie porovnáva vesmír ku „knihe“ – to isté hovoril aj Galilei, pričom
ho považuje za dielo Autora, ktorý sa vyjadruje prostredníctvom „symfónie“
stvorenia. Vo vnútri tejto symfónie sa v určitom mieste nachádza to, čo by
sme mohli v hudobnom slovníku nazvať „sólo“, teda istá
téma, ktorá je určená iba pre jediný nástroj alebo jediný hlas, pričom je tak dôležitý,
že od neho závisí celé hudobné dielo. Týmto „sólistom“ je Ježiš, ktorému prináleží
kráľovské znamenie – čo predstavuje zjavenie sa novej
hviezdy.
Ježiš je antickými spisovateľmi vskutku
prirovnávaný k novému slnku. Podľa nových astrofyzických poznatkov,
by sme mali Ježiša dnes porovnať k ešte dôležitejšej hviezde, nielen z hľadiska
solárneho systému, ale z hľadiska celého doposiaľ spoznaného
vesmíru. V tomto tajomnom pláne, fyzickým a tiež metafyzickým spôsobom prišiel
na svet Ježiš, ako ľudská bytosť a ako vyvrcholenie všetkého stvorenia.
„Narodený zo ženy“ (Gal 4,4) ako píše sv. Pavol. Syn človeka integruje v sebe
nebo i zem, stvorenie i Stvoriteľa, telo a Ducha. Je centrum vesmíru
a dejín, pretože sa v ňom zjednocuje Autor so svojim dielom.“ –
ls -