Myšlienka na Druhú nedeľu po Narodení Pána

V dnešný druhý deň Nového roka cítime ešte atmosféru Vianoc, ktoré sme nedávno slávili. Túto atmosféru nám dotvára aj samotná liturgia. Tá nám aj v nastávajúcu nedeľu ponúka čítanie z prvej kapitoly Jánovho evanjelia, ktoré sme počuli práve v deň Narodenia Pána. S mnohými teológmi musíme skonštatovať, že je to veľmi krásne evanjelium, teologické a zároveň lyrické, takmer súhrn našej viery v Slovo, ktoré prišlo medzi nás.
Apoštol Ján hovorí o Ježišovi ako o Slove Boha. Bohužiaľ, v tomto prípade je náš jazyk veľmi chudobný, a preto grécky výraz Logos alebo latinské Verbum dokážeme preložiť iba termínom Slovo. Avšak Ježiš je oveľa viac ako len Slovo Otca. On je jednorodený Boží Syn, je jednej podstaty s Otcom, Boh z Boha, Svetlo zo Svetla. Nazýva sa Slovom, pretože jeho slová nám zjavili pravdu o Bohu, ktorú veľakrát dokážeme ignorovať. Ale On, Kristus, bol už predtým, než sa stal Slovom. On bol Život, bol už počiatkom u Boha a „skrze neho bolo všetko stvorené“. On bol prameňom každého života, ktorý dnes existuje.

Jeden neveriaci filozof, ktorý premýšľal o pôvode života, povedal, že svet nemohol vzniknúť len tak. Nejaká „Myseľ“, ako on hovorí, musela všetko riadiť a určovať každú vec. Pretože všetko má svoj počiatok v Ňom, v Slove, v pôvodcovi života. Aj ten náš život, ktorý je Bohom chcený a milovaný. Život vzácny, ktorý potrebuje ochranu a lásku. Život, ktorý je potrebné rešpektovať od momentu počatia, až po jeho zavŕšenie posledným vydýchnutím.

Život by nám však nestačil, ak by nám nebola daná aj pravda. Veď ako môže človek žiť bez toho, že by poznal sám seba, že by ignoroval svoj počiatok a vlastné určenie. Život tých, ktorí nespoznali svetlo pravdy a poznania, musí byť určite smutný. Pre toto Slovo Boha, hoci bolo od počiatku, prišlo ako svetlo všetkých ľudí. „Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili.“ Odteraz naša viera nemá byť stará a slepá; ale ten, kto má vieru, vidí veľmi dobre, pretože má osvietený aj rozum. Viera je teraz možná skrze svedectvo Toho, ktorý prišiel k nám od Boha. Bohužiaľ „tmy ho neprijali.“ Toto bolo najdramatickejšie odmietnutie v histórii. „Svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal.“ Nemôžeme sa však čudovať, že aj v dnešnom svete sú ešte tmy, keďže svetlo bolo a je stále odmietané.

Odo dňa, keď prišlo Slovo medzi nás, ľudstvo sa rozdelilo: tí, čo ho odmietli, zostali v tme a v tôni smrti. „Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha.“

Už samotný Ján Krstiteľ vo svojom prísnom kázaní napomínal farizejov, aby si nenamýšľali, že budú spasení len kvôli tomu, že sú „Abrahámovými synmi“. Dnes už toto potomstvo neplatí. Spása je milosť a viera je dar, ktorý možno prijať, ale aj odmietnuť. Vždy je na našej slobodnej vôli, aby sme sa rozhodli. Ohlasovanie evanjelia, ktoré Cirkev koná aj v dnešnom svete, je ponukou pravdy a spásy. Je na každom z nás, či túto ponuku prijmeme alebo odmietneme. Avšak, bez viery niet spásy, pretože byť „stvorený Bohom“ znamená prijať vieru, ktorá bude schopná osvietiť naše skutky a uviesť nás do zhody s Otcovou vôľou, o ktorej nám Boží Syn priniesol svedectvo.

Ján Dubina, kňaz Banskobystrickej diecézy, ktorý študuje Posvätnú Liturgiu na Pápežskom Liturgickom inštitúte Univerzity sv. Anselma v Ríme