Príhovor arcibiskupa bratislavskej arcidiecézy Mons. Stanislava Zvolenského na sviatok
sv. Štefana
Drahí bratia a sestry,
vážení poslucháči Vatikánskeho rozhlasu.
Uplynulo naozaj iba niekoľko hodín
od chvíľ, keď sme naplno prežili láskyplnú atmosféru Kristovho narodenia v Betleheme:
dieťa uložené v jasliach, zahrnuté láskou Márie a Jozefa, okolo nich pastieri či traja
králi. S týmto tichým výjavom, plným nehy a pokoja, zvláštne kontrastuje ťažiskový
výjav Druhého sviatku vianočného, dramatická smrť svätého Štefana. No podľa starej
tradície Cirkvi bolo oddávna zvykom sláviť diakona „prvomučeníka“ hneď po Kristovom
narodení. Medzi Prvým a Druhým sviatkom vianočným existuje hlboký vnútorný súvis,
pretože skutočnej podstate Vianoc možno porozumieť iba vo svetle Veľkej noci. Veď
napokon, príkre okolnosti Kristovho narodenia boli predobrazom príkrosti kríža, na
ktorom pán Ježiš zomrel. Tam sa znovu tragicky uskutočnilo, že „medzi svojich prišiel
a svoji ho neprijali“. Neprijatie v Betlehemskom hostinci len predznamenalo duchovné
neprijatie Krista mnohými z tých, ku ktorým prišiel a spomedzi ktorých pochádzal.
Takto sa ľahostajnosť a chlad, zakúsený v Betleheme, menia na otvorený útok, otvorený
boj. Lebo už nemajú do činenia s bezbranným dieťaťom, ale zrelým mužom, ktorý ich
nahlas vyzýva ku zmene života. Táto výzva sa pre nich stáva neznesiteľnou, lebo provokuje,
znepokojuje a dráždi ich pohodlnú ľahostajnosť. Z nej potom vybuchuje vášeň hnevu,
odmietnutia, násilia – a to až po rozhodnutie vraždiť.
Kríž odmietnutia,
ba až nenávisti zažili potom mnohí, ktorí nasledovali Pána Ježiša. On sám viackrát
upozorňoval, že svojich učeníkov posiela do sveta „ako ovce medzi vlkov“; že ich
budú pre jeho meno potupovať, prenasledovať, znevažovať a vláčiť pred nespravodlivé
súdy. Ježiš teda neskrýval, že odmietnutie započaté v Betleheme a zavŕšené na Golgote
bude modelovou situáciou, ktorej budú počas dejín nevyhnutne vystavení všetci, ktorí
sa rozhodli dôsledne uskutočňovať jeho evanjelium.
Medzi Ježišovou
a Štefanovou smrťou vidíme podobnosť, ktorá dokazuje, že Štefan naozaj vstúpil do
šľapají svojho Majstra a nasledoval ho až do krajnosti. Ježiš z kríža volá k Otcovi
- aj Štefan videl otvorené nebo. Kristus sa na kríži modlil za svojich trýzniteľov,
podobne to potom učinil Štefan.
Iste každému napadne otázka, kde svätý
Štefan zobral silu modliť sa za tých, ktorí mu práve siahali na život. A ako je možné,
že nejednal a necítil zrkadlovo; že hnev jeho protivníkov v ňom nenašiel rovnakú odozvu.
Odpoveďou je práve ono videnie „otvoreného neba“ a víťazného Krista, víťazného v nepodmienenej
láske, ktorou premohol zlo. V tomto duchu medzi Golgotou a Betlehemom objavujeme ďalšiu
paralelu: Ježiš, Boží syn sa rodí ako bezbranné dieťa, aby mal k nemu každý prístup.
Zomiera tiež bezbranný, pribitý na drevo kríža, aby ukázal, že skutočné nepominuteľné
víťazstvo nespočíva v sile tela, ale v sile ducha. Posilou Štefanovho ducha bol pohľad
na otvorené nebo. Jeho víťazstvom bola Kristova láska, čo túžila po vykúpení všetkých.
Svätý Štefan, podľa vzoru svojho Božského Majstra, vyprosoval pre tých, ktorí mu spôsobili
smrť, pre nich vyprosoval milosrdenstvo a večný život.
Aj tento moderný
svet, niekedy taký dravý a násilnícky, nepotrebuje nič viac, ako miernosť, pokoj a dobroprajnú
lásku. Nepotrebuje zdrvujúcu kritiku a pohoršovanie sa; potrebuje modlitbu, obetu, dobrý
príklad. Svätý Štefan nás učí, kde čerpať takúto vytrvalosť: posilou je vidieť otvorené
nebo. Ono sa nám v istom zmysle otvára vždy, keď sa modlíme spoločne alebo sami, keď
čítame písmo, keď prijímame sviatosti, keď konáme dobro. Vianoce ako začiatok Ježišovho
pozemského života a Veľká noc ako jeho vyvrcholenie sú akoby dvomi krídlami tej istej
brány: brány, čo otvára nebo.
Drahí poslucháči Vatikánskeho rozhlasu,
prežívame Vianočnú oktávu – osem dní ako jeden jediný veľký sviatočný deň naplnený
radosťou z Božieho narodenia. Zo srdca Vám želám plnosť milostí od Narodeného Krista.
Milostí „otvárajúcich nebo“, milostí posilňujúcich odhodlanie budovať každodennou
láskou „nebo na zemi“.