Očami viery, vedy a kultúry: Boh je opäť tu – V. časť
Dnes by sme posledný
krát v rubrike Očami viery, vedy a kultúry venovali pozornosť téme: 21. storočie bude
storočím náboženstva. Úvaha proti kultúrnemu pesimizmu. Záverečné myšlienky hĺbkovej
analýzy súčasných spoločenských a náboženských problémov pochádzajú od šéfredaktora
jedného z najprestížnejších nemeckých mesačníkov Cicero, Wolframa Weimera, z jeho článku
s názvom: Boh je opäť tu. Dnes sa pozrieme spoločne s autorom pozrieme na etický aspekt
náboženstva a jeho vplyv na spoločnosť.
Etický argument
Jean
Paul vyjadril etickú mágiu všetkých náboženstiev jednou romantickou formulkou: „Kde
je náboženstvo, tam je človek milovaný“. Alebo aspoň by mal byť. Etická normatíva
patrí k náboženstvu ako zákon ku štátu. Presne toto robí náboženstvo vzácnou súčasťou
každej morálnej spoločenskej ústavy. Nie je preto náhodné, že takmer vo všetkých etických
diskusiách - od umelého potratu cez klonovanie až po eutanáziu – stali sa náboženské
postoje najsilnejšou súčasťou odporu proti totálnemu laicistickému farizejstvu. Nie
iba preto, že tieto pozície sú samé od seba eticky dobré a správne - ale aj preto,
že ich prostá existencia si vyžaduje celospoločenskú etickú diskusiu o hraniciach
utilitarizmu.
V kruhu modernej náboženskej kritiky sa rozvinula téza o patológii
viery. Psychologicky odôvodnený patologický argument, poznačený temnou historickou
skúsenosťou, sa zdal pre mnohých prijateľný. Musíme však priznať, že existuje aj patológia
rozumu. Hrozí tu absolutizovanie mocných - bez uplatnenia článkov viery – prechod
k totalite. Jürgen Habermas varuje pred „vykoľajeným sekularizmom“. Paradox
medzi technickou výzbrojou a morálnym odzbrojením sa dá považovať za „etickú dezintegráciu“,
za „stratu zmyslu“ (Max Weber) alebo za „morálny deficit“ (Émile Durkheim), v každom
prípade by to však malo podporiť návrat náboženstva ako etickej sily. Na jednej
strane vedie stúpajúce náboženské vedomie k väčšej citlivosti spoločnosti voči etickým
vývojovým nedostatkom, k inštancii neformálneho protestu. Na druhej strane náboženstvom
poznačená etika formuje vždy princíp protirečiaci rozumovej žiadostivosti po moci.
Lebo keď obetuje autonómna etika kategóriu autority a tradície v prospech konsenzu
s rozumnými, hrozí nebezpečenstvo, že sa priania „rozumných“ absolutizujú. Preto sa
zdá byť pre spoločnosť „rozumné“ utratiť poškodené deti, alebo eutanáziou odstrániť
starších a chorých. Je to morálne a obhájiteľné? Táto názorová kategória sa musí
odvodiť iba od niečoho absolútneho, inak sa stáva nerozumnou.
Zástancovia
autonómnej, individualistickej etiky dnes tvrdia, že je lepšie dôverovať svedomiu
ako vnútornej morálnej inštancii. Toto stanovisko sa až tak rozšírilo, že vzťah k svedomiu
sa stal často jediným kritériom v morálnych otázkach. Problém je iba v tom, na čo
poukázal Klaus Berger vo svojej najnovšej knihe „O kráse etiky“: „Morálny zákon
vo mne nehovorí jedným hlasom. Za rozpadávajúcou sa spoločnosťou stojí nadnesená ,
hypertrófna etika svedomia.“ V skutočnosti je to tak, že pred rozhodnutiami
podľa svedomia akceptujeme obojstrannú toleranciu ako etický spoločenský princíp.
Svedomie je prehlušené takým spôsobom, že privátna etika prekryje všetko. Následkom
toho je, že zákonom neregulované hodnoty, sa jednoducho sprivatizujú.
Pretože
je svedomie poznačené prostredím a ukazuje sa nanajvýš rôznorodo, stojí tu otázka
o miere toho, čo jednotlivca presahuje. Keď napríklad v spoločnosti nenachádza svedomie
väčšiny nič na tom, že niekto hladuje z chudoby alebo že sa klonujú ľudské bytosti,
ako sa dá dospieť ku kolektívno-etickému poznaniu, že niečo nie je v poriadku? Nakoniec
je na presadenie náboženstva a tým aj tvorby kultúry potrebná Archimedova etická
norma Spisovateľ Marlo Vargas Llosa opisuje situáciu takto: „Pomýlili sme sa,
keď sme tvrdili, že sa človek zaobíde bez náboženstva. Iba malá menšina je v stave
nahradiť náboženstvo a etiku kultúrou. Veľká väčšina potrebuje transcendentno. Preto
sa nedá nad náboženstvom zvíťaziť.“ Je teda zrejmé, že prapôvodná dynamická duchovná
sila vychádza z hĺbky ľudskej bytosti. Môžeme ju nazvať aj nostalgiou za Bohom. Táto
nostalgia sa zosilňuje. Možno bude človek 21. storočia mystikom, možno bude jeho nostalgia
reflexom na ošiaľ modernosti, možno bude potrebovať morálne zábrany viac ako inokedy,
možno sa stane náboženskosť jedinečným revolucionárom dnešných čias, možno budeme
musieť kedykoľvek zvolať: Credo, ergo sum. – ls –