Svätý Otec, pri slávnostnom
vianočnom požehnaní pozdravuje veriacich v rozličných rečiach sveta, i po slovensky.
Tradícia Vianočných pozdravov, ba vlastne každého pozdravu je spojená s akousi výzvou,
či prehlásením čohosi, čomu človek verí, za čím si stojí, čo je naozaj súčasťou jeho
osobnosti. Pri našich vianočných pozdravoch by nám nemalo hádam stačiť, aby sme si
priali len niečo "veselé", poprípade "šťastné a veselé". Veľa hovorí o úrovni každého
človeka, o jeho duchu, spôsob akým sa pozdravuje. Že v našom národe skutočne prebýva
kresťanský duch, toho dôkazom je aj skutočnosť, že sme si zvykli priať si navzájom
"požehané a milostiplné Vianoce".
Pekným príkladom kresťanského ducha,
ktorý može prežiarovať celý každodenný život, je náš gréckokatolícky pozdrav vo vianočnom
období. "Christos raždajetsja!" na ktorý sa odpovedá "Slavite jeho!", teda doslova
"Kristus sa rodí", alebo, "Kristus sa narodil!" s odpoveďou "Oslavujte ho!"
Málokto
vie, že tento pozdrav pochádza zo starých kresťanských čias: "Kristus sa rodí oslavujte
ho! Kristus prichádza z nebies, - vyjdite mu v ústrety! Kristus prichádza na zem,
zvelebujte ho!" Takto začal 25. decembra roku 379 svoju vianočnú kázeň carihradský
patriarcha sv. Gregor Naziánsky. Aj tento pozdrav, okrem toho, že je pre nás spojivom
so živou tradíciou cirkvi, je vlastne skutočným programom, ktorý nestačí vyhlásiť,
ale ktorý je potrebné každodenne plniť.
K vianočnej atmosfére patria
aj jasličky, či tzv. Betlehem. Nadväzujú na prastarú tradíciu zobrazovania Narodenia
Pána, ktorej prvý výtvarný prejav nachádzame v rímskych katakombách sv. Prisky z 3.
storočia. Východná cirkev vo vianočnom období vystavuje k osobitnej úcte ikonu Narodenia,
hádam najznámejším vzorom je typ zhotovený ruským stredovekým ikonopiscom Andrejom
Rubľovom. Na západe a taktiež aj vo väčšine našich chrámov vidíme iný spôsob sprítomňovania
tajomstva Narodenia Pána, tzv. Betlehem, či jasličky. Ľudové betlehemy a rozličné
jasličkové pobožnost majú na našom území stáročnú tradíciu. Tento obyčaj má svoj pôvod
vo zvyku zavedenom sv. Františkom. Jeho životopisec Tomáš z Celana to opisuje nasledovne:
".... V tej krajine pri dedinke, ktorá sa volá Greccio žil muž dobrej povesti a ešte
lepšieho života, menom Ján. Tohoto si, ako to často robieval, povolal blažený František
k sebe.a povedal mu: 'Ak chceš, aby sme blížiacu sa slávnosť Vianoc slávili pri Grecciu,
poponáhľaj sa a starostlivo zaobstaraj čo ti hovorím. Chcel by som totiž osláviť pamiatku
toho dieťaťa, a pokiaľ je to možné, vidieť svojimi očami horkú núdzu, ktorú už ako
dieťa muselo znášať, ako ležalo v jasliach, pri ktorých stál osol a vôl, a ako ležalo
na sene.' Keď to dobrý a oddaný muž počul, rýchle na menovanom mieste pripravil všetko,
ako mu svätec prikázal.... Pri jasliach sa slávi slávnostná svätá omša. Svätec si
oblieka diakonské rúcha, bol totiž diakonom, a ľubozvučným hlasom spieva evanjelium.
(...) Jeden zbožný muž mal podivuhodné videnie. Uvidel v jasličkách chlapčeka, akoby
neživého, videl ako k nemu pristupuje Boží svätec, a dieťa prebúdza, akoby z hlbokého
spánku. A toto zjavenie bolo veľmi výstižné. Veď Ježiš bol v mnohých srdciach zabudnutý.
Milosťou Božou ho v ľudských srdciach Boží služobník František prebudil a priviedol
opäť do vedomia ľudí (...)
Keď sme pri vianočných liturgických obradoch
spievali slávnostne S nami Boh, na povečerii, či na utierni Sláva Tebi,
pokazavšemu nam svit, Sláva vo vyšnich Bohu, Sláva na výsostiach Bohu, možno sme
si ani neuvedomili že prvýkrát odzneli oficiálne tieto spevy v slovanskej reči práve
v Ríme. Zrodenie slovanskej liturgie má svoj vzťah k udalosti Narodenia. Aký? Žitie
Konštantínovo hovorí: "Pápež prijmúc knihy slovenské, posvätil ich a položil na
oltár v chráme Svätej Márie, ktorý sa volá Fatné a spieval s nimi liturgiu." (ŽK XVI).
Fatné, po grécky, znamená jasle. Týmto výrazom je označená Bazilika S. Maria
Maggiore. V nej sa totiž, pod hlavným oltárom, v striebornej skrini za kovovou platňou
nachádzajú podľa tradície pozostatky jasličiek, v ktorých bol uložený malý Ježiš v
Betleheme.
V týchto dňoch, keď je naša pozornosť sústredená na Betlehem,
na jasličky, aj táto súvislosť nám dokazuje lásku Božieho dieťaťa, ktoré prichádza
naozaj pre všetkých ľudí dobrej vôle, bez rozdielu rasy či reči. Božie slovo a liturgia
prišli do nášho národa posvätené dotykom betlehemských jasieľ, aby tak symbolizovali
spojenie s rodiacim sa a večne živým Slovom, ktoré dnes na seba berie ľudskú podobu,
ktoré sa aj dnes opäť stáva Telom, aby prebývalo medzi nami.
Spomienka
na slovanskú liturgiu nás nevyhnutne privádza aj k spomienke na jej autorov, solúnskych
bratov Konštantína a Metoda. Konštantína skôr poznáme pod menom Cyril, ktoré si vzal
pri vstupe do kláštora. Kedy sa to stalo? Jeho životopisec nám opisuje túto udalosť
takto: "I postihli ho mnohé trudy a do choroby upadol. A keď trpel neduhom mnoho
dní, raz uvidiac Božie zjavenie, začal takto spievať: ' Zaradoval som sa keď mi povedali
:Pôjdeme do domu Pánovho (Ž 121,1).' I oblečúc sa do ctihodného rúcha, tak ostal celý
ten deň, veseliac sa a hovoriac: ' Odteraz už nie som sluha ani cisárovi, ani nikomu
inému, ale len Bohu Všemohúcemu. Bol som i na veky . Amen.' Zajtrajšieho dňa do svätého
mníšskeho rúcha sa obliekol, a svetlo k svetlu prijmúc, zvolil si meno Cyril. A v
tom rúchu ostal 50 dní." (ŽK XVIII) Keďže vieme, že sv. Cyril zomrel 14. februára
869 a v mníšskom rúchu ostal 50 dní, udalosti, o ktorých nám hovorí citovaná stať,
stali sa na Vianoce roku 868. Na sám deň Božieho Narodenia "obliekol sa v ctihodné
rúcho", teda pravdepodobne v svoje biskupské rúcho, aby slávnostne slúžil sv. liturgiu
v niektorom rímskom chráme. Toho istého dňa, teda na samé Vianoce sa zriekol svojho
biskupského úradu, keďže už nechcel byť sluhom nikomu, "ani cisárovi, ani nikomu inému,
iba Bohu Všemohúcemu". Na druhý deň vianočný, "obliekol sa v sväté mníšske rúcho"
a "zvolil si meno Cyril".
Túžba venovať sa svojej duši priviedla
Konštantína-Cyrila k tomuto radikálnemu kroku, práve na sviatok Vianoc, pred 1140
rokmi. Duchovné prežitie sviatku Narodenia Pána je aj pre každého z nás výzvou na
to, aby sme sa viac venovali svojej duši, aby sme sa oslobodili od každej nezriadenej
závislosti, najmä od hriechu, aby sme tak ako sv Cyril už neslúžili nikomu inému "len
Bohu Všemohúcemu".