Milí bratia a sestry,
naše adventné očakávanie sa blíži k cieľu. Adventnou cestou sme doputovali k štvrtej
nedeli. Niekto ma tu možno zastaví a povie: Akéže očakávanie, veď každý rok sa nám
tie isté Vianoce opakujú! Áno, je to pravda, ale nie celkom. Navrhujem, aby sme si
k tomu pozvali sv. Bernarda, ktorý už kedysi na túto tému niečo zaujímavé povedal.
Svätý Bernard z Clairvaux, mních, ktorý v stredoveku zakladal cisterciátske kláštory,
hovorí, že v skutočnosti nie je iba jeden Advent, ale máme adventy dokonca tri. Ten
prvý je ten, ktorý očakávali proroci a všetci Boží chudobní Starého zákona, a to si
budeme v nedeľných čítaniach pripamätúvať, keď sa započúvame do slov Božieho prisľúbenia
kráľovi Dávidovi, a to v prvom čítaní, ale aj v žalme. Tento prvý advent sa už naplnil.
Rozpráva nám o tom nedeľné evanjelium z Lukáša, v ktorom Gabriel prichádza k Márii.
Všimnime si, že je tu opäť odvolávka na prisľúbenia dané Dávidovi. Okrem prvého
adventu, ktorý sa už udial, je tu podľa sv. Bernarda tretí advent, ktorý je záležitosťou
budúcnosti. Predstavuje očakávanie príchodu Krista ako sudcu na konci čias. Takže
prvý a tretí advent už máme, ale čo je v strede, čo je medzi nimi? Ten prostredný
advent je to, čo prežíva každý z nás vo svojej existencii po celý svoj život. Tu sa
v nás uskutočňujú oba predtým spomínané adventy. Môžeme to povedať ešte jasnejšie:
je to príchod Ježiša do každého môjho dňa. Ráno, keď sa budím, vstupujem do tohto
adventu. Rodí sa Ježiš vo mne? A večer? Večer zas vnímam, ako tento advent vo mne
pokročil. Čo hovorí Boh k tomu, čo som za tento deň vykonal? Zaodel som nahého a podal
pohár smädnému? Toľko sv. Bernard. Všimnime si čo je tu najdôležitejšie: toto očakávanie,
tento advent, nie je iba cyklické opakovanie toho istého. Naopak, je to rast. Najzákladnejšou
charakteristikou kresťanského pohľadu na svet je to, že svoj život vnímame ako smerovanie
odniekiaľ niekam, teda ako dejiny, ako Boží plán, ktorý sa napĺňa a my sme pozvaní
s ním spolupracovať. Niečo podobné, ale celkom prekrútené svojho času hlásal aj marxistický
mýtus. Ten však neočakával Boha, neočakával pravdu, ale ju naopak sám chcel vyrobiť
a nadiktovať. Preto nakoniec zistil, že sa ničoho nedočká. Aj s naším osobným životom
je to tak, že sú v ňom obsiahnuté charakteristické znaky adventu. Možno už Ježiš pravidelne
prichádza do mojich nedeľných predpoludní, možno prichádza aj do môjho rodinného slávenia
sviatkov. Položme si otázku: Kam ešte Ježiš neprišiel? Možno ho ešte neočakávam na
takých miestach ako je moje pracovisko, alebo ako je futbalový štadión, ak tam pravidelne
chodievam. Alebo ako je internet, tam sa tiež ocitajú mnohí z nás. Práve tieto miesta
sú zahrnuté do toho prostredného adventu sv. Bernarda. Ježiš prichádza. Keď budeme
sláviť Vianoce, milý brat, milá sestra, slávme tým tú úžasnú pravdu, že Ježiš prichádza
do všetkého, čo deň prináša. Očakávajme ho, aby mohol vstúpiť tak, že si ho uctíme,
že mu večer poďakujeme: Ježiš, ďakujem, že si dnes prišiel. Lebo keď nemáme za čo
poďakovať, vtedy sa Ježišov príchod do nášho dňa ešte neudial. Vtedy sa náš druhý
Advent ešte nestal cestou, ale zostali sme v pohanskej predstave o svete ako točiacom
sa kolovrátku. Kolovrátok má tú nevýhodu, že stále stojí na mieste. Vyprosujme si,
aby pre nás Advent nebol kolovrátkom, ale skôr bicyklom. Bicyklom, ktorý nás vezie
smerom k horizontu, za ktorým sa už brieždi pre každého z nás. Jozef Bartkovjak
SJ