Očami viery, vedy a kultúry: Boh je opäť tu - IV.

Dnes by sme opäť v našej rubrike Očami viery, vedy a kultúry venovali pozornosť téme: 21. storočie bude storočím náboženstva. Úvaha proti kultúrnemu pesimizmu. Myšlienky hĺbkovej analýzy súčasných spoločenských a náboženských problémov pochádzajú od šéfredaktora jedného z najprestížnejších nemeckých mesačníkov Cicero, Wolframa Weimera, z jeho článku s názvom: Boh je opäť tu. Dnes budeme v jeho úvahe pokračovať s pohľadom upriameným na politické výhody nového náboženstva.

Politické výhody nového náboženstva

 

Keď dáme za pravdu Carlovi Schmidovi, že politika je iba sekularizovaným náboženstvom, tak prídu na politiku zlé časy, píše Wolfram Weimer a pokrčuje. Lebo nie len na súčasných vojnách vidíme, že náboženstvo patrí k politike a kultúre ako cit k človeku. Aj pohľad na ukazovatele rastu nám hovorí, že priama súvislosť medzi úspechom a vierou v kultúrach existuje. Nie v zmysle napoleonsko - disciplinárnom (bez náboženstva nie je možný poriadok v štáte), ani v schopenhauersko - utešujúcom (náboženstvá sú ako svätojánske mušky, ktoré potrebujú tmu, aby svietili), ale zjavne v jednoduchej otázke výkonu, vnútornej kompatibility a spoločenskej vitality.

Jedinečné na náboženstve je vzájomný vplyv medzi zrýchľovaním a spomaľovaním. Motivuje človeka a zároveň ohraničuje motiváciu. Je v určitom slova zmysle plynovým pedálom a brzdovým posilňovačom v jednom. Sociológovia hovoria o „organizovanej dynamike“ náboženských spoločností.

Max Weber už kedysi spoznal prasilu moderného kapitalizmu v protestantizme. Možno že príčina erodujúcej Európy je práve v jej nihilizme. Ako môže spoločnosť, ktorá neverí na nič, ani na svoju budúcnosť, veriť sama sebe. Preto by európskej spoločnosti trochu náboženstva v zmysle plynového pedálu nezaškodilo.

Úzka súvislosť medzi kultúrno – náboženskou identitou a spoločenskou dynamikou je zrejmá aj z demografie. Spoločnosť, ktorá nič nevie o svojom vnútornom zmysle, ktorá nepozná žiaden vyšší cieľ iba uchovanie vlastníckeho stavu, vyvíja samozrejme menej sily, mobilizuje menej talentové rezervy, v konečnom dôsledku sa rodí menej detí. Rozdiel medzi existujúcou a želanou kultúrou indikuje miera pôrodnosti.

Je teda jasné, že renesanciou kultúrneho a náboženského povedomia by mohla vzrásť schopnosť zaslúžiť sa o budúcnosť bezprostredne formou budúceho potomstva. Zmena mentality by tak mohla zahnať prognózy o demografickom zániku. Pretože o čo prekvapivejšie by sa navrátilo náboženstvo, o to rýchlejšie by prišli do módy aj deti. Kultúrny pesimizmus nemeckej spoločnosti spoznáva potenciál zmeny hodnotovej orientácie, ktorej znakom nie je rozpad, ale dôležitosť orientácie. Prečo by nemalo byť novo náboženské hnutie pozitívnym prekvapením?

Na druhej strane je stúpajúce náboženské povedomie aj obranným reflexom voči nadmernému globalizačnému zrýchleniu. Náboženstvom sa spájajú jadrá kultúrnej identity, skryté sféry v ošiali moderny. Patrí k irónii novších dejín, že rokom 1989 uvoľnený kapitalizmus, ľavica neubrzdila, neskrotila a nescivilizovala. Sú to konzervatívci vo všetkých kútoch sveta, ktorí pozastavili exces ošiaľu. Postavili sa na odpor vychádzajúc z etického alebo v tradícii zakotveného základu. To, aby sa v nedeľu zatvorili supermarkety, nepresadzujú odbory ale cirkvi.

Aj to, aby sa príroda nakoniec nevykoristila a nezničila, ale aby sa zachovalo „stvorenstvo“, je nanajvýš záležitosť konzervatívcov – nie je to záležitosť emancipovane ľavicová. Aby sa vede neumožnilo všetko od klonov až po eutanáziu, je tiež záležitosť nábožensko-konzervatívneho odporu. Aby sa všetko nezekonomizovalo, aby nebolo možné všetko, aj to, aby niektoré veci neboli v dvojitom slova zmysle predajné, záleží od hodnôt, ktoré sú schopné peniaze „odpeňažiť“. Vo sfére zrýchlenej globalizácie, vo svete fanatických zmien, pôsobia konzervatívci ako jediní revolucionári našej doby. Korekčná funkcia novej nábožnosti hrá preto pre demokraciu stále významnejšiu úlohu. V skutočnosti základné pravidlo „ľudskej dôstojnosti“ vychádza z revolučnej výpovede kresťanstva o nedotknuteľnej dôstojnosti človeka.



Tým sa radikálne zrovnáva nie len hodnosť, ale aj pôvod a uznanie človeka. Základná hodnota dôstojnosti zakazuje akékoľvek utláčanie a diskrimináciu, zrovnoprávňuje rod, odmieta delenie podľa rasy, reči, pôvodu, peňazí a viery. Cirkevné učenie o Božej prítomnosti v každom človeku umožňuje existenciu moderného, slobodného demokratického štátu. Tým sa stáva kresťanstvo „aktuálnym účinným základom“ (Paul Kirchhof) pre slobodnú demokraciu a komu záleží na tom, čo príde, ten si musí vážiť aj to, čo predchádzalo. Odborník na štátne právo Ernst-Wolfgang Böckenförde poukázal na to, že ani demokratická ústava nie je zárukou sama od seba, musí stáť na hodnotovom základe. Moderná demokracia žije z predpokladu, ktorý ani sama nevytvorila a ani ho nemôže sama zabezpečiť.

Tým sa iba potvrdzuje to, že demokracia by náboženstvo mohla ešte na svoju obhajobu potrebovať. Najnovšia diskusia o „účinnom poriadku“ koketujúca s modernými totalitarizmami od Číny až po Latinskú Ameriku ukazuje, že demokracia zbavená svojho náboženského povedomia je ohrozená. Lebo demokracia sa vo svojom jadre neriadi utilitaristickou otázkou efektívnosti, ale riadi sa hodnotovými normami, pričom Nietscheho hanlivý výrok o „demokracii ako naturalizovanom kresťanstve“ sa dá v tomto prípade chápať ako kompliment.

Aj pri prekonávaní komunistickej diktatúry sa poznanie o pozitívnom účinku náboženstva na politiku vrylo do vedomia národov sveta: náboženstvo prekonáva strach a prispieva k pádu diktatúry. Odvtedy sa stalo privlastnenie náboženských motívov a symbolov pevnou súčasťou repertoáru mnohých demokratických hnutí. Vďaka svojej kultúre zmierenia má na svojej strane o jeden pozitívny formačný článok na viac. Ďalekosiahle pokojné ukončenie režimov apartheidu a úspešný rozvoj Južnej Afriky umožnila silná prítomnosť kresťanského postoja odpúšťania u vedúcich čiernych politikov okolo Nelsona Mandelu. Tento poznatok motivuje aj početné mierové skupiny aktivistov, aj na viere založenú mierovú nadáciu Jimmy Cartera.

Súvislosť medzi kresťanskou tradíciou a európskym povedomím o demokracii a ľudských právach by malo poznačiť v budúcnosti identitu Európanov. Doteraz bolo zjednotenie modernej Európy záležitosťou praktického rozumu (od EURA až po spoločný trh) a vnútorného uspokojenia. V budúcnosti sa stane spoločná tradícia a náboženstvo ako kolektívne vedomie omnoho dôležitejšie. Pretože svet globalizovaného fundamentalizmu a kapitalistického ošiaľu bude pociťovať európsku príslušnosť ako obrannú kultúrnu líniu. Potom sa Európania budú môcť znovu po storočiach cítiť navonok Európanmi. – ls –