Slovo pre chorých: A Slovo sa stalo Telom

Drahý brat, sestra! Vstúpili sme do nového liturgického obdobia. Je to obdobie čakania na príchod Mesiáša. Iste si uvedomuješ, že takéto striedanie liturgických období, si už vo svojom živote zažil viac krát. Z môjho pohľadu je to taký zvláštny pocit. Pocit, ktorý nie je možné dostatočne opísať. Je naplnený tajomnosťou, ktorú možno vnímať ako istý druh posvätna (len pre vysvetlenie, je to okamih stretnutia Boha s človekom). V inom slova zmysle, je to jedna zo šancí, ktorú ponúka Boh človeku, aby ho pozval do svojej blízkosti. Je na nás samých, či prijmeme ponúknutú šancu, alebo prežijeme toto obdobie, ktoré je pre nás časom milostí, len tak, akoby nebolo. Potom sa môže veľmi ľahko stať, že ak sa ocitneme na prahu Vianoc, zažijeme tak len chvíľkové potešenie a potom... potom to bude neopísateľná prázdnota, do ktorej má možnosť vstúpiť duch doby: Konzumný spôsob života, hluk, nezriadená zábava...

V nasledujúcich okamihoch, ktoré spolu strávime v spoločenstve na rozhlasových vlnách, budeme uvažovať nad tým, ako je možné zastaviť sa, popremýšľať nad tým, čo je možné zmeniť v mojom živote a ako túto zmenu dosiahnuť . Možno sa nám podarí pripraviť cestu Pánovi a urovnať čo je krivé a hrboľaté... Sv. Písmo hovorí, že všetko má svoj čas... Aj v týchto okamihoch plynie v prospech nás. Náš Boh, ktorého môžeme iba tušiť, tebe, mne, každému z nás adresuje výzvu: „Poď za mnou...“ „Vstúp do vzťahu so mnou, aby som sa mohol dotknúť tvojho života a urobiť v ňom veľké veci.“ Toto je povolanie na cestu, ktoré však nemôžeme uskutočniť bez toho, aby sme dokázali stíchnuť a v najhlbšej pokore, bez výhrad odpovedať na tento tichý Boží hlas. Vysloviť bezvýhradné „Áno“ Bohu ústami nás ľudí od nás vyžaduje neochvejnú vieru a slobodu rozhodovania. Veľmi často je v našej mysli obava, že úplne slobodným súhlasom nasledovať Pána utrpíme stratu... Aj učeníci, ktorí na vrchu Tábor uvideli jas tváre Pána i Jeho odev žiariaci belobou padli na zem a veľmi sa báli. Tak o tom hovorí evanjelium. Tu máme možnosť vnímať, že obava a strach sú typickým znakom nedokonalej ľudskej prirodzenosti. Ide však o moment povolania, čo nie je jednorazová záležitosť.

Aj keď nie sme na vrchu Tábor, prežívame adventný čas a túžobne očakávame príchod Mesiáša. Tento fakt nemožno vnímať ako spomienku na udalosti, ktoré sa odohrali v dejinách Izraelského národa. Príchod Mesiáša sa uskutoční na konci časov.

Pri Jeho príchode mu odovzdáme to najcennejšie, čo sme dostali do daru. Tým darom je náš život. Aj preto, aby sme vedeli Pánovi času odovzdať tento dar, dostávame nanovo šancu a pozvanie vstupovať do vzťahu. Už v úvode som spomenula, že vstup do osobného a hlbokého vzťahu s Bohom sa uskutočňuje v tichu. Pýtaš sa, kde ho nájdeš? Viem, ideálne podmienky sú v chráme, kde Kristus očakáva každého z nás. Tvoje utrpenie môže byť však prekážkou, ktorá ti znemožní vstup do chrámu. Máš však ešte iný cennejší chrám, ktorým je tvoja nesmrteľná duša... Vytvor si v priestore svojej izby podmienky na to, aby si stíchol a dovolil Bohu, aby sa v tomto čase dotkol Tvojej duše. Ak sa ti to podarí, vedz, že si odpovedal tým najvhodnejším spôsobom na Božiu výzvu : „Poď za mnou...“

Potom načúvaj Jeho hlasu... Pýtaj sa, čo od teba očakáva... V odovzdanej modlitbe mu zver svoje túžby a plány. Pros Ho, aby požehnal každú minútu dňa, ktorú máš vo svojom neľahkom položení ešte pred sebou. Buď v pokore vďačný za všetko, čo je pre teba v tvojich dňoch života pripravené. Takýmto postojom sa budeš podobať Márii, ktorá pri zvestovaní bezvýhradne súhlasila s vôľou Pána, že sa stane Matkou Vykupiteľa.

Je čas adventu, na venci pred oltárom v chrámoch horí druhá svieca. Čas, ktorý je darom, plynie a my sme stále o čosi bližšie k Večnosti. Mesiáš, ktorého príchod očakávame, je Vykupiteľom. Je preto veľmi podstatné, aby sme tento požehnaný čas prežili s výhľadom do budúcna. Teda aj v tomto doporučení je možné vnímať výzvu vyjadrenú slovami Písma, „Vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži Vaše vykúpenie. Či chceme, alebo nie, musíme pripustiť tú skutočnosť, že žijeme v dobe, keď sa vytráca z našich spoločenstiev, ktoré vytvárame živá viera. Celou bytosťou sme pripútaní k tomuto svetu. Tak málo myslíme na to, že Kristus Kráľ nás povoláva k plnosti života vo Večnosti. V dimenzii Večnosti sa stratí každá bolesť, zotrie sa každá slza a bude nám žiariť jedine Kristus.

Brat, sestra, zo srdca ti želám, aby si si plnými dúškami vychutnával život, ktorý si dostal do daru. Nemusíš chodiť smutný a zdrvený bolesťou, skôr, či neskôr pominie a Boh Pán času ju vo Večnosti zmení na trvalú radosť. Využi tento adventný čas na to, aby si vytváral osobný vzťah s Bohom. Stretneš Ho v modlitbe, vo sviatostiach, v Slove, ktoré zaznieva z evanjelia . Sám Boh pokoja nech ťa požehná, aby si sa nestal otrokom bolesti, ale aby si sa stal človekom, ktorý je schopný priniesť svoj život ako obetu. Božie Slovo, ktorým sa sýtiš, nech sa stane úrodným semienkom v tvojej duši. Tak sa do praktického života viery uvedie pravda, že: „Z plnosti srdca hovoria ústa.“ Nech si preto cez Slovo nositeľom Pravdy a života v tomto čase milostí...

Pane, Ty si darcom času, preto je nezodpovedné povedať, že ho mám tak strašne málo... Tento čas sa už nevráti. Je to okamih Tvojho prechodu popri mne. Prosím, nech nie som hluchá na hlas Tvojho povolania. Otvor mi uši, aby som dokázala načúvať, naplň mi ústa, aby som vedela hovoriť a tak žila lásku, ktorá je cestou k večnosti.

Ivana Mochorovská