Generálna audiencia Benedikta XVI.: Adam a Kristus, prvotný hriech a uzdravenie

Vatikán (3. decambra, RV) - Aula Pavla VI. vo Vatikáne sa aj v dnešnú stredu zaplnila pútnikmi z celého sveta, ktorí prišli na generálnu audienciu pápeža Benedikta XVI., aby si vypočuli ďalšiu zo série katechéz venovaných učeniu sv. Pavla.

Dnes sa Svätý Otec zameral na otázku hriechu a objasnil súvislosť tajomstva hriechu s tajomstvom vykúpenia. Osobitne rozobral otázku prvotného hriechu a osvetlil vzťah medzi Adamom a Kristom. Vychádzal pritom zo slov sv. Pavla, ktorý v Liste Korinťanom píše: «Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi... Prvý človek, Adam, sa stal živou bytosťou; posledný Adam oživujúcim Duchom.» (1 Kor 15,22.45)

Pavlova pozornosť nezostáva viazaná na Adama a na dôsledky jeho hriechu pre ľudstvo. Stredom jeho pozornosti je Ježiš Kristus a jeho milosť, ktorá sa cez neho vyliala na celé ľudstvo. Preto sv. Pavol v Liste Rimanom prichádza k uzáveru, že tam, «kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť» (Rim 5,20). Podľa slov Benedikta XVI., „je potrebné zdôrazniť tento neporovnateľne veľký dar milosti v Kristovi, na ktorý Pavol poukazuje v súvislosti s Adamovým hriechom.“ A ďalej dodal, že „ak vo viere Cirkvi dozrelo vedomie dogmy o prvotnom hriechu, je to preto, lebo táto je neoddeliteľne previazaná s ďalšou dogmou, tou, ktorá hovorí o spáse a o slobode v Kristovi.“ Svätý Otec si následne položil niekoľko otázok:

„Ako ľudia dnešnej doby sa musíme opýtať: čo je tento prvotný hriech? Čo nás učí sv. Pavol a čo učí Cirkev? Je dnes ešte táto náuka udržateľná? Mnohí si myslia, že vo svetle dejín evolúcie by už nemala mať miesto náuka o prvom hriechu, ktorý sa následne rozšíril do celých dejín ľudstva. A následne, aj otázka vykúpenia a Vykupiteľa by takto stratila svoj základ. Existuje teda prvotný hriech, či nie? Aby sme na to mohli odpovedať, musíme odlíšiť dva aspekty náuky o prvotnom hriechu. Prvým je empirický aspekt, teda konkrétna skutočnosť, viditeľná, povedal by som hmatateľná pre všetkých. Druhým je záhadný, tajomný aspekt, vzťahujúci sa na ontologický základ tejto skutočnosti.

 
Empirickým poznatkom je to, že v našom živote jestvuje rozpor. Na jednej strane každý človek vie, že má konať dobro a aj ho úprimne chce konať. No zároveň cíti aj ďalší impulz, aby robil opak, aby kráčal po ceste egoizmu, násilia, aby robil len to, čo sa mu páči, hoci vie, že tým koná proti dobru, proti Bohu a proti blížnemu. Sv. Pavol v jeho Liste Rimanom vyjadril tento rozpor v našom bytí takto: «Chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie. Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem» (Rim 7, 18-19). Toto vnútorné protirečenie nášho života nie je nejaká teória. Každý z nás ho denne zakusuje. A najmä vidíme stále okolo seba prevahu tejto druhej vôle. Stačí pomyslieť na každodenné správy o neprávostiach, násilí, klamstve či chlipnosti. Vidíme to každý deň: je to fakt.“

 
Svätý Otec prirovnal túto moc zla k špinavej rieke, ktorá zamoruje ľudské dejiny. Citujúc Pascala, dotkol sa otázky ľudskej prirodzenosti, ktorá sa v bežnej reči spája s dvojakým významom. Vyjadrenie o niečom, že „je to ľudské“ môže znamenať, že dotyčný je naozaj dobrý, lebo koná tak, ako by človek mal konať. No môže to vyjadrovať aj opak, že zlo je normálne, pretože je ľudské.

Podľa slov Benedikta XVI. táto rozporuplnosť musí provokovať a aj provokuje v človeku túžbu po vykúpení. Táto túžba je vyjadrená napríklad aj v politike, túžbou po zmene sveta k lepšiemu, v túžbe po spravodlivejšom svete.

Pápež ďalej uviedol dva neúspešné pokusy o vysvetlenie vzťahu medzi dobrom a zlom, ktoré nachádzame v dejinách ľudského myslenia. Je to na jednej strane dualistické vysvetľovanie, ktoré hovorí o existencii dvoch princípov, dobrého a zlého, pričom ich kladie na rovnakú úroveň, ich rozpor je takto neprekonateľný.

Druhý myšlienkový prúd predstavuje monistické vysvetľovanie, ktoré sa zakladá na predpoklade, že bytie je samo v sebe rozporuplné. Ak by to však bolo tak, zlo by bolo nepremožiteľné a nakoniec by rozhodovali iba osobné záujmy. Benedikt XVI. poukázal na smutné politické dôsledky takéhoto myslenia. Ďalej pokračoval:

„A tak sa znovu pýtame: čo nám hovorí viera, dosvedčená sv. Pavlom? Ako prvý bod, táto potvrdzuje skutočnosť zápasu medzi dvoma prirodzenosťami, fakt, že tieň tohto zla zaťažuje celé stvorenie... Zlo jednoducho jestvuje. Ako vysvetlenie, v protiklade s dualizmami a monizmami, o ktorých sme sa stručne zmienili ako o neuspokojivých, viera nám hovorí: jestvujú dve tajomstvá svetla a jedno tajomstvo noci, toto je však prekryté tajomstvami svetla.

 
Prvé tajomstvo svetla je toto: viera nám hovorí, že nie sú dva princípy, jeden dobrý a druhý zlý, ale je iba jeden princíp, Boh Stvoriteľ, a tento princíp je dobrý, jedine dobrý, bez tieňa zla. A preto ani bytie nie je zmiešaninou dobra a zla. Bytie ako také je dobré a preto je dobre jestvovať, je dobre žiť. Toto je radostná zvesť viery: je len jeden dobrý prameň, Stvoriteľ. A preto je dobré žiť, je dobré byť mužom, byť ženou, život je dobrý. Potom nasleduje tajomstvo temna, noci. Zlo nepochádza z prameňa samotného bytia, nie je rovnako pôvodné. Zlo pochádza zo slobody stvorenej, zo zneužitej slobody.“

 
Zlo predstavuje tajomstvo, keďže je samo osebe nelogické, povedal ďalej Benedikt XVI. a pokračoval:
“Zostane to mystériom temna, noci. Ale hneď sa k nemu pripája mystérium svetla. Zlo prichádza z prameňa nižšieho stupňa. Boh so svojim svetlom je silnejší. A preto môže byť zlo prekonané. Preto je ľudská bytosť, človek, uzdraviteľný. Ani dualistické videnie, ani evolucionistický monizmus nemôžu povedať, že človek je uzdraviteľný. Ak však zlo pochádza len z prameňa nižšieho stupňa, zostáva pravdou, že človek je uzdraviteľný. A Kniha múdrosti hovorí: “Stvoril si uzdraviteľné národy” (1,14). A nakoniec, posledný bod, človek nie je len uzdraviteľný, je de facto uzdravený. Boh ustanovil uzdravenie. Vstúpil osobne do dejín. Proti pretrvávajúcemu prameňu zla postavil prameň čistého dobra. Ukrižovaný a vzkriesený Kristus, nový Adam, stavia proti špinavej rieke zla rieku svetla. A táto rieka je prítomná v dejinách: vidíme svätých, veľkých svätých, ale aj skromných svätých, jednoduchých veriacich. Vidíme, že rieka svetla, ktorá prichádza od Krista je tu a je silná.”
 
Svätý Otec následne zhrnul svoje myšlienky, pričom ich nasmeroval na aktuálne liturgické obdobie:
„Bratia a sestry, je tu čas Adventu. V jazyku Cirkvi slovo Advent má dva významy: prítomnosť a očakávanie. Prítomnosť: svetlo je prítomné, Kristus je nový Adam, je s nami a medzi nami. Svetlo už žiari a musíme otvoriť oči srdca, aby sme ho videli a aby sme vstúpili do rieky svetla. Predovšetkým by vďační,že Boh sám vstúpil do dejín ako nový prameň dobra. No Advent je aj očakávanie. Tmavá noc zla je ešte silná. Preto sa v Advente úpenlivo modlíme spolu so dávnym Božím ľudom: «Rorate coeli desuper» (Roste nebesia z výsosti). A modlíme sa s vytrvalosťou: Príď, Ježišu, príď, daj silu svetlu a dobru, príď tam, kde vládne lož, nepoznanie Boha, násilie, nespravodlivosť! Príď, Pane Ježišu, daj silu dobru vo svete a pomôž nám byť nositeľmi tvojho svetla, tvorcami pokoja, svedkami pravdy. Príď, Pane Ježišu!“

Po katechéze pápež pozdravil pútnikov vo viacerých jazykoch. Medzi iným poďakoval prítomnej skupine talianskych pekárov a cukrárov za ich predvianočný dar, ktorým je tisíc kusov vianočiek pre chudobných v Ríme. Tieto sa k nim dostanú prostredníctvom charitatívnych organizácií. Svätý Otec upozornil na potrebu sociálnej vnímavosti najmä voči osobám najviac ohrozeným súčasnými problémami finančných trhov. Na záver Svätý Otec všetkým prítomným udelil apoštolské požehnanie. -jb, sg-